Pred rokmi som čítal knihu o vzniku štátu Izrael. Sionisti sa vášnivo preli, či nový štát môže vzniknúť a najmä udržať sa v mori Arabov. Ktorýsi diskutér namietal, že asi o tridsať rokov opadne spomienka na holokaust aj silná podpora veľmocí. Iný mu oponoval: ale veď vtedy už bude mať nový štát tridsať rokov!

Izrael je extrémny príklad, ale Slovenská republika už má tridsať rokov.

Začiatky štátov majú byť po veľmi dlhom čase mýtotvorné. V čom sú prvky slovenského mýtu?

Náš vládca Rastislav pozval svätých Cyrila a Metoda a ich posolstvo vydržalo do dnešných čias a rozšírilo sa k všetkým slovanským národom. V našich horách a dolinách sme si udržali svoju reč a kultúru ako ľud a národ tisíc rokov bez štátu nášho mena. Keď nadišiel čas, aby sme založili štát nášho mena, rozdelili sme sa s bratským českým národom korektne a podľa zákona, zostali sme priateľmi a spojencami.

Na začiatku a ešte stále musíme prekonávať neznalosť pravidiel nášho vnútroštátneho spolužitia. Ale kto si dnes pamätá krízy, ktoré sme v čase ich vzniku považovali za existenčné? Kto si dnes pamätá na spor premiéra Mečiara a prezidenta Kováča, ktorý vrcholil únosom prezidentovho syna? Kto dnes vie, ako a prečo skončila vláda premiérky Ivety Radičovej? Za krátkych tridsať rokov sme stihli byť majstrami sveta v hokeji. Poskytli sme Ruske Nastasji Kuzminovej občianstvo a ona vybojovala nám a sebe zlaté a strieborné olympijské medaily. Ekonomicky sa v niektorých obdobiach rozvíjame rýchlejšie ako Česká republika.

S ťažkým srdcom si ako štát osvojujeme Hegelovu poučku, že sloboda je poznaná nutnosť. V Európe je teraz poznanou nutnosťou členstvo v Európskej únii.

Na Európskej únii stroskotali Mečiarove vlády, presnejšie jeho vnútorná politika. Zdanlivo poznaná nutnosť nás doviedla do NATO a teraz sa prezentuje ako poznaná nutnosť naše zaťahovanie do vojny na Ukrajine. Naša štátna existencia sa zatiaľ realizuje ako momentálne existujúca alebo len ako javiaca sa nutnosť. Vnútropoliticky aj zahraničnopoliticky. Pri posledných voľbách bol hlavnou témou boj proti korupcii, ktorý vyvrcholil pohľadom na Počiatkovu vilu na francúzskom pobreží. Tému zvolil Igor Matovič, ale tak aj končí.

Štátna existencia nespočíva len na boji proti korupcii. Boj proti korupcii je iba časťou, nie podstatou štátnej existencie. Korupciu má štát potierať akoby ľavou rukou, podstata štátnej politiky je širšia a hlbšia. Zahraničnopoliticky prepúšťame naše územie Spojeným štátom, pretože vláda nie je schopná sa im vôbec vzoprieť. Pritom úzke vzťahy s Amerikou podľa mojej mienky vôbec nepotrebujeme. S USA sme uzavreli obrannú zmluvu a dali sme im ďalekosiahle právomoci nad letiskami Kuchyňa a Sliač a keď budú potrebovať, musíme im poskytnúť ďalšie zariadenia. Zväzujeme si ruky v prípadných budúcich krízach.

A tie budúce krízy sa už črtajú na obzore.

Na Ukrajine zúri vojna, ktorá otriasa súčasným svetovým poriadkom. Víťaz v tejto vojne bude brať všetko. Naša vláda stavila osud štátu na víťazstvo ukrajinskej (americkej) strany. Máme aké-také vzťahy s Českom, s ostatnými susedmi a štátmi len právne prostredníctvom zmlúv o EÚ a NATO. Také zmluvy malo Československo aj v roku 1938 a keď vypukla kríza, úplne sa rozsypali. Spoľahlivé zahraničnopolitické zmluvy vychádzajú z určitej interpretácie dejín. Také zmluvy zatiaľ, žiaľ, nemáme.

Ale naše dejiny sa rozvíjajú po vzostupnej línii. Dialektickej, ale vzostupnej. Naša krajina nám poskytuje živobytie aj ochranu. Postavili sme na nej mestá, hrady, kultúrne pamiatky. Niekde tak, že sme pozvali hostí z cudziny, ktorí u nás našli nový domov. Pokiaľ do veci nezasiahli vyššie sily. Slovensko je najdokonalejšou kombináciou kultúry a krásy krajiny.

Národy sa obyčajne učia až na vlastných chybách. Na taký kurz máme krátke dejiny štátu pod vlastným menom. Aj takáto existencia už azda stačí, aby sme znovu nepripustili vyostrený zápas medzi prezidentom a predsedom vlády. Píšem len o hmotných podmienkach existencie štátu.

Ešte dôležitejšie sú duchovné podmienky. Relatívne vzaté, ani v nich nie sme zlí. Spolu s Poľskom sme krajinou s najsilnejšie zakotveným kresťanstvom. Kresťania majú najviac detí, najmenej rozvodov, najmenej potratov. Po páde komunizmu sme postavili najviac kostolov na obyvateľa.

Možno raz, niekedy v ďalekej budúcnosti vznikne aj náš zakladateľský mýtus. Nebude o turulovi ani o oráčovi, ani o pozvanom cudzom vládcovi, pretože sami sme si nevedeli vládnuť. Bude o vytrvalých ľuďoch, ktorí sa nevzdávali. Bude o horách, ktoré chránia ľudí. Bude o dvoch bratoch, ktorí boli pozvaní z ďaleka a zmenili ľudí aj krajinu.

Prečítajte si ďalšie texty, ktoré v Štandarde vychádzajú pri príležitosti 30. výročia štátnosti. O téme štátu uvažujú a píšu Marek Maďarič, Martin Homza, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský, Milan Krajniak či biskup Ivan Eľko.