Gitara je neodmysliteľná súčasť môjho života, tvrdí hudobník Peter Luha

Ku gitare patrí akosi prirodzene kapela, vy máte vlastnú kapelu?

Momentálne nemám, vystupujem väčšinou ako sólista, ale rád spolupracujem aj s inými muzikantmi. Na mojich vystúpeniach používam looper. To je také moderné zariadenie, do ktorého dokážem pri hre naživo priamo nahrávať jednotlivé slučky. Teda keď zahrám úvod na gitare, stlačím pedál a hneď sa mi to opakuje. Potom môžem nahrať aj ďalšiu gitaru, vokály, flauty, perkusie a vytvorím tak celú kapelu priamo pred divákmi.

Máte na internete aj video z Viedne so symfonickým orchestrom, kde všade vlastne vystupujete?

Všade, kam ma zavolajú (smiech). Od bežných koncertov pre ľudí cez vernisáže, súkromné oslavy, všetky možné druhy eventov až po viedenský Konzerthaus. Najčastejšie na Slovensku, v Česku a Rakúsku, ale rád idem aj do iných kútov Európy, koncertoval som aj v Indii alebo v Mexiku.

https://youtu.be/Ved_P3vC1cA

Hrávam aj covery pesničiek, ktoré mám rád, hlavne tých starších. Tie verzie sa snažím hrať tým spôsobom, ktorý som spomenul, že dokážem s pomocou loopera vytvoriť celú kapelu. Zároveň komponujem, hrám a na môj YouTube kanál dávam gitarové, inštrumentálne veci v rôznych žánroch, na elektrickej, akustickej aj nylonovej gitare. Niektoré veci pripomínajú klasiku, niektoré sú inšpirované Španielskom či Francúzskom. Napríklad v kapele Acoustic Gangsters sme robili gitarové veci. Vo viacerých skladbách využívam rôzne moderné gitarové techniky, ako sú napríklad slap, ktorý sa hrá zvyčajne na basgitare, tapping alebo fingerstyle.

Skladáte hudbu viac pre slovenský alebo zahraničný trh?

Nie, ja si skladám hudbu hlavne pre seba, ale ponúkam to na mojom youtubeovom kanáli alebo cez iné sociálne siete a digitálne distribúcie. Môj YouTube je celkom sledovaný, ten som si postupne vybudoval, mám tam vyše 14-tisíc odberateľov, vyše tri a pol milióna videní. To je ten môj trh. Mám tam okrem sólových skladieb aj veľa spoluprác so zahraničnými muzikantmi alebo s našimi. Tie videá sú celkom pestré.

Uživí vás to?

Mohlo by, ak by som mal sledovanosť ako raperi alebo iní komerční hudobníci. Ale to mi ako sólistovi zatiaľ nehrozí. Živím sa koncertovaním, vyučovaním gitary alebo nahrávaním.

Koľko máte žiakov?

Asi desať stálych, iní bežne prichádzajú tak na pár mesiacov trochu oživiť svoju gitarovú hru. Učenie ma baví. Nechcem to sebe aj im pokaziť tým, že naberiem veľké množstvo žiakov a potom by som bol z toho otrávený. Ja mám z toho naozaj radosť, mám žiakov od 13 do 72 rokov. S každým mám úplne iné vzťahy, hráme úplne niečo iné. Nemám systém ako v ZUŠ, že sa ide podľa nejakých plánov. S každým sa snažím preberať to, čo ho baví.

https://youtu.be/GqeKvtLbn2o

Sú to talentovaní žiaci?

Nie je to o tom, že príde nejaký mladý talent, aj keď sú niektorí veľmi šikovní. Napríklad tí starší si prichádzajú splniť svoje sny, urobiť si radosť, pretože predtým nemali na gitaru čas.

Prejdime k hudbe, ktorá sa hrá v rádiách. Úroveň textov klesá. Kedysi sa spievali zmysluplné rýmy, teraz sú také náhodné banálne veršíky. Ako vnímate stav hudby, vzniká niečo zaujímavé, či ani nie?

Až také zlé to nie je, ale to, čo je najviac na očiach, čo je v rádiách, to je komerčný trh, kde sa všetko selektuje a vyberá podľa počúvateľnosti.

Budem vám oponovať, počúvateľné to práve často nie je...

