Historka sa zrejme nezakladá na pravde, pretože ani veľký Galileo Galilei pravdepodobne nemal odvahu, aby dráždil takého mocného nepriateľa. Hoci už v tom čase mal takmer skoro sedemdesiat rokov, človeku sa ani vtedy nechce prísť o hrdlo len kvôli pár sekundám slávy. Pokiaľ tú slávnu vetu vôbec povedal, stalo sa tak niekde bezpečne mimo uší inkvizítorov, až v domácom väzení. Ale príbeh, aj keď zrejme prikrášlený, je nadčasový. Na svete je veľa faktov, ktoré nezmiznú len preto, že ich niekto nechce počuť. A absencia diskusie na tom nič nemení.
Jedným z takých faktov, o ktorom vedieme úplne nedostatočnú diskusiu, je chronická migračná kríza na južných a východných hraniciach Európy. Všetku pozornosť od nej odlákala vojna na Ukrajine, čo je pochopiteľné. Ale jedným z ďalších dôvodov môže byť to, že mnoho európskych pravicových strán (hoci zďaleka nie všetky) malo až veľmi vrelé vzťahy s Putinom. A tak je dnes každá téma, ktorej sa tieto strany venovali, v mainstreamových kruhoch ešte viac „schmutzig“ ako obvykle. Ale rovnako ako Zem obieha okolo Slnka, noví a noví záujemcovia o pobyt v Európe sa k nám stále plavia, či už sa táto téma rieši v médiách, alebo nie. A práve Taliansko, rodná krajina Galilea Galileiho, je vzhľadom na svoju blízkosť k africkému pobrežiu takpovediac na rane.
Čo sa masovej migrácie z rozvojového sveta týka, málokde v Európe sa na ňu dnes vyslovene teší. Už aj vo Švédsku by ste pôvodné „vítacie“ nadšenie našli len sporadicky a štáty ako Dánsko a práve Taliansko, kde to nadšenie nikdy nebolo veľké (ak vôbec bolo), sa posunuli k ešte väčšej skepse. V nedávnych talianskych voľbách výrazne zvíťazila strana Bratia Talianska, v programe ktorej hralo priškrtenie migračných tokov cez more veľmi prominentnú úlohu. A sú to veľké toky, len počas roku 2022 sa v Taliansku vylodilo vyše 100-tisíc migrantov, teda viac ako polovica počtu, ktorý bol zaznamenaný v rekordnom roku 2016.
Prvé opatrenia však zároveň ukazujú, na akom ťažkom právnom poli sa nová talianska premiérka Giorgia Meloniová pohybuje. Ani jej vláda, ktorá má na migráciu z Afriky celkom jednoznačný názor, si netrúfa úplne uzavrieť prístavy lodiam (prevažne nemeckých) neziskoviek, ktoré pendlujú medzi africkým pobrežím a Sicíliou ako neformálne taxíky. Maximálne obmedzenie, ktoré zatiaľ zaviedla, je nutnosť zamieriť do prístavu hneď potom, čo plavidlo naloží prvých „cestujúcich“, a nevyzbierať tých pašeráckych lodí napríklad päť za sebou. Aj tomu sa budú neziskovky právne brániť, pretože logistika ich prevádzky by sa stala ďaleko finančne a časovo náročnejšou.
Bohužiaľ, môžu uspieť, pretože súčasná legislatíva, najmä medzinárodné zmluvy o azyle, si o tento typ systematického zneužívania vyslovene žiadajú. Súdy musia rozhodovať podľa práva a súčasné právo regulujúce azyl je postavené na značne idealistických zmluvách uzavretých po druhej svetovej vojne, ktoré vôbec nereflektujú súčasné pomery.
A neodzrkadľujú ani skutočnosť, že na svete je štyrikrát viac ľudí ako vtedy, ani to, že väčšina tohto populačného boomu sa odohrala v chudobných štátoch, ani to, že európske sociálne štáty musia z pohľadu bežného Afričana pripomínať raj, ani to, že letenka cez pol sveta dnes vyjde pomerne lacno. Zo severnej Afriky sa do Talianska plaví mnoho Bangladéšanov, príslušníkov národa, ktorý sa nachádza o niekoľko časových pásiem ďalej. Vzhľadom na ekonomický rast Bangladéša v poslednom období si tú cestu môžu dovoliť.
Je veľká škoda, že uplynulé české predsedníctvo EÚ sa tejto téme nevenovalo. Toto kyslé jablko je potrebné nahryznúť. Bude to však musieť urobiť niekto odvážnejší alebo azda aj realistickejší ako Fialova vláda. Pretože či sa o tom hovorí, alebo nie: a predsa sa k nám plavia.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.