Patríte ešte do generácie, ktorá vstupovala do reholí v čase, keď oficiálne neexistovali. V roku 1982, keď ste pracovali ako elektrotechnik. Ako sa mladý mechanik, pracujúci v Slovenskej akadémii vied, dostane do „nejestvujúcej“ rehole?
Do rehole som vstúpil ešte ako študent, teda predtým, ako som začal pracovať. Mal som dve školy, učňovku a potom maturitu, teda keď som končil priemyslovku, moji rovesníci končili na vysokej škole. Kaplánom pre Karlovu Ves bol kapucín, vedelo sa to o ňom, hoci nechodil v habite. Učil nás náboženstvo, my sme mu miništrovali na omšiach, navštevovali sme ho vo fare. Pri ňom bolo vždy veľa ľudí, mnoho veriacich chlapcov, ale okolo neho sa vždy potulovalo aj niekoľko neznámych starších dospelých mužov.
Eštébáci.
Nepoznali sme ich. Tváre som si zapamätal, po čase som si na nich spomenul. Od sedemnástich rokov sme chodili ku františkánovi otcovi Jánovi Pružinovi. Mal skupinku do desať chalanov, v stredu sme sa stretli, prečítali sme si čítanie z nasledujúcej nedele a vždy som sa tešil na chlebíčky a čaj, ktorý nám vždy urobila mama domáceho. Takto sme sa stretávali za komunizmu.
Z dnešného pohľadu sa to javí ako vtipný paradox: ako sa o existencii de facto „sprisahaneckého spolku“, teda rehole, dozvie mladý chalan, keď o jej existencii poriadne nevedia ani tajné služby?
Ale oni o nich vedeli, len sa im nedarilo ich fungovanie zmapovať. Našich spolubratov ale chytili, keď pašovali Biblie z Poľska cez Tatry. Fungovali ale v rafinovanom utajení. Raz som bol pozvaný na výlet na Moravu, šli tam naši chalani, ale aj nejaké baby, ktoré viedla jedna tajná sestrička. Šli sme tam z opačnej strany s otcom Jánom, ktorý sa tam stretol s inými kňazmi. V skutočnosti otec Ján bol predstavený kapucínov a bol na vizitácii tajných rehoľníkov, o tom sme ale my nevedeli. Veľmi sa ma zľakli, báli sa, či nie som tajný. Jeden z nich teraz býva vo vedľajšej izbe, už má po šesťdesiatke (úsmev). Povedal som im, že som od otca Jána, tak som ich upokojil.
Utajenie disentu fungovalo aj na tom, že nik nevedel viac, než potreboval.
Presne tak. Pýtal som sa ich, či sú kapucíni. Chvíľu trvalo, kým sa „priznali“. Všetky tieto kontakty šli cez otca Jána, ktorý pritom o kapucínoch nikdy nič nepovedal. Ale keď ho pôvodne určili za šéfa kapucínov, tak to bolo len preto, aby zakryli skutočného lídra, aby ho kryli.
Tak vám postupne došlo, že ste v kontakte s kapucínmi.
Áno. Vtedy som chodieval v rifľovej bunde, mal som dlhé vlasy a okrúhle okuliare, vyzeral som ako John Lennon. Otec Ján mi raz daroval miniatúrne Sväté Písmo, Nový Zákon. Spýtal sa ma: už si rozmýšľal, čo od teba Pán Boh chce? Tak som si hovoril: odkiaľ ja mám vedieť, čo chce odo mňa Pán Boh?! Čo mi bude azda anjel trúbiť do uší?
Ale to „trúbenie“ ste teda zjavne neskôr započuli.
