Pamätám sa na jeden priateľský rozhovor s profesorom Pierom Codom, známym talianskym teológom a súčasným generálnym sekretárom Medzinárodnej teologickej komisie. Coda sa práve vrátil z niekoľkodňového stretnutia s Josephom Ratzingerom, vtedy prefektom Kongregácie pre náuku viery. Ak sa nemýlim, bolo to v roku 2000. V pamäti mi ani tak nezostali detaily z predstavenia tém, o ktorých vtedy Ratzinger diskutoval so skupinkou rímskych teológov pozvaných na toto stretnutie. Zafixovali sa vo mne hlavne Codove slová, vyslovené na konci rozhovoru: „Aký to rozdiel, ak porovnáš Ratzingera a ‘toho druhého‘ teológa“ (veľmi známeho a ešte žijúceho – preto zamlčím jeho meno). Prekvapilo ma to, keďže som čítal a študoval so záujmom knihy aj „toho druhého“. „Ako to myslíš? V čom vidíš ten rozdiel? Veď ide nepopierateľne o dvoch veľkých súčasných teológov,“ spýtal som sa. A Coda na to: „Ratzinger je neporovnateľne hlbší, vie hodiť teologické siete do hĺbok tajomstva Božieho zjavenia a zároveň má pred týmto tajomstvom hlboký rešpekt a skutočnú bázeň.“
Nechcem sa v tejto chvíli pustiť cestou teologických analýz, aby som sa s čitateľom podelil o to, ako som postupne začal objavovať pri čítaní Ratzingerových kníh a neskôr Benediktových kázní, príhovorov a encyklík, že Coda mal naozaj pravdu, a to nielen vo vzťahu k „tomu druhému“ teológovi, ale tiež mnohým iným. Nechcem tým čitateľa zaťažiť, a takisto ani rozpravou o tom, ako sa táto pravda potvrdzovala pred mojimi očami, keď som sa započúval do Ratzingerových prednášok či diskusných príspevkov na sympóziách, ktoré organizovala moja Lateránska univerzita, alebo do príhovorov, ktoré mal ako pápež pre nás profesorov a študentov. Chcem iba poukázať na jeden fakt pontifikátu Benedikta XVI., ktorý potvrdzoval, že išlo o človeka schopného „zatiahnuť na hlbinu“ (Lk 5,4), a to nielen osobným životom, ale aj myslením. Tým faktom boli rastúce počty ľudí na jeho audienciách.
Stredajšie generálne audiencie presvedčivo ukázali, že počas osemročného pontifikátu sa na svätopeterskom námestí, či v aule Pavla VI., túžilo zhromaždiť čím ďalej tým viacej pútnikov z Talianska a z celého sveta. Tento rastúci záujem o stretnutie s Benediktom XVI. bol o to prekvapujúcejší, ak si uvedomíme, že práve v závere jeho pontifikátu sa udali kauzy, ako vatileaks a iné, ktoré rozpútali vo svete negatívne emócie a – v niektorých kruhoch – otvorili debatu o pápežových reálnych schopnostiach riadiť Vatikánsky štát. Avšak ľudia aj tak prichádzali. Z akého dôvodu? Bolo snáď príčinou fungovanie neodolateľného magnetického poľa, ktoré je typické pre masové podujatia?
Odpoveď netreba hľadať komplikovanými úvahami. Spontánne sa ku mne dostávala napríklad pri rozhovoroch so známymi, s priateľmi, s ľuďmi z mojej rímskej farnosti, ale aj s neznámymi, ktorí sa mi zverili, že radi počúvajú alebo čítajú Benediktove príhovory. Pri jednej mojej pracovnej návšteve Pravoslávnej teologickej fakulty v Belehrade mi to dokonca pošepkali do ucha niektorí tamojší kolegovia, pričom tvrdili, že hovoria aj v mene iných srbských pravoslávnych veriacich. Nuž a všetci títo uvádzali ten istý dôvod, ktorému som rozumel, pretože pobádal aj mňa: Benedikt dokázal hovoriť ako človek, ktorý sa nikdy nestrácal v banálnych témach, nedával lacné rady, ale bol zahľadený do srdca kresťanskej viery so snahou interpretovať jeho tlkot pre ľudí dneška. Niekedy som mal dojem, že mu ani nezáleží na tom, či sa iným jeho reč javí pútavá. Bolo to vtedy, keď zahľadený do textu svoje príhovory „iba“ čítal bez toho, aby niekedy čo len pozdvihol hlavu a pozrel sa na prítomných, čím pokojne išiel proti osvedčeným zákonom rétoriky. A predsa jeho reč mala silný účinok na mnohých.
