Mali ste asi sedem rokov, keď ste napísali: „Ja veľmi ľúbim čítať a písať a Boh ma všade vidí.“ Tej prvej časti rozumiem, milovali ste literatúru, čo ale pre vás znamená druhá časť vety?
Je o tom, že je tu niekto, niečo, čo nás presahuje. Je to neviditeľné, ale sú okamihy, keď to silne pociťujeme. Niektoré básne sú pre mňa vlastne modlitby.
„Písaním sa chceme odlíšiť. Odlíšiť sa, aby sme cítili, že sme. Písaním chceme splynúť so všetkým. Splynúť a podobať sa. Zabudnúť na konečnosť. Písaním sa pokúšate cez dotyk so svojím vnútrom presiahnuť samu seba.“ Prečo táto potreba?
Pre mňa je písanie aj ochranou pred smrťou a konečnosťou. Ak niekedy prichádzajú chvíle pochybností o zmysle života, zachraňuje ma to, čo som napísala, čo píšem. Neviem, odkiaľ tá potreba prichádza, ale zatiaľ ešte stále prichádza. Napísať báseň znamená stavať si dovnútra ešte jedno telo. A tak si zodpovedať otázky o sebe a svete.
Napriek zaujatiu literatúrou ste študovali inžinierstvo, poľnohospodárstvo, agronómiu a o dôvodoch, prečo ste si vybrali tento smer, hovoríte nerada. Botanika a fyziológia rastlín je dodnes vašou láskou. Čo vás na rastlinách tak fascinuje?
Ani nie, že nerada, ale nemá význam niečo vysvetľovať do minulosti. Nakoniec som sa postupne dostala k tomu, čo mi je najvlastnejšie: písanie. Na rastlinách ma fascinuje to, že hoci sú zakorenené na jednom mieste, predsa sa stane, že sa v záhrade aj vo väčšej vzdialenosti od materskej rastliny naraz zjavia nové z koreňa pod zemou, že v zime púčiky a výhonky vydržia aj silné mrazy a krásne je, ako vyrastú zo semienka. Fascinujú ma krásne kvety, ale aj zelenina, kríky, stromy, úžasné je vrúbľovanie, to je priam zázrak.
Narodili ste sa v Maďarsku, hovoríte viacerými jazykmi. Pomáha vám táto znalosť v písaní?
Vyrastala som v Československu a doma sme hovorili dvojjazyčne, po maďarsky s mamou, hoci vedela aj po slovensky, a po slovensky s otcom. V škole som sa naučila po nemecky vďaka skvelej nemčinárke pani profesorke Zore Hoffmanovej, potom som pokračovala v súkromnom učení sa nemčiny, z angličtiny som si urobila štátnu skúšku na večernej jazykovej škole. Áno, všetky tieto jazyky mi umožňujú čítať aj iné texty ako slovenské a myslím, že mi zásadne rozšírili literárny horizont
Ste našou najprekladanejšou poetkou. Ale preklad poézie je disciplína na hranici možného. Ako bývate spokojná s prácou svojich kolegov prekladateľov, keď tlmočia vašu tvorbu do iného jazyka?
Pri prekladaní do jazykov, ktoré ovládam, ak je to potrebné, spolupracujem s prekladateľmi a občas aj zasiahnem a väčšinou sa krásne dohodneme. Naposledy pri preklade mojich veršov do slovinčiny bola spolupráca s prekladateľom Andrejom Pleterským veľmi intenzívna. Výsledok pochválili aj znalci slovinčiny. Preklady do španielčiny, francúzštiny alebo aj do gruzínčiny nemôžem hodnotiť, musím sa spoľahnúť na prekladateľov.
Deti sa učia jazyk riekankami, potom prichádza búrlivé citové obdobie puberty a postpuberty, keď poézia pomáha mnohým. Drvivá väčšina ľudí dospeje a od poézie sa úplne odpúta. Prečo je to tak?
Pýtate sa ma dosť kategoricky. Ach, keby som vedela! To sú psychické mechanizmy a zdá sa, že to ani netreba skúmať. Poézia bola vždy záležitosťou úzkej časti čitateľov.
Raz ste napísali, že hľadáte svoje 14-ročné ja, básnik, samozrejme, dokáže zostarnúť, ale prečo by sa chcel vrátiť do veku na hranici detstva?
Nenapísala som, že by som sa chcela vrátiť k svojej 14-ročnej duši? To by bolo presnejšie a asi tak som to myslela. Naša duša sa musí neustále očisťovať... Myslím, že u mňa nastalo naozajstné otvorenie duše v tom veku. Skoro som dospela, možno už v deviatich rokoch vzhľadom na okolnosti v rodine.
Do sveta literatúry ste vstúpili pomerne neskoro. Vydali ste básnické zbierky, pracovali ste v časopise Romboid, mali ste skvelých kolegov. Nakoľko vstup do umeleckého sveta zmenil váš život a čo znamenal pre vaše písanie?
Asi som mala pomalý vývoj. Napísala som raz: „Rastliny sú pomalé zvieratá, som pomalé zviera.“ Všetko u mňa trvalo dlhšie a udialo sa neskoršie: puberta, zamilovanie, sobáš, narodenie dcéry, keď som mala 30 rokov. Vstup do umeleckého sveta znamenal len potvrdenie, že písanie je to, čo chcem robiť, venovať sa tomu a bol dobrý pocit mať naraz za kolegov Pavla Vilikovského, Elenu Krššákovú. V redakcii nás skoro denne navštevoval Tomáš Janovic, spoznala som Dušana Dušeka, Dušana Mitanu, Stana Rakúsa a hlavne drahú priateľku Lýdiu Vadkerti-Gavorníkovú. Za tie dlhé roky v literatúre som stretla veľa poetiek, básnikov a spisovateľov, ktorí sa stali priateľmi. Je veľmi dobré vedieť, že aj iných trápia alebo tešia podobné veci sveta.