Mal som 18 rokov, v tej rifľovej bunde som mal v jednom vrecku Sparty a v druhej toto malé Písmo. Cestou v električke do školy som si ho čítal, nikto okolo nevedel, čo si čítam. Raz som sa v ňom videl ako márnotratný syn, neskôr ako jeho nedobrý brat. Neustále som sa videl v tých negatívnych postavách. Tak som tieto príbehy radšej preskakoval, lebo mi to bolo nepríjemné. Ale nejakým spôsobom som zažil, že Boh je dobrý, že ma miluje. Mal som pritom naplánované vrátiť sa po škole domov, jazdil som na koni v našom hypológu pri Prešove, mal som jasno.
Kým ste sa nezačali vŕtať v tom Písme...
Keď som si ho čítal, začal som vnímať, že ma Pán Boh k niečomu naozaj volá. S kamarátom sme potajme premietali filmy, v Lendaku a v okolí, všelikade, po kresťanských rodinách.
Aké to boli filmy?
Napríklad dokument o druhej návšteve pápeža na Slovensku, z ktorého eštébáci šaleli, a tiež si spomínam najmä na Zefirelliho film o svätom Františkovi. Bol to trochu naivný, jemný až „cukrový“ film, ale v tom čase bol pre mňa veľmi romantický. Veľmi ma oslovil, túžil som nasledovať svätého Františka. No bál som sa seba samého...
Konkrétne čoho?
Bál som sa, že ma zožerie mamona. Môj strýko bol veľký mamonár a ja mám podobnú povahu. Ku františkánom, respektíve kapucínom, som šiel nielen preto, že ich poznám, ale aj preto, že som sa chcel uchrániť práve od toho rizika mamony. Celkom sa mi to nepodarilo, veď vidíš okolo mňa, nie som až taký skromný, nežijem ako františkán. Mám na stole 4k monitor, ktorý som kúpil z druhej ruky za 300 eur, lebo už slepnem. Ale tie repráky pri ňom boli ešte drahšie. Dole v pivnici máme štúdio, kde nahrávame piesne.
A ako ste teda vstúpili do rehole?
Boli sme s otcom Jánom na letnom duchovnom výlete na Morave na Velehrade. V predvečer sviatku sme boli na omši v prázdnom kostole a počas farárovej kázne o povolaní svätého Metoda sa to vo mne zlomilo. Povedal som si, tak dobre, môj Bože, je to tvoj biznis, ja súhlasím, odteraz som tvoj. Tak som objavil svoje povolanie.
To bolo ešte len rozhodnutie, ale hneď vás vzali do rehole?
Najprv som o tom povedal otcovi Jánovi. Nebol z toho veľmi nadšený, ja som vtedy vyzeral ako decko, mám vývojovú poruchu rastu. Čudujem sa, že ma vôbec vzali. Dal mi ale do ruky regulu svätého Františka, asi dvadsiatu „klepanicu“, kde ani nebolo vidieť na písmenká [samizdaty sa šírili prepisovaním textov na stroji, klepalo sa na viac strán, aby vznikali kópie, preto niekoľko kópií malo len slabo viditeľné písmená, pozn. red.]. Keď som sa vrátil do Bratislavy, cesta z Biskupíc do Karlovky trvala asi hodinu a ja som pod pouličnými lampami v autobuse regulu prečítal. Autobus bol prázdny. Chytilo ma to, bol som zapálený. Bola to konverzia. Čakal som rok, kým ma prijali. Aby toho utajenia nebolo málo, vstupoval som do rehole spolu s mojím mladším bratom, ktorý požiadal o vstup tri mesiace predo mnou a ja som o tom nevedel (úsmev).
Ani o vlastnom bratovi?
On tiež nevedel o mne (smiech). V reholi ale čakali, kým skončím školu, aby som nebol závislým na rodičoch. Zmaturoval som a jeden miništrant u kapucínov mi povedal: Gratulujem! „A k čomu,“ hovorím mu, „veď k maturite si mi blahoželal už pred týždňom.“ A ty nič nevieš? odpovedal mi. Oni mi to zabudli povedať, že ma prijali a že budem mať obliečku [prijímací rituál, pozn. red.] do rehole. Oni to všetci vedeli, len ja nie. Brácho mal noviciát až štyri roky, chudák, lebo musel ísť na vojnu. Noviciát býva rok, ja som ho mal rok a pol, pretože bolo treba prečítať pravidlá a ja som im dobre nerozumel, lebo boli po nemecky.