Vysvetlím, ako sa to robí. Meria sa to, čo poslucháča najrýchlejšie chytí, a stačí, že neprepne na inú stanicu. Podľa toho sa riadia aj redaktori v rádiách. Rozhodujú napríklad peoplemetre, kde náhodne selektovaní poslucháči v prieskumoch uvádzajú, ktoré pesničky sa im len po pár sekundách počúvania páčia. Takže stačí veľmi jednoduchá, ľahko zapamätateľná melódia v refréne a najmä nič také, čo by ľudí vyrušovalo. Žiadne inštrumentálne výkony, žiadne komplikované hudobné pasáže, dlhé úvody. To nikoho v súčasnom komerčnom hudobnom biznise nezaujíma. Preto je komerčná hudobná produkcia zväčša taká plytká. Chvalabohu, na internete je muzika oveľa pestrejšia, veľa žánrov, výborných kapiel a muzikantov. Ľudia, ktorí majú chuť počúvať dobrú muziku, si ju tam dokážu nájsť.

To znie hrozne. Ak by takto kedysi pristupovali k Miroslavovi Žbirkovi, tak Atlantída by asi nikdy nebola hitom...

Vtedy rozhodovali iné faktory. V každom desaťročí – v 30., 40., 50., 60. rokoch – sa objavovali nové veci v populárnej hudbe, ak sa to dá nazvať populárnou hudbou, pretože sa stále menila. Išlo to od dixielandu cez blues, rock&roll, soul, funk, rock, hardrock, pop, elektronickú hudbu až po rap, disco alebo hip-hop. V každom desaťročí došli tieto žánre na vlnu popularity a kedysi tam museli byť aj veľké inštrumentálne výkony. Dokázali vzniknúť viaceré hudobné skvosty, ktoré by v dnešnej dobe vôbec nemali šancu preraziť do rádií. Aj speváci sa snažili spievať iným spôsobom. Ale stále sú speváci, ktorí chcú naozaj spievať dobre. Vlastne je o to aj záujem, vidno to v tých súťažiach ako Talent a podobne, ale, žiaľ, v rádiu nakoniec rozhoduje niečo iné. 

Poznáte sa s tými redaktormi a rozprávate sa o tom?

Nestretávam sa. Ak by mali chuť stretávať sa a rozprávať sa o muzike, bolo by to fajn. Keby mali rozhlasoví redaktori v komerčných rádiách nejaké hudobné vzdelanie, aj to by pomohlo.

Sú tu dve rádiá, ktoré tvrdia, že sú iné – Devín a Rádio FM. Ani tam sa to nedarí?

To je niečo iné, pretože tieto rádiá sa sústreďujú dosť často na menšinové žánre. V rádiu Devín hrajú aj moje inštrumentálne veci a sú zvedaví, s čím novým prídem. Pýtajú sa, čo nové som nahral, s kým som spolupracoval. A dá sa to tam vždy odprezentovať.

Vráťme sa ku gitare, darí sa jej v súčasnosti?

Myslím si, že teraz je celkom boom práve preto, že sa objavili nové gitarové žánre ako fingerstyle. Celkom sa to spopularizovalo, hoci do populárnej hudby sa to zatiaľ až tak nedostalo.

Kde vidíte ten boom?

Vidím ho v tom, že ľudia sa chcú učiť hrať na gitare, že je pre nich opäť atraktívny nástroj.

Kedysi bolo gitár viditeľne viac, hrávalo sa na ulici, bola základom populárnej hudby...

Súhlasím, aj ja som hrával na ulici. Kedysi sa ľudia pri gitare aj stretávali. Hrávalo sa na chate, na rodinných stretnutiach, bola tu trampská scéna. Teraz je to vyslovene v menšine.

Takže je to taký menší boom...

Ten boom je trochu inakší. Chcú sa na gitare učiť, ale nie tak, ako sa učilo doteraz – čiže na jednej strane oficiálne len klasiku, na druhej amatérsky folkové pesničky alebo rock. Ale skôr tak, ako to vidia dnes vo svete. Je boom videí na YouTube, ako sa hrá na gitare novým spôsobom. To sa potom mladí učia a to dostáva gitaru opäť do popredia.

Čím je gitara oproti iným nástrojom výnimočná?

