1. Heger verzus Matovič
V ľudovom súbore, ktorý si hovorí OĽaNO, sa začal zápas o jeho budúcu podobu.
V stratke to vyzerá takto. Na jednom konci je Matovič, ktorý chce stranu vyčistiť od rebelov a jej zvyšok sa pokúša nastaviť radikálne a konfrontačne: proti progresívcom. Na druhom konci vyskakuje Heger a žiada pravý opak. Chce okolo Obyčajných širokú volebnú koalíciu alebo úniu, ktorá vraj bude ponúkať spoluprácu.
Arénou, cez ktorú si pohadzujú odkazy Matovič s Hegerom, je Facebook. Začalo sa to v pondelok útokom Matoviča proti LGBTI kampaniam, progresívcom a médiám. O deň neskôr reagoval Heger. Matoviča nepriamo napomenul a prihlásil sa k dzurindovskému projektu „politiky spojených demokratických síl“.
Na prvý pohľad je zrejmé, že predstavy Matoviča a Hegera sú nezlučiteľné. V pozadí Obyčajných sa zrejme rozbehne niečo ako zápas. Nie boj, na to Heger nemá odvahu ani silu. Zápas o budúcnosť Obyčajných.
Matovičov agresívny štýl mnohých poburuje. Právom. V konečnom dôsledku je však Matovičova bojovná cesta poctivejšia ako tá umiernená Hegerova.
Hegerovi, ktorý predvádza úklony na všetky strany, totiž nedochádza jedna veľmi dôležitá vec. Progresívci, prezidetka, SaS a ich médiá nestoja o spájanie a spoluprácu s OĽaNO. Chcú ho zlomiť, vymazať, odpísať.
Chceli to už pred voľbami 2020. A pokračovali v tom – pomerne úspešne – aj po volebnom víťazstve Matoviča. Ich politika voči konzervatívnym stranám je jednoznačná. Buď pokľaknú, sklonia hlavy a zapoja sa do služby „novej éry“ (silne dúhovej). Alebo ich čaká ostreľovanie a izolácia. KDH sa už rok pred voľbami zorientovalo – a súhlasilo s odzbrojením. Pri konzervatívnych témach vzorne mlčalo. A čakalo na pokyny. Fungovalo to presne podľa predstáv „majiteľov pokroku“. Až na to, že KDH neprešlo voľbami. Lebo sa z pohľadu voličov ukázalo ako celkom zbytočné.
Naopak, Matovič dohody s progresívcami a SaS nevyhľadával. A tí ho odvtedy, od roku 2019, pri každej príležitosti bombardujú.
Je celkom pochopiteľné, že Matovič dnes mieri zbrane proti SaS, prezidentke a progresívnemu táboru. Dokazuje to, že má základné politické inštinkty. A pud sebazáchovy.
Na druhej strane, Heger po vzore krotkého KDH položil hlavu na klát. V naivnej nádeji, že ho s rešpektom potľapkajú po pleci. A pozvú ho k stolu.
No… K stolu ho možno pozvú. Aj Hlina mal tú česť. Určite to však nebude s rešpektom.
Problém medzi progresívcami a konzervatívcami už totiž nie je len politický. Je oveľa hlbší. Kultúrny. Progresívny tábor zašiel priďaleko. Už nechce len práva pre homosexuálov. Tí dávno vyšli z módy. Chce podporu zvrátenej transrodovej politiky, namierenej na malé deti (a hormonálnu úpravu ich pohlavia). Chce potlačiť identitu muža a ženy, otca a matky. Chce adopcie detí nielen pre homosexuálne, ale aj pre „queer“ zväzky.
A popri tom chce konzervatívcov umlčať. „Reguláciou“ (cenzúrou) online obsahu. Alebo postihovaním pedagógov a vedcov, ktorí si trúfajú hovoriť o dvoch pohlaviach a o tradičnej rodine.
Spory prerastajú do fázy, v ktorej je už partnerstvo opreté o vzájomný rešpekt nemožné. A v ktorej si treba vybrať stranu a stáť za ňou.
Frázy o spájaní, spolupráci a umiernenej politike sú vždy pekné, ale dnes už nemôžu fungovať. Aspoň nie medzi konzervatívcami a progresívcami.
Nemôžete predsa v hlbokom predklone skláňať hlavu pred niekým, kto vás chce – v záujme pokroku – zlikvidovať. Alebo prevychovať na svoj obraz.
Cesta, ktorú ponúka elastický Heger, je cesta k zániku. A bez boja.
Samozrejme, Heger to nerobí preto, že by sa pomiatol. Robí to len preto, že na viac nemá. Trúfa si len na malý zápas s oslabeným Matovičom. Nie na boj s druhou stranou.
S tou, ktorá ho odstrelila z funkcie premiéra.