Kto vymyslel vaše rehoľné meno Felix?
Pôvodne chceli, aby som bol Ignác. Vravím si: jezuita, dajte pokoj. A oni na to: ale nie ten z Loyoly, ale Ignác z Lakony, kapucín. Nie, Ignác nie. Potom ma presviedčali na Felixa. Ani toho som nechcel. Ale predstavený vedel, čo som za náturu, tak mi začal čítať o kapucínovi svätom Felixovi z Cantalice, ktorý bol v rovnakom čase v Ríme so svätým Filipom Nerim a ako si spolu s ním robia žarty. Často sa stretávali na ulici. Tak mi čítal tie somariny a mne sa strašne páčili, tak som súhlasil. Vedel, ako na mňa. Ja som bol ako decko, robili sme hlúposti, boli sme veselý a aj som vyzeral ako decko. Až mi jeden kapucín povedal, citujúc svätého Pavla: „Keď som bol dieťa, choval som sa ako dieťa. Keď som dorástol do muža, chovám sa ako muž.“ Nahneval ma tým.
Pre vtedajší režim ste boli ako rehoľník rozvratným rebelom. Vy ste sa tiež aktívne zapojili do disentu?
Nemal som veľmi ako, azda len tým, že som mal prístup k samizdatovej literatúre. Pracoval som ako elektrotechnik v civilnom povolaní a po pár rokoch komunizmus padol. Bol som pomerne jednoduchší typ, na štúdium som nemal veľké predpoklady, bál som sa, či sa vôbec budem môcť stať kňazom. Zvládol som to, ale nie som študijný typ. Dnes radšej knihy „počúvam“, ako čítam. Vždy som mal radšej hudbu. Misie, koncerty a duchovné obnovy som začal robiť až po páde komunizmu. Bol som ukecaný, asi sa aj trochu báli zapojiť ma do disidentských aktivít (úsmev). Ale ani my sami sme o týchto aktivitách veľmi nevedeli, o tom bolo informovaných vždy len málo ľudí. Mali sme spolubrata, ktorého chytili pri pašovaní literatúry, a my sme o tom dovtedy nevedeli.
Čo bolo po roku 1989?
Keď padol komunizmus, šiel som do Ríma, kde som pomáhal ako „holka pro všechno“. Vtedy som ešte nebol kňazom, ale problém bol v tom, že ja som musel vyštudovať teológiu. Mysleli si, že to pre mňa bude ťažké. V Ríme na mňa vytiahli Kanonické právo a citovali z neho: aby si mohol byť kňazom, musíš byť mužom vyzretým psychicky a fyzicky. Začal som sa rehotať, lebo sa mi päť rokov báli povedať, prečo nemôžem byť kňazom. Keďže som mal vývojovú chorobu a bol som veľmi malého vzrastu. Tak som im povedal: keď si dám napichať testosterón a vyrastiem a budem chlpatý ako vy, môžem študovať za kňaza? Vraj áno. Hanbil som sa, ale začal som študovať s čerstvými spolubratmi, to boli 18-ročný „zasrani“ rovno od matere spod varechy. Ja som v 33 rokoch mutoval. Tak som šiel do nemocnice sv. Pátra Pia do San Giovanni Rotondo, kde som bol dva mesiace.
To ste mali podobnú poruchu ako futbalista Lionel Messi?
