Za Miklósom Durayom

Zblížili sme sa neskoro, až pred pár rokmi. Miklós Duray bol už dôchodca, dlhé roky mimo politiky, ale stále bytostne politický. Udržoval niektoré kontakty, stále žil a dýchal politikou, čítal a premýšľal. Vyhľadal som ho, zaujímal sa o jeho názory na našich Maďarov, na Viktora Orbána, aj o to, čo vníma ako problém. Pozval som ho debatovať do relácie Do kríža, kde povedal veci, ktoré mnohým vyrazili dych. Dotklo sa ma, keď ma pozval na obed k nemu domov, sám ho uvaril (dal mi tú lepšiu porciu), dlho rozprával o svojich predkoch – a najmä vzťahu k Bratislave. Raz večer, bolo už neskoro, mi pán Duray zavolal a hovorí: „Musíte chápať, ja som tu doma, tu som doma. Patrím sem. Rozumiete mi? Je to pre mňa veľmi dôležité. Rozumiete mi? Ja patrím sem..“ Slovenčinu mal už horšiu, hovoril pomaly, navyše bolo neskoro, cítil som, že je to pre neho dôležité, možno práve vtedy som mu začal rozumieť. Odvtedy som o Maďaroch u nás písal trochu inak, aj keď maďarskej téme venujem reláciu, cítim to akosi osobnejšie.

Mali sme sa opäť stretnúť, ale už z toho nič nebude. Pred Vianocami som sa dozvedel, že je v nemocnici a je s ním horšie. Dnes odišiel na večnosť.

Miklós Duray bol v posledných rokoch veľmi osamelý, najmä po tom, ako mu zomrela žena aj pani, ktorá mu robila dlhé roky asistentku a pomáhala riešiť všetky praktické veci. Bola to pre neho obrovská strata. Spomínal syna, ale ten bol ďaleko. Zostal sám, s rodinnými obrazmi na stenách.

Duray bol pred rokom 1989 politickým väzňom, podpísal Chartu ´77, po revolúcii bol poslancom federálneho, a potom slovenského parlamentu. Pre nás Slovákov bol predstaviteľom maďarského nacionalizmu, možno až hrozbou separatizmu, na ktorý však nikdy nedošlo. Raz mi jeden vzácny a dnes už nebohý politik hovoril, ako si dlhé roky všímal, že Duray vôbec nevystupuje v slovenskom parlamente. Poslancom bol v podstate stále, ale nerečnil, nezapájal sa do debát, ten politik si to spájal s tým, že Duray nechce legitimizovať slovenský parlament svojím vystupovaním. Že chce hlasovať a hájiť záujmy Maďarov, iste, ale ako Maďar verí tomu, že jeho miesto má byť raz v maďarskom parlamente.

Spýtal som sa ho na to, usmial sa, pokojne reagoval, že niekoľkokrát vystúpil, ale cítil, že jeho slovenčina dráždi, tak sa radšej utiahol. A potom sa rozhovoril o tom, že Slováci a Maďari si musia lepšie rozumieť. Že sme osudom odsúdení stáť pri sebe. Keď som ho počúval, mal som pocit, že nacionalizmus nie je to najdôležitejšie.

Duray bol, samozrejme, vnútrostraníckym kritikom Bélu Bugára, ale menej sa vie, že bol aj kritikom Viktora Orbána, dokonca na neho Orbán v istom momente zanevrel. V televíznej debate Do kríža odhalil prečo.

Durayovi prekážalo, ako sa vyvinul vzťah našich Maďarov a Budapešti. Na ilustráciu opísal moment, keď sa naši Maďari postavili proti územnosprávnemu členeniu Slovenska počas Dzurindovej vlády. Prekážalo im, že hranice žúp sú nakreslené účelovo, aby mali Slováci všade pod kontrolou Maďarov. Bol to ešte Mečiarov návrh, za Dzurindu sa potvrdil. Duray samozrejme rozumel, prečo to robíme, o to nešlo, problém bol, že z Budapešti prišiel odkaz, že naši Maďari to majú akceptovať a neuvažovať o odchode z vlády. Dôvod: ekonomické a privatizačné záujmy Maďarska na Slovensku. Durayovi vadilo, že Budapešť našich Maďarov predala. Slovnaft a Mol, OTP banka, veď viete. Zrejme to považoval za zradu.

Keď sme sa neskôr o tom rozprávali súkromne, spýtal som sa ho, či sa vtedy v SMK niekto voči tomu chcel postaviť. Mal smutné oči, ani sa o tom nehlasovalo, povedal. Myslím, že v tom videl aj svoju vinu.

Miklósovi Durayovi prekážalo, že Orbán dá zo všetkých našich Maďarov najviac na Oszkára Világiho, škodilo to podľa neho maďarskej politike na Slovensku. Orbán o jeho výhradách vedel. Ten na neho v istý moment zanevrel. Úplne. Nenašiel si čas sa s ním už ani stretnúť.

Duray si pritom Orbána vážil, rešpektoval ho, podobne ako Világiho. Akurát že ešte viac si vážil autonómne myslenie Maďarov u nás na Slovensku, čoho bol súčasťou aj on.

Pred mnohými rokmi som ho poprosil, či by mi nemohol pomôcť dostať sa k Orbánovi, aby som s ním urobil rozhovor. Urobil všetko čo sa dalo, ten rozhovor sme napokon so Štefanom Hríbom aj urobili, ale trvalo to takmer rok, kým sme dostali termín. Duray nebol k Orbánovi nikdy veľmi blízko. Bol až príliš samostatný, vedel samostatne myslieť.

A nepasoval do štvorčekov a linajok našej doby. Po voľbách 2020 vravel, že ak chce niekto vytvoriť na Slovensku vládu, ktorá bude stabilná a trúfne si na suverénnu politiku, musí nová koalícia vzniknúť s Ficom a Smerom. Samozrejme, že sa to nedalo, porážka Smeru bola motívom ostatných volieb, ale inak jeho postreh sedí presne.

Rozprával som sa s ním o Budapešti, Trianone, o politike SMK (resp. maďarských strán u nás), o poslancovi Gyimesim, o budúcnosti. Jeho skepsa narastala. Prekážala mu skorumpovanosť, nesamostatnosť, málo ideí. Ak Maďari nebudú spájať aj ostatné etnické menšiny na Slovensku, budú slabší a pôjdu proti sebe, myslel si.

On sám nebol intelektuálom, nepísal vážne texty, bol viac praktikom, ale práve preto vedel, že politika potrebuje myslenie. Že samotná moc pre moc je ohyzdná. Osvoja si ju kupci alebo vojaci.

Keď mi dnes Imre Molnár napísal, že pán Duray odišiel na večnosť, srdce mi naplnil smútok. Odišiel niekto, kto sem patril, kto tu mal miesto, kto tu bude chýbať.

Nech mu je zem ľahká a nech odpočíva v pokoji!