Benedikt sa mi čím ďalej, tým viac javil ako pápež, ktorý vie hovoriť o Bohu, o viere, o Cirkvi, o živote ba aj o smrti, pretože žil pokorne sklonený pred múdrosťou Božieho Slova. Je zrejmé, že Božie Slovo bolo preňho vyhľadávaným priestorom, v ktorom prebýval vierou a myšlienkami. Rád sa v ňom pohyboval, rád ho meditoval, rád sa nechal nadchnúť témami a pravdami, ktoré tam nachádzal. Keď sa potreboval konfrontovať ohľadom dôležitých otázok, vedel, že je nutné robiť to v tomto posvätnom priestore, pretože práve v ňom je cítiť vanutie Ducha pravdy. A bolo mu tiež jasné, že byť tam je údelom v prvom rade kňaza a biskupa. Vychádza to z ich poverenia. Úlohou Cirkvi a jej pastierov nie je totiž riešene lokálnych či celosvetových spoločenských problémov, ale ohlasovanie niečoho, čo tieto problémy dáva do správneho svetla: Kristova pravda o Bohu a o človeku, o jeho vrodených slabostiach, ako aj o ceste k dozrievaniu a naplneniu. V sile Božieho Slova, v láske k nemu, je toto ohlasovanie možné a účinné – pripomínal opakovane Benedikt tým kňazom a biskupom, ktorým sa zdal tento prístup príliš tradičný, statický a niekedy snáď až naivný.
Keď som mal možnosť stáť pri Benediktovi alebo počúvať jeho slová, myslel som na postavu z Apokalypsy, ktorá plače, lebo nedokáže otvoriť „zapečatenú knihu“ (Ap 5,1-5). Aj on bol zahľadený na tajuplnú knihu života, ale neplakal. Mal som vždy dojem, že robí všetko pre to, aby stál na tom správnom mieste, teda pri zmŕtvychvstalom Baránkovi, ktorý jediný mohol tú knihu odpečatiť a otvoriť pre tých, ktorí ho o to úprimne prosia, pretože cítia, že zo zodpovednosti k sebe samým a k druhým je dôležitým spoznať jej nadzemskú múdrosť. Tá učí človeka pravdy o správnom nasmerovaní srdca, jeho zraneniach a možnosti vyliečenia, o láske Boha k človeku a človeka k Bohu. Voľba mena „Benedikt“ bola pre mnohých z nás potvrdením, že ako svätec z Nursie, aj on bude chcieť viesť Cirkev k tomu, aby hľadala a ohlasovala vo svete to, čo je večné, a aby to robila „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“.
Jedno je isté, keď Benedikt hovoril o živote svätých, o dejinách Cirkvi a teológie, o sviatostiach či iných témach, dokázal postaviť človeka pred pravdu o reálnej Božej blízkosti k človeku, o tom, že v Bohu, „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Lk 17,28), aj keď nás ťarcha života privádza niekedy do plaču. Jeho encyklika Spe salvi (2007) o kresťanskej nádeji je toho výrečným dôkazom. Podľa mňa, svojím duchovným obsahom a literárnym štýlom ide o jednu z najkrajších a naviac pastoračných pápežských encyklík v celej histórii Cirkvi. Pri jej čítaní cítiť, že tak hlboký duchovný text môže napísať iba ten, ktorý vo svojom srdci stojí na správnom interpretačnom bode, pri Baránkovi. A v dialógu s Ním.
Ak myslím na slová Piera Codu, napadá ma ešte jeden aspekt, ktorý bol typický pre Josepha Ratzingera a jeho následný pontifikát: dôraz na rozumovú dimenziu viery. Inými slovami na to, aby viera nechcela vytlačiť rozumové poznanie a aby rozum neignoroval a nevytláčal poznanie viery. Ako študent som vnímal túto črtu Ratzingerovej teológie hlavne na úrovni teoretickej. Zaujímal ma jej teoretický základ, jej filozoficko-teologické vysvetlenie, ako aj jej aplikácia na problém vzťahu medzi vierou a vedou. Postupom času som ale pochopil, že Benediktovo presvedčenie o dôležitosti dialógu medzi rozumom a vierou a zároveň o dôležitosti miesta rozumu v oblasti viery (teda rozumovej, poznávacej dimenzie viery) je položené na základoch, ktoré presahujú rovinu špekulácie a teórie.
