Za Benediktom XVI.

Pred chrámom stála jednoduchá drevená truhla, na nej otvorená kniha, v ktorej listoval vietor. Homíliu pred načúvajúcim mestom a svetom mal kardinál Ratzinger, 78-ročný kňaz, o pár dní kardinálmi vybraný za nástupcu apoštola Petra.

Ratzinger vtedy hovoril o diktatúre relativizmu, reč aj termín už vošli do dejín, povedal by som, že to bol vrchol Ratzingerovej služby a púte. Vrchol preto, že tento hanblivý skromný vzdelanec zažil triumf. Stretlo sa to tu naraz a na jednom mieste, mal na to všetky predpoklady: dejinný moment, veľká pozornosť sveta a autorita vzdelaného zbožného muža. Dokonale to zapadlo.

Ratzinger hovoril o módnych vlnách, ideologických vetroch, ktoré sa za posledné dekády toľkokrát zmenili: od marxizmu k liberalizmu, od kolektivizmu k radikálnemu individualizmu, od ateizmu k náboženskému mysticizmu, od agnosticizmu k synkretizmu. A za jediné správne sa považuje nechať sa viesť a unášať vetrom doby. Akoby podliehanie rôznym ideológiám nebol problém, na rozdiel od toho, ak má niekto jasnú vieru, drží sa rozumu a chráni si vlastnú integritu. To sa nálepkuje ako fundamentalizmus, hovoril Ratzinger.

Vymedzil sa proti diktatúre relativizmu a vysvetľovalo to viac než len minulé storočie, aj ten kvas a chaos novej doby. Vietor v jeden moment zavrel knihu. Nikto by to nedokázal naplánovať alebo vyjadriť lepšie.

Keď si o pár dní zvolil Ratzinger meno Benedikt XVI., keď postupne vydal svoje premyslené a štylisticky bravúrne napísané encykliky, keď popri tom ešte napísal trilógiu o Ježišovi z Nazaretu, zdalo sa – zoči-voči svetu s jeho krízami, silnejúcou kultúrou smrti, aj novými formami útlaku a prenasledovania – že aspoň niečo je tak, ako má byť. Že na čele cirkvi stojí muž podľa Platónových predstáv. Vybraný tak, že nikto by nevybral lepšieho. Kňaz, ktorý mal autoritu. Vážne ho brali mocní politici aj skutoční vzdelanci a rovnako bežní veriaci. Koľko len jeho kníh sa predalo v slovenskom preklade a po celom svete.

Čo viac si mohol veriaci človek priať? Benedikt bol skala.

A nielen to, od prvého momentu, čo vyšiel na balkón po zvolení za pápeža, ukazoval otvorené ruky, otvorené dlane. Hral čisto a priťahoval bez štipky donútenia.

Pred jeho trilógiou o Ježišovi a knihami o apoštoloch a ranej cirkvi sa bežne argumentovalo proti súčasnej cirkvi a tradícii práve ranou cirkvou. Čo všetko cirkev za tie storočia pokazila, prekrútila, a tak ďalej. Po tom, ako Benedikt napísal svoje knihy, to prestalo. Dokázal presvedčiť poznaním, svojím slovom.

Koľko urážok a povrchností na jeho adresu dokázali preniesť jeho spolupútnici ako Hans Kung, on ich prijal, venoval im čas a priestor na pokojnú debatu. A nikto nestratil. Benedikt sa nemusel meniť, ale agresivity z druhej strany bolo menej.

Ratzinger bol formát, ktorý vedel voliť tie správne prostriedky, tie správne slová, rozumel dobe a mal v sebe to, čo oddeľuje štátnikov od politikov – vedel si vybrať tému, ktorej sa ešte iní nevenovali a doba mu dala onedlho za pravdu, tá téma bola osou doby, čo prišla. Ako keď hovoril o odkresťančenej Európe, alebo naliehal na potrebu reciprocity vo vzťahoch medzi západným svetom a svetom islamu v otázke náboženskej slobody. Alebo keď písal o svedomí a obhájil koncept výhrady vo svedomí. Rovnako tak vedel stlačiť ten správny bod v Amerike, ako vo vzťahoch s totalitnou Čínou, v Európe vedel tento Nemec doceniť Poliakov aj sa vyhnúť sporu s jeho vlastnými Nemcami. Zaujať univerzity aj sa stať terčom cancel culture, keď sa študenti vzbúrili proti jeho prednáške. A aj to vedel zvládnuť. Vždy s intelektuálnou noblesou, taktom.

Boli to roky, keď mnohí z nás čítali všetko, čo povedal a napísal, a nevedeli sme sa toho nabažiť. Ratzinger bol predstaviteľom toho najgréckejšieho katolicizmu, rozumného náboženstva, ktoré nikoho nevytláčalo a čoraz viac spájalo. Prichádzali mnohí anglikáni, mnohí pravoslávni, ale krstiť sa nechávali aj moslimovia (aj Benediktom), pridávali sa agnostici, takmer aj lefebvristi. Stále to bola menšina, ale aká menšina!

Prirodzene, spájali sme to celé aj s Jánom Pavlom II., boli predsa dvojicou, ktorá ladila. Ale nebol to predĺžený pontifikát Jána Pavla II., a ani nemal byť, Ratzinger si vedome nezvolil meno Ján Pavol III.

Zmenila sa totiž doba a – žiaľ – menila sa už aj cirkev. A Ratzinger, autor prenikavej úvahy o cirkvi v budúcnosti z roku 1969, tomu rozumel. Obávam sa, že videl problém a muselo ho trápiť, že naň nebude stačiť.

Za všetkou tou krásou, za všetkými hlbokými úvahami, kde pred našimi očami ožívalo spoločenstvo dnešnej cirkvi s velikánmi iných dôb, Newmanom, Augustínom, cirkevnými otcami a najmä Kristom, za tým všetkým postupne rástla aj choroba, ktorej pápež v jeden moment už nevládal čeliť. Na konci pontifikátu prežíval drámu, pre ktorú zostúpil z Petrovho stolca, aby mal viac času na modlitbu.

Tak ako na pohrebe Jána Pavla II., ani teraz nie je správne smútiť. Je to priam nenáležité. Vďačnosť Bohu, to áno, ale smútok nie.  

Na večnosť odišiel kňaz, s ktorým sme mohli prežívať krásu a múdrosť viery v Boha. Kňaz, ktorý túžil inšpirovať cirkev, aby bola vzdelanejšia, gréckejšia, aby sa nebála politiky ani polemiky. Zanechal tu všetko, čo vládal, a k jeho textom sa budeme vracať.

Ale dnes a najbližšie dni, a vlastne do konca našich dní, netreba zabúdať na jeho posledný odkaz, akú moc má modlitba.

Modlitba k Benediktovi XVI. za obnovu našej cirkvi práve získava na moci.