Zmrzlinár rozoberal, ako veľmi vojna na Ukrajine zmenila jeho okolie. Do Antalye, letoviska v južnom Turecku, sa presťahovalo toľko Rusov, že miestne rodiny sa začali vysťahovávať z ich domovov, lebo ich vytlačili z trhu. Ruské pracovné priestory, kadernícke salóny a iné podniky používali na propagáciu svojich služieb nápisy v ruštine.

A v parku, kde pracoval zmrzlinár, mali Rusi jasnú prevahu nad Turkami – rozhojdávali svoje deti na hojdačkách na detskom ihrisku, z lavičiek v parku viedli videokonferencie so vzdialenými miestami a, našťastie, kupovali veľa zmrzliny.

"Akoby sme sa jedného rána zobudili a už sme nepočuli žiadne turecké slová. Všade je to ruština," povedal 23-ročný predavač Kaan Devran Ozturk. "Turci sa cítia ako cudzinci vo vlastnej krajine."

Ruská invázia na Ukrajinu spôsobila, že z oboch krajín uteká obrovské množstvo ľudí a desaťtisíce z nich skončili v tomto historickom meste na Tureckej riviére, kde sa usádzajú, kým doma zúri konflikt.

Sú medzi nimi ľudia, ktorí sa vyhýbajú odvodom z oboch strán vojny, a Rusi, ktorí sa dostali do nemilosti svojej vlády, ako aj tí, ktorí sú proti vojne alebo sa obávajú ekonomických problémov doma a využili otvorené hranice Turecka a relatívne jednoduché požiadavky na pobyt, aby začali nový život v teplejšom a slnečnejšom podnebí.

Hoci Rusi už dlho prichádzali na letné dovolenky na pláže v Antalyi a niektorí tu žili celoročne, tohtoročný prílev dramaticky zvýšil ich počet a ich prítomnosť vo štvrtiach, kde ich predtým nebolo tak často vidieť.

Do Turecka priniesli veľa potrebnej zahraničnej meny, ktorá pomáha udržať jeho ekonomiku nad vodou, ale ich noví tureckí susedia reptajú na prudko rastúce ceny bývania a pýtajú sa, ako dlho tu títo noví obyvatelia zostanú, pretože by mohli zmeniť sociálnu štruktúru.

"Keďže sa už usadili, je ich vidieť," povedal Ismail Caglar, šéf asociácie nehnuteľností v Antalyi. "Prechádzajú sa po pláži so svojimi deťmi. Sadnú si s nimi do kaviarne. Sú všade."

Povedal, že veľkosť tohtoročného prílevu spôsobila strojnásobenie cien bývania a umožnila ruským realitným maklérom účtovať majiteľom nehnuteľností, najmä Rusom, prehnané poplatky, a vyradiť tak tureckých konkurentov.

"Ľudia si myslia, že sú turisti a po vojne sa vrátia," povedal. "Tomu neverím, pretože Antalya je naozaj ako raj. Pozrite sa na to počasie! Kde je v Rusku také počasie?"

V septembri guvernér provincie Antalya, pod ktorú patrí mesto a okolie, uviedol, že počet zahraničných obyvateľov v jeho jurisdikcii sa za dva roky viac ako zdvojnásobil na vyše 177 000 ľudí. Z toho viac ako 50 000 bolo Rusov a 18 000 Ukrajincov.

V novembri cudzinci v tejto oblasti kúpili viac ako 19 000 nehnuteľností, čo je najvyšší počet v Turecku po Istanbule, ktorého počet obyvateľov je päťkrát vyšší.

S cieľom obmedziť ich koncentráciu turecké úrady uzavreli 10 štvrtí v Antalyi pre nových zahraničných obyvateľov, čo ich vytlačilo do iných častí mesta.

Antalya má pamiatky, architektúru a ruiny, ktoré odrážajú viac ako 2 000 rokov histórie – grécku, rímsku, byzantskú, osmanskú a ďalšie. Prítomnosť toľkých Rusov mesto nanovo mení, takže niektoré oblasti pripomínajú Moskvu na pobreží Stredozemného mora. Rusi sa tlačia v nákupných centrách, behajú a jazdia na bicykli po pobrežných promenádach, zapĺňajú miesta v kaviarňach Starbucks a vozia svoje nákupné košíky na vonkajšie trhy, aby sa zásobili tureckými výrobkami.

V zmesi Turkov, Rusov a Ukrajincov sa občas objavuje napätie. Objavili sa plagáty neznámeho pôvodu, ktoré Rusov nazývali zabijakmi a vyzývali ich, aby sa vrátili domov. Ukrajinci nosili na rukách pásky s vlajkami a neznámi vandali opakovane poškodzovali sochy ruských matriošiek vo verejnom parku venovanom rusko-tureckému priateľstvu. Nedávno viac ako 14 000 ľudí podpísalo internetovú petíciu, v ktorej vyzývali na zákaz vstupu cudzincov na trh s nehnuteľnosťami v Antalyi.

Vo väčšine prípadov však tieto komunity vytvorili fungujúce spolužitie.