Asi niečo podobné, možno aj horšie. Moja choroba sa volala po starom „večné dieťa“, teda hypofyzárny nanizmus – v dôsledku nesprávnej funkcie hypofýzy zostaneš večné dieťa. V San Giovanni som ale dostal aj rastový hormón, vyrástol som desať centimetrov. Testosterón mi pichajú dodnes, ale musím si kontrolovať srdce, lebo človek s touto liečbou akoby rýchlejšie starne. A tak ma vysvätili v roku 1996, zakladal som náš prvý kláštor v regióne východného Slovenska, v Ličartovciach.
Spolu s vaším bratom Ondrejom, tiež kapucínom, ste členom kapely Kapucíni. Ak sa nemýlim, ide o najstaršiu neprerušenú a trvalo fungujúcu gospelovú kapelu na Slovensku. Mýlim sa?
Asi sa nemýliš, ale isté prerušenia sme asi mali, keď som bol ja v Ríme, alebo keď tam bol Ondro. Pôvodne som hrával len s Ondrom. Kapelu Kapucíni sme založili až v roku 1995, krátko nato sa k nám pridal aj spolukapelník Stanley. Pôvodne nám koncerty ani nechceli dovoliť.
Prečo?
Báli sa, či nespyšnieme. Ja som im na to povedal, že sme pyšní už dosť.
Možno sa báli, že to môže byť ešte horšie (úsmev).
Možno. Alebo sa báli sa, že sa budeme venovať iba hudbe, nie rehoľnému životu. V tom čase sme boli ešte študenti a vydavateľ našej kazety chcel zarobiť aspoň na štúdio, kde sme ju nahrali. Na koncertoch sa mu vracali peniaze za štúdio. V roku 2000, keď som sa vrátil z Ríma, sme si prvé CD vydali sami.
Dnes už ale máte aj vlastnú kapelu Felice.
Boli sme trochu odlišné hudobné povahy. Ondrej kedysi hrával v country kapele, takže folk mu bol najbližší. Nebohý Stanley bol síce podľa mňa povahou rock-and-rollista, ale polohoval sa tiež do role „folkáča“. A Mišo [Michal Hirka, pozn. red.] bol zas odchovaný na Nedvědovcoch. Ale ja som vždy miloval rock, v mladosti som počúval Deep Purple, Sweet, Slade, Nazareth a podobne. Oni mi síce vedeli zahrať aj tvrdšie, ale veľmi nechceli, takže som si v roku 2005 urobil vlastný sólový projekt. Ale naďalej hrávame spolu.
V každom prípade, kolega Pišta Vandal Chrappa vás vo svojej knihe označil za legendu slovenského gospelu. Cítite sa ako legenda?
Cítim sa skôr ako Matuzalem, nie ako legenda. Celkovo sa mi výraz gospel veľmi nepáči, ale rešpektujem, že sa u nás zaužíval. Gospel je presne vyhranená hudba černošských kostolných, najmä protestantských zborov v Amerike. Ja by som to nazval skôr kresťanská hudba, christian music, ten pojem mi vyhovuje viac.
Ste ale jediná kapela, ktorá prežila aj začiatky tohto druhu hudby na Slovensku a ktorá existuje dodnes.
Kedysi nás bolo asi sedem, osem kapiel, všetci sme sa poznali, chodievali sme autobusom po krajine hrávať, spávali sme v spacákoch na cirkevných školách a končilo to festivalom Verím, Pane na Orave. Boli medzi nami kapely ako Kompromis a Atlanta.
Zdá sa však, že tieto pôvodné gospelové kapely prevalcovala takzvaná chválová hudba. Dnes mimo nej takmer nič nejestvuje, všetci chcú byť „chváliči“, mladí kresťania často už ani nevedia, že kresťanská hudba môže byť aj iná ako chvály. Nemali ste aj vy pokušenie?
