Za Slavom Kalným. Skromným mužom s jasným úsudkom

Venoval sa témam deportácií do stalinských gulagov, vyčíňaniu banderovských skupín, násilnému združstevňovaniu či útekom ľudí cez železnú oponu. Je nositeľom mnohých ocenení, ako je medzinárodná cena Egona Erwina Kischa, ktorej bol štvornásobným laureátom, cena Vojtecha Zamarovského, cena Ladislava Mňačka či Mercurius veridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol Slovenska).

Prvý absolvent žurnalistiky a šéfredaktor Smeny

Slavo Kalný (1929, Veľké Rovné – 2022, Bratislava) študoval na gymnáziu v Trenčíne a Skalici, aktívne sa venoval futbalu a stolnému tenisu. Patrí k výrazným osobnostiam žurnalistiky, ktorú na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študoval v rokoch 1951 až 1956, spolu s Richardom Blechom, Jánom Kmeťom a Jurajom Verešom patrí k jej štyrom prvým absolventom. Ako uvádza profesor Jozef Leikert, blahoželala im k tomu aj rozhlasová stanica Slobodná Európa.

Od roku 1954 pôsobil Kalný v denníku Smena, v rokoch 1965 až 1968 ako jej šéfredaktor, pripravoval sa aj na miesto korešpondenta v Moskve, no po udalostiach roku 1968 bol profesijne i ľudsky degradovaný a nemohol byť naďalej verejne činný.

Od roku 1970 až do roku 1989 pracoval v literárno-dramatickom centre Slovenského rozhlasu, ani tu však nemohol verejne vystupovať. Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal takmer dvadsať rozhlasových hier (napr. Suché studne, 1980, Čierny bocian, 1989). Ako vedúci dramaturg stál aj za vznikom populárneho a na svoju dobu pokrokového rozhlasového rodinného seriálu Čo nového Bielikovci?, ktorý sa kontinuálne vysielal celých šestnásť rokov (1974 až 1990).

Po roku 1989 dostal ponuku pôsobiť ako riaditeľ Slovenského rozhlasu, dal však prednosť vlastnej publikačnej práci. Je autorom mnohých kníh zaznamenávajúcich osudy známych i neznámych ľudí, medzi ktoré patria Páni novinári I. a II. (2004, 2006) o príbehoch novinárov, ktorí prispeli k rozvoju slovenskej žurnalistiky, Bombardoovanie Apolky (2007) o najmladšej špiónke Európy, sedemnásťročnej Beatrix Pospíšilovej, neskôr Čelkovej.

Následne publikoval knihu o chirurgovi, filantropovi a majiteľovi sanatória Karolovi Kochovi Zabudnite na Kocha (2008) či Božie muky (2009), reportážne príbehy ľudí z pohraničia na východnom Slovensku alebo Svedkovia mojej doby (2011), v ktorej píše napríklad o novinárovi Gavrilovi Gryzlovovi, spisovateľovi Ladislavovi Mňačkovi, fotografovi Lacovi Bielikovi aj o synovi, výtvarníkovi Igorovi Kalnom.

Pán novinár, glosátor ľudských osudov 

„Pri tvorbe bol Slavo Kalný mimoriadne empatický. Vedel sa vžiť do problémov, o ktorých písal. Išiel hlboko pod kožu. Ale aj svoju. Preto sa jeho článkom, reláciám, knihám, dalo veriť a uveriť. Bol typom reportéra, ktorý si najskôr všetko ohmatal. Keď chcel napríklad napísať dobrú reportáž z polepšovne, robil dva týždne anonymného vychovávateľa,“ spomenul v prejave z poslednej rozlúčky na Slava Kalného básnik a spisovateľ Jozef Leikert, ktorý Kalného nazval citlivým glosátorom ľudských osudov.

Slavo Kalný sa stal známym vďaka sérii reportáží v denníku Smena, v ktorých spojil literatúru faktu s autentickým príbehom ich protagonistov. Žánru reportáže bola venovaná už jeho diplomová práca, počas prípravy ktorej sa stretával s Ladislavom Mňačkom.

