Rehoľník Felix: Vždy som miloval rock, ale spolubratia mi ho nechcú hrať

Patríte ešte do generácie, ktorá vstupovala do reholí v čase, keď oficiálne neexistovali. V roku 1982, keď ste pracovali ako elektrotechnik. Ako sa mladý mechanik, pracujúci v Slovenskej akadémii vied, dostane do „nejestvujúcej“ rehole?

Do rehole som vstúpil ešte ako študent, teda predtým, ako som začal pracovať. Mal som dve školy, učňovku a potom maturitu, teda keď som končil priemyslovku, moji rovesníci končili na vysokej škole. Kaplánom pre Karlovu Ves bol kapucín, vedelo sa to o ňom, hoci nechodil v habite. Učil nás náboženstvo, my sme mu miništrovali na omšiach, navštevovali sme ho vo fare. Pri ňom bolo vždy veľa ľudí, mnoho veriacich chlapcov, ale okolo neho sa vždy potulovalo aj niekoľko neznámych starších dospelých mužov.

Eštébáci.

Nepoznali sme ich. Tváre som si zapamätal, po čase som si na nich spomenul. Od sedemnástich rokov sme chodili ku františkánovi otcovi Jánovi Pružinovi. Mal skupinku do desať chalanov, v stredu sme sa stretli, prečítali sme si čítanie z nasledujúcej nedele a vždy som sa tešil na chlebíčky a čaj, ktorý nám vždy urobila mama domáceho. Takto sme sa stretávali za komunizmu.