Faktom je, že Ratzinger, ako teológ a neskôr ako pápež, žil s nohami na zemi, a tak vo svetle osobnej dejinnej skúsenosti bol presvedčený o mimoriadnej sile ľudskej myšlienky, ľudského myslenia. Vedel, že ľudská myseľ vie tvoriť, budovať a rozvíjať realitu, ale aj demolovať, deformovať a ničiť. Vedel, že realitu ovplyvňuje myslenie. A to v dobrom, ale aj v zlom prevedení. Vedel, že skôr, než zaznel výstrel v Sarajeve a boli vyhĺbené prvé zákopy na bojiskách prvej svetovej vojny, boli vymyslené a rozšírené politické ideológie, ktoré viedli k fatálnemu stretu národov Európy. Skôr, než boli vybudované koncentračné tábory stalinského a hitlerovského typu, boli vymyslené ideológie schopné vtiahnuť do ničiaceho konfliktu milióny ľudí. Benedikt si uvedomoval silu, ktorý má človek ako rozumový, mysliaci tvor. Popritom videl okolo seba rásť nové ideológie, rôznych razení, majúcich ten istý manipulačný vplyv na davy. A práve z tohto dôvodu nástojil, aby sa rozum, teda „sekulárne myslenie“ (vedcov, politikov, ekonómov, spisovateľov, atď.) vzdalo zahľadenosti do seba, adorácie seba samého, a aby objavilo hlbší pohľad na svet (kozmos, prírodu) a na človeka. Hlbší, lebo schopný prijať, že svet a človek majú nadzemskú príčinu ich existencie: sú stvorením Boha Lásky a sú povolaní participovať na „sieti vzťahov“ majúcich intenzitu lásky.
Viem, že pri častých Benediktových príhovoroch na túto tému si viacerí katolíci mysleli, že tento pápež rád kráča po tematických chodníčkoch, ktoré si vychodil ako profesor teológie, a že tieto jeho preferencie sú skôr akademickou než pastoračnou záležitosťou. A viem, že mnohí si to mysleli aj o jeho častom pripomínaní toho, aby sa viera otvorila rozumu, teda aby veriaci človek objavil poznávaciu, rozumovú dimenziu svojej viery. Avšak Benedikt mal k tomu svoje dôvody. Tie vychádzali z jeho hlbokej znalosti dejín Cirkvi a teológie, ale tiež z jeho dlhej životnej skúsenosti. Zároveň bol presvedčený, že práve k takémuto pohľadu na vieru pobáda aj sv. Písmo. Veď v Prvom Petrovom liste sa píše: buďte „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť (doslovne: kto vás žiada o vysvetlenia – lógon) nádej, ktorá je vo vás“ (3,15).
Benedikt si bol vedomý, že kto nedokáže či nechce vstúpiť do oblasti viery aj so svojím rozumom, oslabuje tým veľmi silne vlastnú vieru. Je to napríklad ten, kto sa ani trochu nezaujíma o biblické a teologické korene právd, ktoré vyznáva. Alebo kto nemá záujem o to, aby sa naučil pochopiť a vysvetliť – hoc aj jednoduchou rečou – základné pravdy kresťanskej náuky. Benedikt vedel, že kresťanská viera, ktorá nevie vysvetliť sebe samej a druhým dôvody svojho verenia, nemajúc poznanie o svojom základe, na ktorom stojí, že taká viera v dnešnom svete neobstojí. Na jednej strane preto, lebo je ľahko manipulovateľná, tak zvonku, ako aj zvnútra, zo strany prúdov ideológií rôznych razení prítomných v kresťanskom svete. Na druhej strane, ak je nepoučená viera ponechaná na seba samú, na jej duchovné fantázie a pseudovysvetlenia, vie sa stať nebezpečnou pre seba a pre vlastné okolie. Benedikt bol presvedčený, že ak sa v Cirkvi nebude dbať na rozumovú dimenziu viery, bude prežívať časy veľkých skúšok a úpadku.
V mojej pracovni mám vystavenú od začiatku pontifikátu Benedikta XVI. jeho fotku. Jeho smrť nie je dôvodom, aby som ju odložil do zásuvky. Naopak, dám si ju k sebe bližšie. Aby mi pripomínala kresťana, ktorý úprimne hľadal pravdu vo svojom živote; pravdu, ktorá ho nakoniec vždy priviedla ku Kristovi. Jeho posledné slová sú toho dojímavým potvrdením: "Signore, Ti amo!" Pane, milujem Ťa.
Poznámka po zverejnení:
Pôvodne sme pápežove posledné slová citovali v nemčine: „Herr, ich liebe Dich.“ Ako sa neskôr ukázalo, Benedikt ich vyriekol v taliančine.