Je to melodický, harmonický aj rytmický nástroj. Čiže sa dá na gitare zahrať melódia, akordický sprievod a rytmus, a to rôznym spôsobom. Dokonca udieraním na ňu. A to všetko naraz. Na gitare sa dá zahrať naozaj široké spektrum muziky. Niektoré nové smery sú také, že netreba ani príliš vedieť hrať, mať znalosti, stačí trocha pobúchať, dať flažolety, nejaký jeden tón. Je tam teda už aj rytmus a znie to zaujímavo. Ale keď sa do toho človek naozaj ponorí, objaví veľký hudobný svet.

Prečo sa gitara stratila z popmusic?

Koncom 90. rokov začala populárna hudba gitaru trochu zabíjať. Vznikli žánre, ktoré gitaru vôbec nepotrebovali, a v prvých desiatich rokoch 21. storočia popularita gitary klesla natoľko, že takmer vo všetkých pesničkách v rádiách úplne zmizli gitarové sóla. Tak sa stratila dôležitosť gitary a populárna hudba sa tým viditeľne ochudobnila.

Ale 90. roky, to bol grunge, a ten bol populárny...

To bol posledný žáner, ktorý sa zrazu objavil a bol naozaj populárny. Bol to taký návrat od hardrockových kapiel, ktoré robili pompézne, melodické veci, veľmi populárne koncom 80. a začiatkom 90. rokov, späť k mladým revoltujúcim ľuďom. Grunge prišiel ako taký návrat punku, kde bol jednoduchší gitarový štýl. Ale stále to bol gitarový štýl. Síce nehrali nejaké extrémne sóla, nemuseli vedieť až tak dokonale hrať, ale ľudí to chytilo.

Čím to je, že Spojené kráľovstvo je stále gitarovejšie než iné krajiny?

Pretože tamojšie kapely stále hrajú naživo. Pretože sa netvorí muzika len čisto na počítači, ako je to v prípade populárnych skladieb pre rádiá. Keď som mal 25 rokov, koncom 90. rokov, došla vlna techna a danceflooru, ktorá úplne zabila rockovú muziku.

Ako sa to mohlo stať? Veď gitara spája ľudí, zatiaľ čo techno si nezahráte ani nezaspievate...

Je to tak. Po revolúcii sme sa stretávali, držalo sa to možno do konca 90. rokov. Hrával som aj na ulici, pod Michalskou bránou, prišli ďalší ľudia, išli sme do hociktorej krčmy a hrali tam na gitarách.

Ako je ale možné, že pre novú generáciu to prestalo byť zaujímavé?

Nastal boom toho strašného biznisu. V krčme vám už nedovolili hrať na gitare. Noví majitelia v krčme zapli rádio: toto je tu a nič viac neexistuje. Postupne to vymizlo. V každej krčme zakázali hrávať naživo. Teraz sa niektoré krčmy alebo bary v Bratislave už snažia dotiahnuť živú hudbu, pretože turisti to chcú vidieť a počuť. Ak by to záviselo od zbohatlíkov, ktorí v 90. rokoch poskupovali všetky krčmy, tak neexistuje nič. 

Vráťme sa k tým rádiám a formovaniu masového vkusu. Nemôže to byť aj tým, že Slovensku chýbajú talenty?

Talenty by sa našli. Títo ľudia však nemajú možnosť svoj talent rozvíjať a neskôr z toho žiť. Živia sa niečím iným. Je tu malý trh a je úplne inak orientovaný. Sme navyše malá krajina, väčšie krajiny to majú jednoduchšie. Na porovnanie, keď sa v USA dostanú do lokálneho rádia, majú milióny poslucháčov. My sme malá krajina a tunajší systém to nepodporuje.

Ako a kedy ste sa dostali ku gitare vy?

Vďaka jej popularite, keď som mal 14 rokov. Od šiestich do štrnástich rokov som hral na husliach, ale potom ma dostala gitara.

Ovplyvnil vás nejaký hudobník?