K všeobecnému klišé o poetoch patrí predstava, že sú to ľudia odtrhnutí od reality. Takýto prepych však má v našich podmienkach málokto. Aj vy žijete vo svete bežných povinností, banalita všedného dňa je však málokedy témou vašej poézie.
Píšem z chýbania, vytváram pri písaní svet, ktorý je ako bimetalický pásik spojením toho každodenného s výnimočným, s fantáziou, snami… S tým, čo som zažila, prečítala si, videla, počula. Inšpiruje ma hudba, výtvarné umenie, medziľudské vzťahy aj starosť o bytie tu a teraz.
„Poézia je aristokracia ducha, píše Hölderlin, je to trochu iné videnie sveta, premena neviditeľného na viditeľné, je to kultivácia a zachovávanie slovenčiny," takto ste zadefinovali poéziu. Poézia by podľa vašich slov mohla nahrádzať to, čo nám chýba, sústredenie sa na duchovno a duševné. Rozumiem tomu dobre, že poézia pre vás znamená hľadanie zmyslu?
Áno, rozumiete tomu veľmi dobre. A už hľadanie je pohyb. Záchvev, vlnenie praoceánu, prasvetla, pralásky… pra-pred-porozumenia potrebného k plnohodnotnému životu. To, aby sme odtiaľto neodišli na druhý breh bez toho, aby sme sa nechceli priblížiť múdrosti, objavovaniu krásy, prekonaniu utrpenia. Aby sme žili vedome a hľadali to, čo je v nás Božie.
Je veľmi ťažké uživiť sa na Slovensku písaním. Vy ste učili, prekladali. Kedy ste si našli čas na písanie?
Kým som bola mladšia a zamestnaná, tak v noci, keď dcéra a manžel zaspali. Potom v roku 1996 som odišla zo zamestnania a odvtedy mám na písanie čas v podstate hocikedy. Do vlastného písania sa nikdy nenútim, čakám, kedy to príde, a riskujem, že možno už nie. Ale v prekladaní si viem povedať, že dnes preložím povedzme päť básní a vždy som dodržala redakčné termíny aj na eseje, glosy, recenzie. Nerada meškám, som rada presná.
„Jazyk jej básní je vysoko kultivovaný, jej štýl rozoznateľný po prečítaní niekoľkých veršov. Pohybuje sa po horizontále aj vertikále života, po pomalej nahor stúpajúcej špirále tvorivosti, ktorá miestami celkom splýva s jej životom,“ napísali o vás. To sa málokomu podarí, mať osobitý štýl a zostať autentický. Vyžaduje to, aby ste k sebe boli úprimná. To musí niekedy dosť bolieť...
Bolesť aj rozkoš sú súčasťou písania a písanie to u mňa harmonizuje, pomáha mi vyznať sa v sebe samej, ale aj v tom, čo sa v mojom vnútri a živote deje. Hoci zostáva veľké prečo, ak ide o ubližovanie deťom, zabíjanie, vojnu… Na toto hľadá filozofia aj náboženstvo odpoveď celé stáročia. Myslím, že som úprimná, ale existujú moje vnútorné tabu na určité situácie a ľudí, o čom nebudem nikdy písať. Mám svoju trinástu komnatu: tajomstvom sme voči vonkajším vplyvom odolnejší.
V jednom rozhovore spred dvoch rokov ste spomenuli, že stále hľadáte lásku. Je to zásadná téma vašej tvorby. Takže ju stále intenzívne potrebujeme? V akomkoľvek veku?
Mám 80 rokov, lásku už nehľadám, uspokojujem sa s tou, ktorú mám, zahŕňa lásku k mužovi, je to už len na diaľku, a lásku k dcére Elvíre, vnučkám Aimée a Sašenke. Samozrejme, aj k priateľom a priateľkám, ktorí patria k tomu podstatnému teraz aj v akomkoľvek veku.
Minulý rok ste oslávili osemdesiatku. Čo to pre vás znamenalo?
Japonský maliar Hokusai povedal, že len dlhý život vás privedie k majstrovstvu. Tvrdil, že v osemdesiatke maľuje a kreslí skoro dokonale, ale bude to lepšie v deväťdesiatke a storočný nakreslí absolútne obrazy… Dožil sa 96 rokov ako moja stará mama, ktorá rok pred smrťou povedala: „Ešte sa mi nechce odísť.“ Možno som po nej niečo zdedila, tiež rada písala aj osemstranové úžasné listy mojej mame a nám všetkým. Uvidíme, čo bude. Ideme ďalej, napísal mi drahý priateľ Ivan Štrpka. A ja dodávam, že vesmír je postavený z nevyčerpanej lásky, tak z nej čerpajme.
Mila Haugová (80)
Poetka, vyštudovala Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pôsobila ako agronómka, potom ako stredoškolská učiteľka. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigrovala do Kanady, skadiaľ sa však po roku vrátila do vlasti. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. Za svoju tvorbu bola ocenená viacerými štipendiami a rezidenčnými pobytmi. V roku 2014 získala Cenu Dominika Tatarku, v roku 2020 Európskou cenou za literatúru Vilenica Slovinsko. Prvého januára 2023 prevzala z rúk prezidentky Slovenskej republiky štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.