2. Návrat „pandémie“
V Európe a v Spojených štátoch sa začínajú objavovať pokusy o reštart pandemických opatrení. Dôvodom sú vraj problémy v Číne. Západ Číňanom vyčíta, že zamlčiavajú dáta o novom a pomerne prudkom šírení pandémie. Obávajú sa, že z Číny sa môžu šíriť nové varianty koronavírusu, voči ktorým „by súčasné vakcíny nemuseli byť plne účinné“.
Západní experti zabúdajú dodať, že „plne účinné“ neboli nové vakcíny nikdy, proti žiadnemu variantu koronavírusu. Potvrdzujú to skúsenosti a dáta zo sveta aj zo Slovenska. Infekcia sa šíri prevažne medzi plne zaočkovanými, neočkované komunity zasahuje v menšej miere (aj po zohľadnení pomerov a podielov medzi očkovanými a neočkovanými). Pri hospitalizáciách už takisto neplatí, že by ich ťahali prevažne neočkovaní.
Jednoducho, nové vakcíny majú veľmi obmedzenú účinnosť (a popri tom otázne vedľajšie účinky). V Číne, ktorá je po roku tvrdých lockdownov slabo premorená, sa to opäť rozhorelo.
Spojené štáty predlžujú až do apríla 2023 platnosť sporných nariadení. Vyžadujú, aby bol každý, kto pricestuje do krajiny, plne zaočkovaný. Toto pravidlo bolo a je medicínsky absurdné. Dnes je už predsa jednozačne preukázané, že očkovanie proti covidu nedokáže zabrániť šíreniu infekcie a ochorenia.
O niečo rozumnejší prístup volí EÚ. Dôsledne odporúča testovať pasažierov z Číny. Je to určite únosnejšia a účinnejšia cesta než tá americká. Opatrenia by mali byť cielené (ohniskové), nie plošné ako pred rokom.
Stále je však silne otázne, či sú obavy Západu z novej vlny pandémie primerané alebo, ako sme boli zvyknutí, výdatne prifarbené. A zneužívané na politické a mediálne manévre v rámci hybridnej vojny. Alebo namierené na ďalšie vynucovanie covid pasov.
To si koncom minulého roka presadili Spojené štáty na samite G20. Ľudia, ktorí cestujú, majú mať pevne kontrolovaný pohyb, zdravotný stav aj očkovací profil prostredníctvom „digitálnych dokladov“ (a osobných záznamov).
V Spojených štátoch aj v EÚ cítiť snahy udržať pandemickú (kontrolnú) politiku natrvalo – aspoň pre časť spoločnosti, ktorá cestuje.
Vyzerá to tak, že program pravidelného plošného očkovania planéty stroskotal. A presadzovanie kontroly pohybu a verejného zdravia – prostredníctvom digitálnych pasov, osobných čiarových kódov alebo „mRNA shotov“ – už nebude revolučné, ale postupné…
3. Slovenský príbeh
1. januára Slovenská republika oslávila 30. narodeniny. Oslavy poznačila únava a skepsa z krízových časov a chaotickej slovenskej politiky. Ak sa však na príbeh Slovenska pozrieme z vyššieho (historického) pohľadu, môžeme celkom spokojne povedať, že my Slováci sme celkom úspešný moderný národ. A náš národný štát – Slovenská republika – obstál.
V januári 1993, po vzniku suverénneho a nezávislého štátu, vyzerala väčšina predpovedí hrozivo. Alebo prinajlepšom skromne. Niektorí tvrdili, že Slovensko je príliš malé a slabé na to, aby udržalo a presadilo vlastný, samostatný štát. Iní si mysleli, že aj keby sa to podarilo, Slovensko bude výrazne zaostávať za susedmi a časom upadať.
Stal sa však pravý opak. Z ekonomicky najslabšej krajiny V4 sme sa prepracovali na čelo, hneď za Česko. Dobiehanie priemeru Európy trvalo až do roku 2016. Stačilo to na to, aby sme najskôr vyrovnali krok s Maďarskom a Poľskom a neskôr sme ich v mnohom predbehli.
Slovensko má dnes porovnateľnú úroveň vo všetkých paramentoroch – v kvalite vzdelania, v životnej úrovni, v priemysle či verejných službách…
Ešte lepšie sme obstáli pri storočnom hodnotení. Stále platí, že sme skokanmi storočia.
V roku 1923 začala v novom spoločnom státe, Československu, po rokoch maďarizácie vznikať sieť stredných a vysokých škôl so slovenským vyučovacím jazykom. Slovenská elita už nebola obmedzená len na kňazov, učiteľov a notárov. Postupne – a zo začiatku veľmi pomaly – začínala rásť do všetkých oblastí poznania a vedy. V čom mali iné národy storočnú tradíciu (vzdelávanie v národnom jazyku), v tom sme my len začínali.
