V piatok 30. decembra, v čase, keď väčšina Slovákov premýšľala nad oslavami nového roka, využil sviatočnú letargiu minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský, aby predstavil mapu so základnou kostrou novej nemocničnej siete. Táto veľmi zvláštna reforma sa, rovnako ako všetky ostatné. tvári, že zvýši efektivitu. Ľuďom v regiónoch sa však javí, že je len ďalším nástrojom, ako sa im odchádzajúca vláda snaží skomplikovať život.
Vzorec je pritom vždy ten istý. Ľudia od zeleného stola chcú niečo zefektívniť, tak vyškrtajú, čo sa im z Bratislavy zdá zbytočné a povedia, že keď sa to takto spraví, tak bude zrazu všetko lepšie fungovať. Takouto logikou sa mali v regiónoch škrtať najprv súdy, potom daňové úrady, potom horské služby, a teraz nemocnice.
Keď na to ľudia žijúci v regiónoch logicky odpovedajú, že to, že im niekto zruší súd, nemocnicu alebo daňový úrad, im neprinesie zlepšenie, ale zhoršenie života, ľudia od zeleného stola začnú tvrdiť, že ľudia v regiónoch tomu vlastne nerozumejú.
Presne takto sa to javí aj v prípade spomínaných nemocníc.
Ako inak sa dá vysvetliť to, že po novom má len na východe ubudnúť až deväť nemocníc, ktoré sa majú postupne pretransformovať na doliečovacie zariadenia? Praktický dopad pre ľudí z okresov, kde sa to stane, bude taký, že budú musieť cestovať za zdravotnou starostlivosťou omnoho ďalej. A to nielen v prípade komplikovaných zákrokov, ale napríklad aj s bežnými vecami ako je pôrod.
Výsledkom bude, že v okrese Snina, kde žijem, by mala po novom žena z obce Ulič cestovať do najbližšej pôrodnice v Humennom približne hodinu. V zime to však môžu byť pokojne aj dve hodiny, keďže Ulič sa nachádza v národnom parku Poloniny, kde býva v zime ešte stále dosť snehu a jediná cesta k obci vedie popri vodnej nádrži Starina, kde je zakázaný chemický posyp vozovky.
Andrej Kulan, riaditeľ nemocnice v Snine, uvádza, že v prípade, že by bola Sninská nemocnica komunitnou nemocnicou, tak 17 obcí z okresu nebude mať poskytnutú akútnu nemocničnú zdravotnú starostlivosť do 45 minút, čo je v rozpore so zákonom. V prípade zlého počasia sa počet obcí môže zvýšiť až na 30 (z celkového počtu 33).
Podobná situácia panuje aj v okrese Svidník, kde má byť nemocnica takisto zaradená do najnižšej, komunitnej úrovne, aj keď ide o rozsiahly okres.
V praxi to znamená, že človeka napríklad s mozgovou príhodou, kde o rozsahu poškodenia zdravia rozhoduje každá minúta, bude viesť sanitka do nemocnice dvakrát toľko ako doteraz.
Celá záležitosť má pritom aj mnohé iné dopady. Koniec nemocnice v Snine by znamenal aj stratu práce približne pre 300 ľudí, ktorí v nej pracujú. A to v jednom z najmenej rozvinutých regiónov s vysokou nezamestnanosťou a výrazne obmedzenými možnosťami nájdenia novej práce.
Podobných prípadov je pritom viacero. Už v úvode textu som spomínal reformu súdov, ktorá mala znamenať zánik súdov vo viacerých okresných mestách. Potom je to rušenie daňových úradov, ktoré sa dotklo deviatich miest len na východnom Slovensku. Po prijatí novely zákona o Horskej záchrannej službe zas čaká Poloniny napríklad aj koniec horských záchranárov.
Pritom v Poloninách sa v poslednom období investovalo množstvo energie do prilákania nových návštevníkov. Uskutočnila sa zonácia národného parku, samosprávny kraj spolu so Svetovou bankou vypracovali projekt Poloniny Trail, ktorý má priniesť zhruba 100 kilometrov nových cyklotrás. Taktiež sa očakáva množstvo peňazí, ktoré sem majú prísť cez Plán obnovy. Ak všetko toto úsilie prinesie úspech a turisti skutočne prídu a nedajbože sa im niečo stane, tak ich asi opäť pôjdu zachraňovať miestni s traktorom, ako sa to dialo v minulosti.