Už v roku 1960 mu vyšla kniha, sociálna reportáž Cigánsky plač a smiech o osudoch ľudí v osadách na východnom Slovensku, ako prvý publicista vôbec sa zaujímal o rómsku problematiku. O reportáži v rozhovore s Antonom Balážom pre Knižnú revue napísal: „Neviem, čo za žáner je reportáž. Tá moja sa podobá neorealistickej snímke, akémusi javisku, kde sú dobové kulisy i problémy, no najmä príbeh, ktorý zaujme. Fantázii sa nebránim, ale je na uzde uveriteľnosti aj pre môjho protagonistu.“ V reportáži vyzdvihoval význam príbehu, tento žáner bol pre neho dôležitý aj z dôvodu, že mu umožňoval väčšiu nezávislosť a slobodu vyjadrenia než komentár.

Otec výtvarníka Igora Kalného

Manželkou Slava Kalného, ktorá vytvárala rodinné zázemie, bola Valéria Kalná (1935 – 2008), ako učiteľka a metodička matematiky bola taktiež publikačne činná. Slavo Kalný mal dvoch synov, známeho výtvarníka Igora (1957 – 1987), ktorého diela ilustrujú otcovu knihu Božie muky a Petra (1959), aktívne pôsobiaceho volejbalového trénera doma aj v zahraničí.

Igor Kalný patril ku generácii autorov, na ktorých sa, tak ako pod otcov príbeh, podpísala doba neslobody. Z politických dôvodov nemohol, ako syn totalitným režimom stíhaného otca, študovať ani verejne prezentovať tvorbu v oficiálnych galériách. Tá bola prirodzene vzdialená normám dobového socialistického realizmu. Bližšie ako k autorom svojej generácie mal k okruhu generačne starších umelcov takzvaných analytických tendencií (neskoršej Skupiny A-R) ako sú Marián Mudroch, Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Vladimír Kordoš či Marián Meško.

I keď jeho tvorba sa rozvíjala v dobe, keď sa osamostatnil od rodičov, s otcovou publikačnou tvorbou má isté, aj keď skôr skryté paralely. Pracovným nástrojom Slava Kalného bol písací stroj, na ktorom vytvoril aj Igor niekoľko diel vizuálnej poézie (či partitúr), pozostávajúcej z rytmicky, v riadkoch radených interpunkčných znamienok. V dobe, keď vznikali, ich môžeme vnímať aj ako vyhraňovanie sa voči rodičovskej autorite, no s odstupom rokov získavajú novú interpretáciu a môžeme v nich vnímať citlivú poctu otcovmu „remeslu“.

Aj Slavo Kalný si k pochopeniu synovej tvorby nachádzal cestu postupne. K jeho obľúbeným Igorovým dielam patril obraz korpusu Krista (ojedinelý aj v celku Igorovej tvorby), nechýbal ani na poslednej rozlúčke. Bol vždy ochotný poskytnúť synove diela na výstavy aj bádanie teoretikom umenia, ktorí boli u Kalných častými návštevníkmi, a to zvlášť pri príprave Igorovej monografie, na ktorej som mala, spolu s Jiřím Valochom, česť spolupracovať, aj za pomoci Valérie a Slava Kalného.

Človek jasného úsudku

Slavo Kalný bol človekom jasného úsudku. Veci a udalosti v umení, kultúre a v spoločnosti dokázal vidieť so vzácnym nadhľadom a vecnosťou, cizelovanou dlhoročnou skúsenosťou reportážneho novinára. Dokázal byť kritický, vždy však s veľkou dávkou rešpektu a až aristokratickej noblesy. Nespriatelil sa s novými médiami, texty jeho kníh bolo potrebné prepisovať do počítača, no nikdy nestratil živý kontakt s dianím prostredníctvom novín, televízie aj rozhlasu, ktorému bol vždy verný.

Jeho tvorba je jasným a nekompromisným svedectvo doby, ktorej nastavoval zrkadlo a po ktorej sa oplatí opakovane siahnuť do knižnice. Ako v príhovore poslednej rozlúčky uviedol jeho syn Peter, na dlhé roky mu zobrali pero, mikrofón a meno. Životné príbehy mnohých osobností činných pred rokom 1989 ukazujú, že sloboda je tým, čo sa, našťastie, zobrať nedá. Aj vďaka tomu dnes osobnosti, ku ktorým patrí Slavo Kalný, môžu byť pre nás vzorom a inšpiráciou.