Neviem, čo sa to stalo. Je pekné, že sa robia chvály, mne sa páčia Lámačské chvály Braňa Letka. Páči sa mi duch jeho hudby aj texty. Godzone má dobrých manažérov, robia to dobre, hudobne aj produkčne. Mne sa to páči, ak je to súčasť modlitby. Ale už sa mi zdá, akoby toho chválového bolo strašne veľa. Kapely ako Atlanta, Kompromis či Trenčiansky bazár už dnes neexistujú, to mi je ľúto. Dnes sa už nedbá ani na formu. Keď sme my kedysi robili trapasy vo frázovaní, boli sme skritizovaní a museli sme si na to dávať pozor. Napríklad sme spievali „Vyslyš nás Bóóóže.“ Lenže slovo Boh nemá dlhú slabiku. Museli sme to prefrázovať.
Dnes je to každému jedno. Chválové kapely robia často východniari, texty sú často preberané od nich a aj tí ostatní zo Západu potom naťahujú krátke slabiky. Mne to píli uši. Sú ale mnohé chvály, ktoré sa mi páčia, ale po duchovnej stránke, nie po hudobnej. Chvály sú na to, aby sa ľudia modlili. Mali by sa robiť pre spoločenstvá žijúcich kresťanov, ktorí už vedia, čo je to kríž. Ale ak sa budú robiť pre tých, ktorí sú neukotvení, ktorí nechodia do spoločenstva a sú sami, potom očakávajú, že Ježiš za nich všetko vybaví. Obvykle skončia ako o to väčší neveriaci. Emočné kresťanstvo je zradné, viera je aj o kríži.
Kapela Kapucíni má prespievaný aj Dávidov kajúcny žalm. Mohla by aj chválová kapela mať takýto desivý a srdce trhajúci text?
Oni to asi aj majú, ale nie priamo v textoch. Charizmatická obnova buduje na daroch Ducha svätého. Ale chýbajú mi v nej modlitby aj za to, aby sme kríž vedeli aj uniesť, nielen žiadali, aby ho Pán Boh nechal sa niekde rozplynúť. Chválová hudba je teda dôležitá, ale na prstoch jednej ruky by som vedel zrátať kapely, ktoré sú aj hudobne zaujímavé. Texty sú väčšinou slabé a sú stále o tom istom.
Na Popolcovú stredu v roku 2016 pápež František vyslal do sveta tisíc misionárov milosrdenstva, na Slovensku ich bolo osem, vy ste boli jedným z nich. Čo bolo vašou úlohou?
Už je nás okolo 15. Existuje päť hriechov, ktoré sú rezervované pápežovi, každý kňaz vie, že ich nesmie rozhrešiť, musel by poslať žiadosť do Ríma.
Jedným z nich je aj potrat?
Nie, ten bol rezervovaný biskupom, ale pápež aj toto decentralizoval a ponechal to kňazom. Dnes už môže každý kňaz rozhrešiť od potratu. Pre biskupov je ale stále rezervovaná možnosť rozhrešiť od druhého potratu. Prvý potrat sa chápe tak, že nemusí byť celkom premysleným slobodným rozhodnutím, ale druhý potrat potom, ak za ten prvý dostal rozhrešenie a odpustenie, je už veľmi vážnym skutkom aj z hľadiska slobody. Aj verejné zapretie viery je hriech, ktorého rozhrešenie je rezervované biskupom. Ide aj o ľudí, ktorí vystúpili z cirkvi a chcú sa vrátiť. Ale pápež si pre seba nechal len jediné rozhrešenie, a to v prípade, keď biskup vysvätí iného biskupa bez povolenia Vatikánu. Vtedy obaja spadajú pod trest exkomunikácie, tento trest môže rozhrešiť len pápež.
Vy ste sa aj stretli s ľuďmi, ktorí sa dopustili potratu alebo podnecovania k nemu a chceli sa z toho vyspovedať?
Áno, ale s takými sme sa stretli aj predtým, keďže žobravé rehole majú až vyše sto rokov právo rozhrešovať druhý potrat. Hoci to bolo rezervované biskupom, my sme to dávnejšie dostali od Svätého Otca ako privilégium. Mnohí o tom ani nevedia.
