Netreba to asi brať doslova, ale niečo na tom určite je, čo je možno vhodné práve v tieto dni – s mierou – vyskúšať. Je pravda, že Humphrey to myslel skôr asi na odstránenie nedorozumení medzi dvoma mužmi, prípadne na zmiernenie napätia medzi ženou a mužom. Vtedy to naozaj robí divy, aj keď sa to nesmie preháňať a tiež sa to musí trochu vedieť.
Dobre umiestnený pohárik v džentlmenových rukách robí naozaj svoje. Niet azda sporu, že by sa asi situácia sveta vyvíjala nádejnejšie, keby ju riešili Bogartove postavy. Ľudia ako napríklad detektív Phil Marlowe alebo Rick z filmu Casablanca, majiteľ baru, ktorý nemeckému dôstojníkovi, keď sa ho spýta na štátnu príslušnosť, povie, že je jednoducho opilec, teda akosi majiteľ identity vyššieho typu.
Je napokon dokázané, že historicky boli oveľa väčším nebezpečenstvom pre ľudstvo vždy abstinenti a vegetariáni (pokiaľ sa dostali tam, kam nemali a kde mohli niečo urobiť), než slušní zhýralci, ktorí väčšinou vedeli, že život ponúka príjemnejšie veci ako tyranizovať svojich blížnych, hoci by to malo byť pre ich dobro.
Pohárik však, pravda, nepomôže vždy. Na riešenie globálnych zmien klímy alebo na ruský sklon napádať okolité krajiny vždy nestačí (to ide naozaj, bohužiaľ, horšie). K tomu by sa ešte napríklad musela vyfajčiť škatuľka cameliek... V tomto zmysle sú napokon nádejné náznaky, že sa na pitie konečne v rámci ruského zvyku dal Putin. Ale ešte je dôležité, s kým pije. Ak pije sám, je to na nič. Kto pije sám, pije s diablom, hovorí sa právom, Putin k tomu napokon ani toho diabla nepotrebuje.
Nejaký pohár by napokon nebolo od veci prihrať Grete, panne klimatickej, a jej podobným. Nie že by to mysleli zle, ale to obvykle málokto. Ale môže nás utešovať, že aj tu je čas na našej konzervatívnej strane. Napokon veľa vecí sa nakoniec vyrieši časom. Buď sa nestanú, alebo dopadnú inak, než sa zdalo alebo sa tvrdilo, že dopadnú. Väčšina historických katastrof a tragédií sa nakoniec nejako vyriešila tým, že sa na ne zabudlo, alebo že ich prekryli nové šlamastiky, z čoho by mohol človek čerpať isté uspokojenie.
Problém je, že nie každého konca sa človek osobne dožije, napríklad komunizmus trval dosť rokov na to, aby mal človek pokazený život, ale to už je riziko narodenia. Na existencii človeka je napokon najzaujímavejšie, že je taká krátka a ešte si ju človek neurčuje sám. Až to môže viesť k názoru, že to nebude len tak a niekto za to musí niesť zodpovednosť. Niektorí ľudia sa z toho zbláznia, niekto sa dá na pitie, niekto na vieru, niekto na oboje, čo je najlepšia možnosť.
Skutočnosťou je, že na svete je naozaj veľa zbytočnej nervozity a napätia. To sa azda na konci roka 2022, ktorý vyzerá ako jeden z najskur*****ších za posledných aspoň päťdesiat rokov, môže povedať. Vyzerá to ako paradox, že by teda taký poondiaty rok, ako bol ten práve končiaci, mal skončiť nádejne, ale to je práve to, čo by sme si nemali nechať vziať.
Obzvlášť v tom našom civilizačnom okruhu. Ľudia, ktorí takými neurózami trpia najviac, pritom obvykle vedú životy, ktoré by im obyvatelia z minulosti, ale aj z väčšiny chudobnejšieho sveta, mohli závidieť, čo tiež obvykle robia, pričom ich k tomu tí neurotici ešte nabádajú. Rôzne sebabičujúce prejavy, sebaobviňovanie do piateho pokolenia sprevádzajú našu dobu, ale ono to bude aj tým, že človek sa má celkom dobre. A keď sa má dobre dlhšiu dobu, začína z toho byť nervózny. Na to asi naozaj nie je zlá tá Bogartova rada. To by som odporučil ako spokojný abstinent. Bude lepšie.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.