Nečudo, že všetci miestni občania sú proti a spisujú petície. Predstavitelia samospráv a miestni politici lobujú kde sa dá, aby zmeny odvrátili.
Výsledkom je napokon vo väčšine prípadov kompromisný návrh, ktorý. ľudovo povedané, nie je ani ryba, ani rak. Najvýraznejšie to bolo vidieť pri súdnej mape, kde sa z veľkej reformy vykľulo zrušenie len jedného súdu.
Podobným prípadom je aj novela zákona o horskej záchrannej službe, kde je zas výsledkom to, že nadbytoční záchranári prejdú pod hasičský zbor. Teda ostanú pod rovnakým rezortom s nulovou úsporou, aj keď predkladatelia novely (v zložení Kyselica, Majorová Garstková, Nemec, Šofranko, Svrček) argumentovali práve potrebou šetriť.
A niečo podobné sa deje aj teraz v prípade nemocníc. Tie v prvej skupine totiž dostávajú možnosť požiadať o poskytovanie doplnkových služieb, čiže akýchsi výnimiek, vďaka ktorým by mali byť zachované oddelenia, ktoré v nich boli doposiaľ.
Napokon sa teda zdá, že veľká reforma nemocníc dopadne rovnako ako súdna reforma, teda tak, že nedôjde k žiadnej efektívnej zmene. Výhodou toho je, že všetci zúčastnení sa môžu tváriť ako víťazi. Miestni preto, že sa im podarí zachrániť nemocnicu, politici preto, že napokon majú svoju reformu, aj keď tá v skutočnosti nikdy žiadnou reformou nebola.
Samozrejme, v prípade nemocníc je mnohým jasné, že výnimky sú príliš chabou garanciou a v zásade je možné, že ministerstvo si tým len kupuje čas, aby nemocnice pomaly a potichu aj tak napokon zrušilo.
Podstatné však je, že je to z veľkej časti vlastne jedno, pretože výsledný efekt pre ľudí žijúcich v dedinách a menších mestách je tak či tak zlý. Každý, kto žije v regiónoch, totiž vie, že na to, aby prežili, je potrebné mať rozvinutú aspoň základnú infraštruktúru. S každou verejnou službou, ktorá z regiónu odchádza, klesá životná úroveň a znižuje sa jeho atraktivita, čo môže mať len dva následky.
Prvý je, že obyvatelia, najmä tí mladí, sa rozhodnú odsťahovať, pretože vo svojom rodnom meste už nenachádzajú ani základné služby. Populácia starne a pomaly vymiera. Druhý je zatrpknutosť tých, ktorí sa rozhodnú ostať. Obzvlášť, ak sa im nejaký mudrc z hlavného mesta snaží nahovoriť, že zrušenie nemocnice znamená lepšiu zdravotnú starostlivosť.
Výsledkom všetkých (nepremyslených) reforiem je napokon pocit, že vláda chce obetovať ľudí v malých mestách a okolitých dedinách a ešte ich pri tom aj vodí za nos. A to je spolu s končiacou pandémiou, vojnou na Ukrajine či vysokou infláciou ďalší z dôvodov skepsy, ktorá sa šíri v spoločnosti.
Keď teda bude najbližšie niekto premýšľať nad tým, prečo je v spoločnosti zlá nálada, aj keď kvalita života je výrazne vyššia ako v minulosti, treba si predstaviť dôchodcu, alebo muža či ženu v strednom roku, ktorí mali pred zdravotníckou reformou nemocnicu vzdialenú pár ulíc od svojho domu a dnes do nej musia cestovať desiatky kilometrov. A tak na vlastné oči vidia, ako sa ich rodný kraj namiesto rastu čoraz viac prepadáva.
Skúste takýmto ľuďom hovoriť niečo o raste životnej úrovne.