Heger sa hrá na Dzurindu. Trochu mu pri tom uniká fakt, že skončil

Heger v utorok verejne napomenul Matoviča za jeho útoky proti progresívcom a médiám. Rozpísal sa o potrebe spájať strany, potláčať rozpory, hľadať jednotu… Chce byť „súčasťou politiky spojených demokratických síl“.

Celé to vyzerá ako pokračovanie rozporov vnútri Obyčajných. Aj Matovič, aj Heger spustili bojový pokrik. Každý opačným smerom.

Matovič chce zo strany vyhádzať nelojálne figúry a nastaviť ju konfrontačne proti tým, ktorí mu nalomili krk – proti progresívcom, prezidentke, médiám, SaS, aktivistom… Preto v pondelok zverejnil agresívne naladený status proti LGBTI kampaniam. Heger chce pravý opak. Stranu by rád previazal so širšou koalíciou alebo úniou, v ktorej by mohol ďalej vystupovať ako vysunutý „líder“.

Keďže Heger nie je lovec, ale zberač, zrážka vo vedení Obyčajných je mäkká, tlmená, nepriama, plazivá. Aspoň z Hegerovej strany. Čelnej zrážke s Matovičom sa vyhýba. A preferuje odriekanie fráz, ktorými si projektuje OĽaNO ako súčasť veľkej únie „demokratických síl“ – umiernenej, všeobecne prijateľnej. V jednej ruke kríž, v druhej dúhová vlajka…

Je to tak už dlho. Možno od marca 2021.

O Hegerovi sa celý čas hovorilo, že je až príliš verný Matovičovi. Bola to ukážková polopravda. Heger sa len snažil plachtiť medzi požiadavkami Matoviča a tlakmi druhej strany, ktorá išla Matovičovi a jeho strane po krku. Výsledok celkom nutne musel byť a aj bol neudržateľný. To však Hegerovi nedochádzalo.

Po marci 2021, keď mal Matovič vážne spory s ministrom za OĽaNO Lengvarským a zahrával sa s myšlienkou, že ho nechá odvolať, sa premiér vytratil z miestnosti. Lebo sa bojí konfliktov. Výsledok: Lengvarský robil a robí úchylnú progresívnu a transrodovú politiku, ktorá je v rozpore s líniou strany. A ktorá ju (spolu s Hegerom) potápa.

V lete 2022 prišla skúška z opačného konca. Sulík naliehal na Hegera, aby si ako premiér vynútil odchod Matoviča z ministerstva, inak padne koalícia. Heger to riešil ako obyčajne. Najskôr bol chápavý na obe strany. Potom sa vyparil. Lebo sa bál konfliktu. A možno aj v naivnej nádeji, že problémy postupnou fermentáciou vyhnijú. Nepriamo tým Matoviča podržal, no len čiastočne a formálne. Reálne ostal ďalej lavírovať medzi Matovičom a druhou stranou, ktorá chce Obyčajných vymazať z mapy (SaS, prezidentka, progresívne médiá).

O Hegerovi sa tiež hovorí, že padol kvôli hlúpej a trucovitej politike Matoviča. Aj to je ukážková polopravda. Heger padol v prvom rade preto, že je, eufemicky povedané, nesmelý. V myslení aj konaní.

Keď jeho vláda v septembri stratila väčšinu, Heger mal tri základné možnosti. Mohol pritlačiť na Matoviča, aby akceptoval parlamentnú spoluprácu s opozičnou SaS. Neurobil to. Zľakol sa konfliktu.

Druhú (a lepšiu) možnosť presadzoval Matovič. Menšinovú vládu mala tolerovať tichá konzervatívna väčšina v parlamente cez Tarabovu skupinu poslancov. Heger mohol presvedčiť ustráchaného Šeligu a liberálnu frakciu OĽaNO, aby to aspoň dočasne prijali. Namiesto toho váhal. Potil sa strachom, čo o ňom napíše Denník N, ktorý Tarabu (celkom absurdne) odsúdil ako fašistu.

Treťou možnosťou bolo pritlačiť na zmeny ústavy, ktoré by umožnili predčasné voľby. Hegerovi by to dalo do rúk páky na zabezpečenie neformálnej parlamentnej väčšiny pre vládu a krotenie rebelov. Ani to nedokázal.

Slovom, premiér Heger si počas fatálnych konfliktov ani raz nedokázal vybrať stranu a pevne držať líniu. Zo strachu. Volil ľahšiu, ale v konečnom dôsledku neschodnú cestu: vždy bol tam, kde sa stretli prúdy, tlaky a protitlaky. Ako poleno v rieke.

Potom prišli nutné následky. Hegerova vláda, neprijateľná aj pre Tarabu, aj pre Sulíka, spadla. Game over. Koniec. Dovidenia.

Predstavenie však pokračovalo. Heger strčil hlavu do zatiahnutej opony a zahral sa na lídra, ktorý je zrazu odhodlaný krotiť Matoviča a spájať „demokratov“. Vraj má pre Slovensko veľký plán a víziu.

Neuveriteľné.

Hegerovi v tomto dejstve frašky celkom unikla jedna podstatná vec. To, čo z neho robilo cennejšiu figúru na šachovnici než v skutočnosti je, bola funkcia predsedu vlády. Premiér má silné právomoci aj silné politické postavenie. Lenže to je už minulosť.

Hegerova vláda bola komickým spôsobom odvolaná. Inými slovami: vykopnutá. Heger od decembra nesedí v kresle predsedu vlády, ale na zemi. Dosluhovanie odvolanej vlády je výlučne technické, dočasné. A pripomeňme, že aj výdatne potupné.

Heger má dnes mandát iba na to, aby svojou tenkou rukou odovzdal úrad. Lebo v ňom neuspel a letel oknom. Ak sa tu napriek tomu ďalej hrá na štátnika, lídra a architekta veľkej únie strán, tak mu celkom uniká realita, kde a ako skončil.

Na to, aby sa rozhýbal a ukázal silu, je už neskoro.

Jednoducho: Heger je odpísaný. A nielen ako premiér. Skončil aj ako politický hráč. Pretože po sérii konfliktov, v ktorých sa vyfarbil ako alibista, je už neprijateľný pre všetkých. Rešpekt nemôže mať ani v konzervatívnom tábore, ani v progresívnom, ani v médiách. Nikde.

Jediné, čo má na jeho konaní logiku, je nenápadné a nerozhodné (alternatívne nastavené) smerovanie k Dzurindovi. K mužovi, ktorý po nociach s čelovkou na hlave otvára kontajnery. A vyťahuje z nich – vraj do „nového projektu“ – politické fosílie.