V tie dni, keď začala vojna, som bol na hranici, a preto viem, že solidaritu s utečencami neprejavovali len obyčajní ľudia, ale napríklad aj policajti a colníci, ktorí boli tie dni v službe. Títo ľudia vtedy spravili všetko pre to, aby čo najviac urýchlili prechod utečencov na druhú stranu hranice. Takto pomohli matkám a deťom zmierniť utrpenie, ktoré im okrem nutnosti opustiť svoj domov spôsobovala aj zima a nedostatok jedla a vody.
Na druhej strane už čakali miestni obyvatelia, dobrovoľníci a dobrodinci z celého Slovenska, vďaka ktorým nikto na hraniciach nezamrzol a nikto, kto to potreboval, neodišiel bez pomoci.
Tie dni ukázali takú tvár Slovenska, z ktorej boli ohromení utečenci a možno aj my sami.
Dobrou správou je, že vlna solidarity neustala ani po dlhých mesiacoch vojny. Pochopiteľne, prvotné nadšenie opadlo. No viacero ľudí s ktorými som mal možnosť sa rozprávať, potvrdzuje, že pomoc Ukrajincom stále prebieha a neustále sa zlepšuje. A to na oboch stranách hranice.
Podľa detského ombudsmana Jozefa Mikloška je Slovensko druhým domovom pre približne 100-tisíc Ukrajincov, pričom 70 až 80 percent z nich sú deti. Monika Molnárová z komunikačného oddelenia Katolíckej charity dodáva, že len Katolícka charita v súčasnosti prevádzkuje 23 centier pomoci, ktoré sú určené na integráciu odídencov z Ukrajiny.
V jednom z nich pôsobia aj moji rodičia. Ukrajincom tam pomáhajú materiálne, teda s oblečením, stravou či hygienickými potrebami. Taktiež s integráciou, teda s komunikáciou s úradmi či lekármi, pri hľadaní práce, umiestňovaní detí do škôl, ale aj učení sa slovenčiny. A napokon, poskytujú utečencom komunitu, teda miesto, kde sa môžu porozprávať, vymieňať si skúsenosti, navzájom si pomáhať či zmysluplne tráviť voľný čas.
K tomuto výberu treba pripočítať množstvo ďalších mimovládnych organizácií, kresťanských komunít či jednotlivcov, ktorí pomáhajú podobným spôsobom. Mnohí od začiatku vojny, napríklad tým, že utečencom poskytujú ubytovanie. Spomedzi mimovládnych organizácií Mikloško spomína napríklad Úsmev ako dar, ktorá pomohla už viac ako štyristo mamám s hľadaním ubytovania, práce či školy pre ich deti. Študentom zas ponúka štipendijný program.
Ďalšou organizáciou, ktorú Mikloško menuje, je Sme Spolu, ktorá okrem materiálnej pomoci veľmi pomáha aj tým, že vytvára spoločné skupiny Ukrajincov a Slovákov, ktorí spolu študujú alebo trávia voľný čas.
Pomoc zo Slovenska pritom prúdi aj na druhú stranu hranice, teda Ukrajincom, ktorí ostali na vo svojich domovoch a dnes sú odkázaní na humanitárnu pomoc zo zahraničia. Molnárová uvádza, že do dnešného dňa Katolícka charita distribuovala na Ukrajinu približne 650 ton materiálnej pomoci. Tá vo veľkej miere pozostáva zo základných potravín, či hygienických pomôcok.
Katolícka charita vozí pomoc tak na Zakarpatskú Ukrajinu, kde sa odhadom nachádza viac ako 100-tisíc domácich vysídlencov, ako aj do miest najviac zasiahnutých vojnou ako sú Charkov či juhovýchodná Ukrajina. O tom, ako sa distribuovala humanitárna pomoc pre Ukrajinu, som písal priamo z Mukačeva krátko po začiatku vojny. O tom, ako sa distribuuje pomoc na východnú Ukrajinu, sme zas priniesli rozhovor s Tonym Fričom zo Spišskej katolíckej charity.
Okrem toho, slovenské humanitárne organizácie a charity podporujú aj projekty pre vysídlencov priamo na Ukrajine. Jeden z nich sa nachádza v obci Seredne, len 30 kilometrov od našich hraníc. Úsmev ako dar tu spolu s ďalšími organizáciami opravil dom pre siroty, v ktorom teraz môže žiť 24 detí, ktoré so svojimi profesionálnymi rodičmi utiekli pred hrozbami vojny z Mariupola.
Mikloško pripomína, že povzbudivé je najmä to, že snahu pomôcť vidno tak od mimovládnych organizácií, ako aj zo strany štátnych úradov. Ako pozitívny príklad uvádza Eduarda Buraša, ktorý je poradcom predsedu vlády pre cezhraničnú spoluprácu a ktorý sa podieľa na pomoci pri viacerých projektoch realizovaných na Ukrajine. Popri iných aj pri spomínanom dome pre siroty v Serednom.
Čopovci z centra v Snine zas spomínajú miestny Úrad práce. Jeho pracovníci sa podľa nich snažia aktívne pomáhať utečencom tak s hľadaním práce, ako aj s rôznymi vzdelávacími programami, ktoré sú pre nich určené. Pomoc od nich cítili aj pri rôznych neočakávaných udalostiach, akou bola napríklad smrť jednej ženy v rámci miestnej komunity utečencov.
Možno aj vďaka všetkej tejto pomoci a solidarite označili Ukrajinci v prieskume poľskej organizácie Centrum Mieroszewskiego Slovensko za tretiu im najbližšiu krajinu. V tomto prieskume suverénne vyhralo Poľsko, ktoré je mnohonásobne väčšie ako Slovensko a má s Ukrajinou aj omnoho dlhšiu hranicu. Druhé skončilo s výraznou stratou Bielorusko a hneď za ním sa umiestnilo Slovensko, ktoré predbehlo Rusko aj všetkých ostatných susedov Ukrajiny.
Samozrejme, situácia nie je bezproblémová. Mikloško uvádza, že najväčšou výzvou je to, že sa čakalo, že pomoc ukrajinským utečencom bude len krátkodobá, no keďže vojna sa nekončí, je potrebné preorientovať sa na dlhodobú pomoc.
Ako príklad menuje to, že v našom školskom systéme sa vzdeláva len 10-tisíc detí z Ukrajiny. Ostatní sú mimo našej vzdelávacej siete, pričom situácia sa stala ešte viac akútnou odvtedy, čo Rusko zničilo energetickú infraštruktúru, vinou čoho je bez vzdelania mnoho detí, ktoré sa pretým vzdelávali online.
Ďalším problémom sú podľa neho tehotné ženy, ktorým sa u nás nedostáva dostatočnej pozornosti a ktoré z dôvodu, že tu nemajú lekárov, nechodia na pravidelné kontroly. Podobne sú na tom malé deti. Keďže na Slovensku máme málo pediatrov a príspevok zo štátu je pri ukrajinských deťoch výrazne nižší ako v prípade detí zo Slovenska, tak sa ukrajinským deťom nedostáva taká zdravotná starostlivosť, akú by potrebovali.
Výziev je, samozrejme, viac a spolužitie Slovákov a Ukrajincov nie je vždy bezproblémové. No vlna solidarity, ktorú sme ukázali v roku 2022 svedčí o tom, že Slováci sú ľudia so srdcom na správnom mieste. A to nie je málo. Preto by sme si to mali pripomínať.