Bavili ma pesničky. Mal som 14 rokov, môj spolužiak mal doma gitaru a chodil do ZUŠ, najprv som sa od neho naučil nejaké akordy, potom sme začali skladať pesničky. Neskôr mi mama kúpila gitaru. Rok som sa učil sám, úplne som zanevrel na husle. Učil som sa podľa nôt, pretože klasika ma stále bavila. Potom som sa prihlásil na ľudové konzervatórium, aby som sa viac vzdelával. Popri tom som sťahoval z rádia a z kaziet pesničky a sóla, aké hrali rockové kapely. Bolo toho veľa, čo ma ovplyvnilo. V detstve country pesničkári ako Johnny Cash, The Beatles ako takmer všetkých, ale aj u nás Prúdy, Elán, Modus, Žbirka, Collegium Musicum. Od 14-tich s príchodom gitary sa to vnímanie rozšírilo oveľa ďalej. Cez rockové kapely ako Deep Purple, Van Halen, Extreme, Kiss, Iron Maiden, Helloween, gitaristov ako Malmsteen, Satriani, Vai až po flamenco, gypsy jazz, latino, akustickú hudbu. Tých žánrov a muzikantov, ktorí ma počas môjho hudobného vývoja ovplyvnili, bolo naozaj veľmi veľa. Na strednej škole, keď som mal 15 rokov, sme založili rockovú kapelu Fajront. Fungovali sme asi päť rokov a mali sme celkom dobrý rozbeh.

Čo rozhodlo, že ste sa stali individuálnym umelcom? Nie je ľahšia cesta k úspechu, ak má gitarista kapelu?

Záleží od toho, k akému úspechu... Muzika, ktorá sa neskôr hrala v bežných médiách, ma nebavila. Nechcel som hrávať takýto typ pesničiek. Keď som bol mladý, hovoril som si, že budem ohromne slávny, keď budem mať 25 rokov, možno to tak aj bolo rozbehnuté. Už to pomaly išlo do sveta, začali sme hrávať na festivaloch aj v Česku, išli sme do rádií, mali sme ambície a chuť. Keby ten štýl v rádiách pokračoval, tak by sa mi to možno aj podarilo. Žiaľ, stopol nás nástup danceflooru. Potom som mal projekty pre klubovú muziku, robil som aj inštrumentálne projekty. Je však ťažké udržať u nás kapelu dlhodobo. Je ťažké ju uživiť, muzikanti majú aj iné starosti, nechce sa im preto cvičiť, napredovať a tak ďalej.

Ako otriasli našou gitarovou scénou v 90. rokoch drogy? Bol to veľký problém?

Ako pre koho. Ja som sa tomu našťastie vyhol, ale mnohí muzikanti to neprežili. Niektorí sa z toho dostali a hrajú doteraz. Punkové a viaceré rockové kapely museli z toho nejakým spôsobom vytriezvieť, inak by už boli mŕtvi.

Ako je to s drogami medzi hudobníkmi dnes?

Vtedy to bol strašný boom, otvorili sa hranice, prišli tie nepríjemné drogy ako heroín. To, čo si prežili na Západe v 50. a 60. rokoch s LSD a v 70. rokoch s heroínom, tak v 90. rokoch to prišlo k nám. Bolo to všade. Ale nielen tieto drogy. Boli rôzne chemické látky, ktoré sa vdychovali, a to zničilo veľa mladých ľudí. To už na Západe mali dávno za sebou.

Máte tu okolo seba gitary rôznych tvarov. Prečo sa gitara stále vyvíja?

Pretože sa môže. Je to nástroj, ktorý sa naozaj môže meniť. Môže prijať úplne iné prvky. Ale sú staré značky, ktoré sú populárne, a tie si udržiavajú svoju estetiku. V dejinách sa to však menilo. Tým, že prišli elektrické gitary, tie už mohli mať rôzne tvary, pretože to neovplyvňuje zvuk nástroja. Môžu tak vznikať rôzne extrémne tvary, napríklad v rockovej hudbe. Gitary mali ostré hrany, boli v tvare plameňa. Osobne už u elektrických nástrojov preferujem minimalizmus, ale hlavne z praktického hľadiska. Pretože ak majú elektrické gitary plné telo, sú hrubé, hoci vyzerajú pekne, pre mňa sú strašne ťažké. Už sa mi to nechcelo nosiť. Boli časy, keď sme každý deň na skúšku nosili ťažké kufre, ťažké gitary, ťažké kombá. To ma otravovalo, tak som sa to postupne snažil všetko minimalizovať. V súčasnosti sú na všetky gitarové zvuky už aj simulácie. Existujú multiefekty, ktoré obsahujú všetky gitarové krabičky a aparáty. Prípadné sú všetky zvuky v laptope. A už sú zvukovo naozaj výborné, znejú na nerozoznanie od originálov.