Z kazateľnice v pravoslávnom kostole svätého Alípia v starom meste Antalye sa dekan cirkvi páter Vladimir Rusanen snaží, aby jeho veriaci, ktorí sú približne zo 60 percent Rusi a z 35 percent Ukrajinci, neprinášali nevraživosť z Európy.

"Máme rodiny, v ktorých zomreli ľudia na oboch stranách tejto vojny," povedal v rozhovore a dodal, že je veľa iných miest, kde môžu ľudia diskutovať o konflikte.

"Kostol je duchovnou nemocnicou, kde sa ľudia liečia," povedal. "Nie je postavený na to, aby do svätyne vnášal politické diskusie."

Väčšina Rusov otvorene hovorí o tom, prečo sa presťahovali do Turecka.

"Všetci chápeme, prečo sme tu," povedal 32-ročný Igor Lipin, ktorý hovorí, že zostať v Rusku by mohlo znamenať, že ho odvedú do vojny alebo ho za odmietnutie uvrhnú do väzenia.

"Je tu oveľa teplejšie ako na Sibíri," povedal.

Hovoril v luxusnom nákupnom centre, kde vynikali svetlé blond vlasy, bledá pleť a často neskromné oblečenie ruských kupujúcich. V jednom obchode sa dvojica Rusiek striedala pri testovaní fľaštičiek s parfumami. Muž v koženej bunde si fotografoval svoju priateľku v odhaľujúcom oblečení, mala na sebe značné množstvo mejkapu. Okolo prechádzal ruský pár s rukami obťažkanými nákupnými taškami.

Turci sa pri pohľade na Rusov, ktorí si ležérne kupujú výrobky, ktoré by si väčšina miestnych ľudí len ťažko dovolila, trpko pousmiali.

Mehmet Cetinkal, univerzitný študent, povedal, že pracuje šesť dní v týždni za mesačný plat približne 320 dolárov. O jednoizbový byt sa delí s ďalšími dvoma študentmi, aby si mohli dovoliť nájomné, ale ich majiteľ im nedávno povedal, aby odišli, aby mohol zvýšiť cenu.

"Mám pocit, že sme sa Antalye vzdali," povedal 25-ročný Cetinkal. "Mám pocit, že sme tu teraz len preto, aby sme slúžili Rusom."

Väčšina Rusov je dostatočne zámožná na to, aby si v Turecku založila nový život, ale stále bojujú s narušeným životom a zničenými snami.

Keď sa začala vojna, Anastasia Raskopina, ktorá pracovala pre modelingovú agentúru v Soči, sa rozhodla, že jej rodina sa musí dostať z Ruska. Nemohli dostať víza do žiadnej krajiny v Európe, a tak podľa jej slov zvažovali let na Bali, ale zistili, že ich dvoch psov neprijmú. Preto spolu s manželom, dcérou, psami a mačkou prišli do Turecka, kde si za peniaze získané z predaja domu v Rusku kúpili byt v Beleku neďaleko Antalye.

"Plán B neexistuje," povedala. "Nemôžeme ísť nikam."

Podľa jej slov obaja s manželom prišli v Rusku o prácu, takže on absolvoval školenie na prácu v oblasti nehnuteľností a ona založila detský divadelný súbor v ruskom jazyku. Keď Rusko v septembri vyhlásilo vojenský odvod, jej syn Gleb Farafonov utiekol z Ruska, kde roky študoval, aby sa stal veterinárom, ale chýbal mu len kúsok k získaniu titulu.

"Celý môj život je teraz vo vzduchoprázdne," povedal 24-ročný Gleb Farafonov. "Nemám žiadne plány."

Mnohí Rusi žijú v západnej štvrti Konyaalti, kde nápisy v obchodoch v ruštine ponúkajú prevody peňazí, bitcoiny, ruskú kuchyňu a strihanie vlasov.

Na týždennom trhu pod holým nebom ruskí kupujúci počtom takmer prevyšujú Turkov, prichádzajú s nákupnými košíkmi na kolieskach a plavovlasými deťmi v kočíkoch, aby ochutnali olivy a zjednávali ceny s predavačmi syra. Turecké a ruské ženy sa predháňajú v hľadaní najlepších paprík a paradajok. Jedna Ruska sa prechádza vo fluoreskujúcich zelených bežeckých šortkách a v rovnakej mikine.

Medzi nakupujúcimi bol aj Ukrajinec s manželkou a dcérou, ktorý utiekol pred brannou povinnosťou a odmietol uviesť svoje meno.

"Nakoniec sa mi podarilo dostať von," povedal.

Turek Yavuz Guner, ktorý predával domáce mydlo, povedal, že chápe, prečo toľko ľudí utieklo pred vojnou.

"Ukrajinci a Rusi tu spolu tancujú v hoteloch a baroch," skonštatoval Guner. "Je to nezmyselná vojna kvôli politike."

Vyjadril sa, že chápe, prečo prišli do Antalye.

"Pozrite sa na to!" povedal a ukázal na hromady ovocia a zeleniny v okolí. "Majú vo svojej krajine také čerstvé potraviny?"

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.