O akých ľudí ide?
Buď mladých tehotenstvo prekvapilo a necítia sa na to pripravení, ale aj ľudia, ktorí už majú veľa detí a majú obavy, či zvládnu ďalšie. Keď žena dostane strach, jej vina nie je taká vážna, ako u tých, ktorí kalkulujú. Najhoršie prípady sú tie, kde ide o obyčajnú ľudskú pohodlnosť. Ale ani mnohí muži či príbuzní si neuvedomujú, že potrat je zabitie dieťaťa a vinnými sú už tým, že to podporia. Pani Záborskej neprešlo ani len to, aby si tehotné ženy pred rozhodnutím o potrate pozreli film Nemý výkrik o dôsledkoch potratu. Ja nie som za boj proti potratom, lebo kto chce, nájde si k nim cestu. Nechcem tých ľudí viniť alebo označovať za nejaké „zrúdy“, keďže ide o ľudí zväčša vo vážnej osobnej situácii. Ale ženy by mali byť informované o ďalších možnostiach, ako je napríklad adopcia alebo Hniezda záchrany. No ostatné hriechy, ktoré sme dostali právomoc rozhrešovať, sú tiež veľmi vážne.
O ktoré ide?
Znesvätenie eucharistie – tu ide ale o vážne činy, ako je satanizmus alebo vykradnutie bohostánku –, prezradenie spovedného tajomstva a prípad, keď kňaz poruší s inou osobou šieste prikázanie a následne jej dá rozhrešenie. V takom prípade je ipso factum [samotným činom, pozn. red.] exkomunikovaný. Posledný prípad je právomoc rozhrešovať z činu napadnutia pápeža, čo je nám, samozrejme, skoro zbytočné.
Zdá sa, že sa končí obdobie prosperity, prechádzame z krízy do krízy, mnohí majú úzkosti. Akú odpoveď na to vie odporučiť misionár milosrdenstva?
Ak človek dôveruje Bohu, pôjde to. Kristus ako 33-ročný skončil na kríži. Kto ho chce nasledovať, svojím spôsobom vždy skončí na kríži, len sa ho učí prijať. Či to bude vo vojne, alebo ten kríž znamená starobu či chorobu, každý má svoj kríž. Aj manželia majú kríž, hoci sa majú radi, nevedia komunikovať a trápia sa. Kríž bol medzi nami vždy. Druhá svetová vojna, komunizmus a podobne. My sa máme fantasticky, nemáme sa na čo sťažovať. Chudáci Ukrajinci, ktorí dnes trpia, ale my sme na tom stále dobre. Verím Pánu Bohu, verím, že on je Láska a že o mne vie, dôverujem mu, že sa o mňa postará. Ale nie v tom zmysle, že mi popadajú koláče z neba, ale skôr v tom, že od hladu neumriem. Niekto mi pomôže, postará sa o mňa. To je veľmi dôležité.
Vy máte dole v kláštore tiež asi dvadsať Ukrajincov. Z akej časti krajiny pochádzajú?
Cherson a podobne, z okupovaných častí. Veľmi radi by sa vrátili domov, ale majú zničené domy. Sú tu ženy s deťmi, ich manželia bojujú. Skoro všetky pracujú, okrem jednej starej mamy.
Deti sa podarilo umiestniť do škôl?
Áno, všetky chodia do školy a škôlky. Niekedy ich je počuť, hlavne, keď sa hrajú a naháňajú. Musel som si zvyknúť, ale nevadí mi to, to je život (úsmev).
Mali ste pre nich priestor?
Poskytli sme im priestory, ktoré sme plánovali prenajímať. Z toho prenájmu sme chceli rekonštruovať chátrajúce kláštorné priestory a kostol. Naša komunita na to nemá peniaze, chceli sme ich zarobiť z prenájmu.
Foto: Matúš Zajac