Čerešničkou na torte boli monsterprocesy s nevinnými osobami. Medzi takéto vykonštruované procesy patril aj proces s tromi slovenskými biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Petrom Gojdičom. Práve v týchto dňoch si pripomíname 72 rokov od absurdnej maškarády, na ktorú prisahala justícia, novinári i verejnosť. Proces sa začal 10. januára 1951 a rozsudok bol vynesený 15. januára.
Vojtaššák dostal 24 rokov, zhabali mu majetok a mal zaplatiť pokutu pol milióna korún. Buzalka a Gojdič dostali doživotie, ich majetok tiež prepadol štátu, zaplatiť mali dvestotisíc korún. Všetci traja stratili občianske práva.
Monsterprocesy boli dopredu zinscenované akoby divadelné predstavenia pre verejnosť. Rozsudky sa politicky schvaľovali. Spomínaný monsterproces so slovenskými biskupmi bol najväčším v celom sovietskom bloku. Súdili v ňom totiž troch vysokých cirkevných predstaviteľov, čo nemalo vo svete obdobu.
Sudcovia, žalobcovia, komparzisti
Divákov, ktorí sa zúčastnili na pojednávaniach, starostlivo vyberali. V určitých prípadoch sa dokonca konali výjazdové súdne pojednávania. Proces sa nekonal v súdnej sieni, ale pred pracujúcimi, vo veľkej fabrike. Všetko mala pod palcom strana, štátna bezpečnosť a sovietski poradcovia. Tieto frašky boli dobre fungujúcim nástrojom propagandy, odobrovali agresívnu komunistickú politiku. V neposlednom rade šírením strachu "vychovávali" spoločnosť. Tlač a rozhlas o všetkom horlivo informovali, aktívni boli novinári aj spisovatelia.
Zákernosťou bolo, že sa formulovali rezolúcie, ktoré museli podpisovať ľudia naprieč krajinou a tým vyjadriť, že s celou justičnou „maškarádou“ súhlasia. Samozrejme, rezolúcie bolo možné aj nepodpísať, no vrhalo to zlé svetlo na podniky, inštitúcie, fakulty vysokých škôl. Komunizmus v 50. rokoch minulého storočia lámal väzy aj charaktery.
Len na Slovensku bolo z politických dôvodov od roku 1948 do roku 1966 popravených až 50 osôb! Trest smrti sa vykonával výlučne obesením.
Aby sa justičné vraždy a nespravodlivé procesy mohli uskutočniť, musela justícia prejsť rozsiahlou reformou. Vyberali sa mladé perspektívne komunistické kádre. V Prahe vzniklo niečo na štýl právnickej učňovky. Absolventi tejto školy, ktorí v niektorých prípadoch nemali dokončené ani základné vzdelanie, sa stali prokurátormi a sudcami v politických procesoch.
Medzi najaktívnejších „sudcov“ tejto éry patril Pavol Korbuly. Ten súdil aj troch slovenských biskupov. Korbulyho príbeh je známy. Neskôr ľutoval, že sa v sudcovskom talári stal tvárou a vykonávateľom nespravodlivosti. Obrátil sa, stal sa kresťanom, mariánskym ctiteľom, a ľudia v Bratislave ho vídali, ako po kolenách chodí do kostola Blumentál.
Kresťanstvo má veľkú premieňajúcu silu. Dokonca aj v absurdnom a neopodstatnenom utrpení dokáže nájsť hlbší zmysel. Tak je to aj s príbehom troch biskupov.
Ako skončili biskupi?
Gojdič zomrel vo väzení, pochovali ho na väzenskom cintoríne do hrobu bez mena. Dnes je blahorečený – povýšený na oltár. Slováci, a zvlášť gréckokatolíci, v ňom dostali silný a inšpiratívny vzor človeka, ktorý sa držal kríža a za každých okolností vedel rozpoznať a pomenovať zlo a napomáhať dobro. Gojdič je nositeľom ocenenia Spravodlivý medzi národmi, ktoré dostal za záchranu Židov.
Michala Buzalku vzhľadom na podlomené zdravie z väzenia prepustili v roku 1956. Zomrel v roku 1961 v Charitnom domove v Tábore. V roku 2000 sa začal proces jeho blahorečenia. Koncom minulého roka režisér Marek Poláček uviedol televízny dokument o Michalovi Buzalkovi, v ktorom zmapoval jeho život.
Najkomplikovanejšie to zostáva s biskupom Vojtaššákom. Vo väzení bol až do roku 1963. Po prepustení mu zakázali pobyt na Slovensku. Zomrel v roku 1965 vo vyhnanstve v Česku.
Ján Pavol II. počas návštevy Slovenska v roku 1995 apeloval na Slovákov, aby začali pracovať na procese blahorečenia biskupa Vojtaššáka. V roku 2003 však z Ríma prišlo zamietavé stanovisko. Dôvodom bol zrejme Vojtaššákov vzťah k židovskej otázke počas druhej svetovej vojny.
Vojtaššák prežil dlhý a plodný život a skončil ako mučeník. Bol dôležitou osobnosťou slovenského verejného života a katolíckej cirkvi. Uzavrieť jeho takmer 90-ročný životný príbeh konštatovaním, že bol „ľudák“ nie je pravdivé ani spravodlivé. A on už v jednom nespravodlivom procese odsúdený bol. Tam ho odsúdili za velezradu, vyzvedačstvo a protištátnu činnosť. Ak však má raz byť blahorečený, všetky pochybnosti o jeho osobe sa musia vyvrátiť.
Čo nás učí smutné výročie vykonštruovaného procesu s biskupmi
Poučení je niekoľko. Napríklad to, že v slobodnej a dobre fungujúcej spoločnosti si každý človek zaslúži spravodlivý proces. Dokonca aj človek nespravodlivý! Inak to bude totalitná paródia výkonu spravodlivosti.
Ďalšie poznanie tkvie v tom, že dôležití ľudia nášho národa boli vždy spätí s kresťanstvom. To je kľúčom k hľadaniu a nachádzaniu našej národnej identity.
Kresťanstvo, vo svojej podstate najslobodnejšie náboženstvo, prekážalo a vždy bude prekážať tým, ktorí nenávidia slobodu, hoci o nej veľa hovoria. To je skúška správnosti. „Drž sa kríža a rozpoznáš, kde je zlo,“ povedal niekto múdry.
Poučenie je však aj duchovné. Potvrdzuje myšlienku, že „Krv mučeníkov je semenom kresťanov.“ Bolesť, poníženie až telesné zničenie, ktoré zažili slovenskí mučeníci, malo zmysel. Na jeho konci je víťazstvo odpustenia a radosť z vernosti Pravde.
Na námietku, prečo stále vyťahujeme krivdy minulosti, je jednoduchá odpoveď. Aby sa už nič podobné nezopakovalo a ak by sa náhodou zopakovalo, aby sme mali silu obstáť.