Ďalším problémom bola biedna demografia. Nie, nebola za tým nízka pôrodnosť. Na začiatku 20. storočia tretina Slovákov, prevažne elita, odchádzala zo Slovenska na Balkán, do západnej Európy a do Spojených štátov. Väčšina z nich natrvalo. Slovensko vtedy pripomínalo krajiny tretieho sveta, ktoré brzdil v raste neustály odchod elity za hranice.
Do istej miery sa to deje aj dnes, ale v násobne menšom rozsahu. A hlavne: veľká časť vysťahovalcov sa časom vracia. Vďaka otvoreným hraniciam. A potom aj vďaka tomu, že Slovensko dnes, na rozdiel od začiatkov, ponúka ľuďom prijateľné zázemie vo vlastnom štáte. Porovnateľné s uplatnením v susedných krajinách.
Jedna z vecí, ktorú si na Slovensku často vyčítame, je mizerná úroveň politickej reprezentácie. A národnej elity (tá buď nie je národná, alebo nie je elita, výnimiek je pomerne málo). Je to tak. Lenže aj toto môžeme chytiť z toho lepšieho konca.
História ponúka množstvo príkladov, kde úspech národa závisel od úspechu jeho vodcu. Mnohé z týchto národov, dočasne mimoriadne úspešných, už neexistujú. Lebo jednotlivci robia chyby. Ak je komunita málo odolná, po fatálnych zlyhaniach vodcov zaniká. Naopak, národy, ktoré sú vnútorne silné, s pevnou kultúrnou identitou a životaschopné, prežijú akékoľvek vedenie. Cudzie aj vlastné.
Slováci patria medzi vnútorne silné národy, ktoré dokázali obstáť nezávisle od politického vedenia alebo napriek politickému vedeniu.
Buďme radi, že je to takto. A dúfajme, že to nikdy nebude naopak.
4. Učiteľ Ratzinger
Vo štvrtok bol vo Vatikáne pochovaný pápež Benedikt XVI. Joseph Ratzinger. Jeho odchod je pre kresťanstvo, pre teológiu aj pre európsku kultúru veľkou stratou.
Ratzinger patril medzi úzku skupinu elity zo „starej školy“, ktorá mala vynikajúce vzdelanie (nielen teologické a filozofické), prenikavý intelekt, pevné presvedčenie (silne konzervatívne) a popri tom veľmi otvorené a tolerantné myslenie.
Dnes je už takýchto ľudí málo. Vymierajú. A je to škoda.
Ratzingerov odkaz by sa dal zhnúť do tézy: drž si vlastné presvedčenie a vieru, neustupuj – a rešpekuj to isté pri iných.
Ratzinger bol presvedčený, že nutné a ľudstvu hlboko vlastné spory, hlavne tie kultúrne a duchovné, sa majú riešiť presvedčivosťou učenia, opretou o univerzálny rozum. Nie silou (mečom).
Veľmi presne to pomenoval v slávnej prednáške na Univerzite v Regensburgu. Postavil ju na rozhovore učeného byzantského cisára Manuela II. Paleologosa s učeným Peržanom zo 14. storočia.
Témou rozhovoru bola otázka viery, rozumu a sily. Byzantský cisár odmietal šírenie viery mečom (džihád, svätý boj), za univerzálneho arbitra považoval rozum. Konať nerozumne alebo násilne odporuje prirodzenosti Boha.
O tom bol hlboko presvedčený aj Ratzinger.
A nielen o tom. Ratzingera znepokojovalo novoveké oddelenie rozumu a viery, respektíve vedy a náboženstva. Toto rozdelenie má dva konce. Jeden prijateľný. Druhý nie. Tým prijateľným a správnym koncom je vyhnanie náboženstva zo sveta vedy a rozumu. Tým neprijateľným je vyhnanie rozumu a poznania zo sveta náboženstva.
Ratzinger tvrdil, že viera bola, je a musí byť opretá o rozum. „Na počiatku bolo Slovo...a to Slovo bolo Boh.“ V gréckom origináli je to Logos. Má dva silné významy. Jedným je Slovo. To je spolu s Písmom zrojom viery. Druhým významom pojmu Logos je rozum. Ten je zdrojom poznania. Sú to dva konce toho istého.
A sú to nástroje, ktorými máme chrániť naše učenie, naše poznanie, našu morálku a našu vieru.
Ratzinger tvrdil, že ak je rozum súčasťou Boha, súčasťou stvoreného sveta a človeka, potom musí byť racionalita, celkom zákonite, súčasťou náboženstva aj morálky.
Keby sme na to rezignovali a keby sme súhlasili s novovekým oddelením rozumu a Slova (viery), z náboženstva by ostala len okrajová mytológia. Nie univerzálne učenie o Stvoriteľovi, svete a človeku.