Vyvíja sa aj zvuk gitary?

Zvuk sa menil od 70. rokov, keď sa objavili gitarové krabičky. Jimi Hendrix experimentoval s rôznymi fuzz efektmi a takými „škaredými“ gitarovými zvukmi, ktoré pretrvávajú doteraz. Potom prišli distortion efekty, ktoré používali metalové a hardrockové kapely. Na scéne boli aj artrockové alebo fusion kapely, kde boli gitaristi ako John McLaughlin a Al Di Meola. Experimentovali s MIDI a používali tak na gitaru sample iných nástrojov. Bol to veľký boom. Tiež som mal na gitare MIDI snímač a používal som efekty ako sláčiky alebo dychové nástroje.

Aká stará je vlastne gitara?

Gitara sa postupne začala vyvíjať z iných strunových nástrojov až niekedy v baroku. Vtedy ešte neexistovali gitary v súčasnej podobe, ale na väčšie viacstrunné nástroje, ako napríklad viola da gamba, sa hralo sláčikom, ale postupne sa začalo aj brnkať. V Európe to išlo rôznymi smermi. Iná gitara bola v Portugalsku, iná v Španielsku – tam vznikol aj súčasný klasický tvar. Boli tu aj rôzne lutnové nástroje, na ktoré sa brnkalo od staroveku. A ich krížením a vývojom začala vznikať dnešná gitara, ktorá sa v 18. storočí už začala podobať na gitaru, ako ju poznáme dnes. Ale až začiatkom 20. storočia sa začal veľký úspech klasickej gitary a neskôr aj elektrifikovaných gitár.

Ako je to s predchodcom gitary, napríklad v antike?

Vtedy používali lýry alebo iné harfoidné nástroje. Väčšinou na ne melódiu vybrnkávali alebo hrali nejakým sláčikom. Neskôr v stredoveku bola oficiálne najdôležitejšia a najpovznášajúcejšia len kresťanská muzika. A tá sa prezentovala výlučne v chrámoch zborovými spevmi. Hudobné nástroje, ktoré vtedy boli, sa nepoužívali v chrámovej muzike, boli svetské. Používal ich ľud pri oslavách, veseliciach, sviatkoch. Každá krajina alebo oblasť mala iný typ brnkacích alebo sláčikových strunových nástrojov. Niektoré mali telo, iné nie, niektoré mali len jednu strunu, iné viac strún.

Cirkev bola dlho podozrievavá ku gitare. Aj na druhom vatikánskom koncile sa gitara neodporúčala. Rozumiete prečo?

Pretože s gitarou bola spojená popularita všetkých nových hudobných žánrov. Blues, country, folk, rock. Prišli aj protestsongy. Všetky tie výpovede pesničkárov o žalostnom živote bežných ľudí sprevádzala gitara. Hudba mala veľkú moc osloviť mladých (a už aj cez texty), a to považovala vždy cirkev za svoje ohrozenie. Plus tu bol životný štýl muzikantov a ich poslucháčov, rýchlejšie tempo či neskôr rastúci hluk v hudbe, to cirkev netolerovala.

A v staroveku gitary plnili aj náboženskú funkciu?

Ešte nie gitary v dnešnej podobe, ale rôzne strunové nástroje určite áno. Ľudia verili v mnohých bohov, väčšina sviatkov a osláv sa spájala s nejakým božstvom a jeho uctievaním. Na viacerých výtvarných božských zobrazeniach z tohto obdobia je vidno nejaký strunový nástroj.

Posledná otázka, na gitare hráte 35 rokov, mali ste niekedy pocit, že s tým skončíte?

Ja nikdy. Gitaru a celkovo hudbu milujem, je to neodmysliteľná súčasť môjho života. Väčšinou vás nesklame nástroj, ale život. Ľudia potom na ten nástroj zanevrú, odložia gitaru do kúta, kým sa k nej možno časom opäť nevrátia. Mám takých žiakov, ktorí odložili gitaru, teraz majú 40 či 50 rokov, znovu ju vytiahli zo skrine. Chytili nový dych, hrajú a tešia sa z toho. Je to chytľavé, odporúčam to napodobniť.