Ako si na dona Titusa pamätáte ešte z detstva?
Spoznal som ho už vo väzení. Úplne prvýkrát som ho vlastne iba počul pri jeho návšteve mojej mamy, keď za ním bola vo väzení a bola so mnou v ôsmom mesiaci tehotenstva. Psychológovia hovoria, že dieťa v matkinom tele už v tom čase vníma vzruchy okolo nej. Nie som si istý, či to mohlo na mňa vplývať, ale jeho osobnosť ma veľmi ovplyvnila vzhľadom na všetko, čo sa okolo neho dialo.
To bolo v ktorom roku jeho väzenia?
Úplne na začiatku, v roku 1952. Išlo o vôbec prvú návštevu, ktorú mu dovolili. Navrhol to mamin brat, keďže bola vo vysokom štádiu tehotenstva a bol predpoklad, že tak skoro ho už neuvidí. Alebo to mohlo byť aj preto, aby ju videl don Titus. Možno ho chcel upokojiť, že ju nezatvorili.
Keď z väzenia vychádzal, mali ste dvanásť rokov. Koľkokrát ste boli v detstve za ním počas jeho väzenia?
Bol som tam dvakrát „po vlastných“, po mojom narodení. Druhýkrát v roku 1961 po birmovke, keď som si ujčeka Titusa zvolil za svojho birmovného otca. Tých návštev nebolo veľa a naša rodina bola rozvetvená. Každý súrodenec ho chcel navštíviť a stráviť s ním aspoň krátky čas. Vždy sa to robilo tak, že pri každej návšteve šiel z jednej rodiny muž a z druhej žena, aby sa zabezpečilo čo najširšie zastúpenie všetkých rodín. K tomu ešte vzali aj deti z iných rodín svojich súrodencov. Don Titus vďaka tomu mohol vidieť deti zo svojho príbuzenstva rásť.
Boli ste aj v tom neslávne známom „leopoldovskom mlyne“, teda vyšetrovacej väzbe ŠtB?
Nie. Až neskôr, keď tam bol už ako väzeň. Počas vyšetrovacej väzby nemal povolené návštevy.
Stretávali ste sa s ním priamo v nejakej miestnosti alebo ste ho videli cez mreže?
Mne to s odstupom času pripadá, ako by sme sa stretávali kdesi na chodbe pri schodoch. Odomkli sa mreže, doviedli ho dvaja dozorcovia, posadili ho za stôl a oni si sadli vedľa neho a my oproti nim z druhej strany. Tá miestnosť bola pritom celkom rozľahlá. Ale vnímali sme ju stiesnene, boli sme veľmi rozrušení, keďže sme šli navštíviť blízkeho rodinného príslušníka, o ktorom sa v rodine hovorilo so stíšeným hlasom. Z detstva si pamätám, že šlo o špeciálnu udalosť. Namiesto cestovania bežnou hromadnou dopravou sme šli vlakom, potom sme šliapali pešo, až sme prišli k väznici k vysokánskemu múru a vošli sme dnu. To sú pocity, ktoré sa ťažko opisujú, ale sú v podvedomí a nevymažú sa do smrti. Pre malé dieťa sa všetko zdá väčšie (úsmev).
Ako si pamätáte na jeho správanie počas návštev? Nesnažili sa ho pred ňou zničiť, aby bol vyčerpaný či unavený?
Ja ako dieťa som to nevedel odhadnúť. Ale keď prišiel, bolo zjavné, že nešlo o osobu, ktorá by bola v pohode. Bol odmeraný. Aj keď sa snažil vtipkovať, ale tón hlasu napovedal, že nebol pokojný, ako keď k niekomu prídete na návštevu a je uvoľnený. Dvaja dozorcovia, ktorí vedľa neho po celý čas sedeli, nás na začiatku upozornili, že sa môžeme baviť len o rodinných záležitostiach a „o počasí“. Ak skĺzla debata iným smerom, hrozili ukončením návštevy.
Vy si ho pamätáte ako dobrosrdečného človeka...
Jednoznačne.
Ale vo väzení na vás pôsobil ako zlomený?
Nemyslím si, že by bol ustráchaný, ale bol akoby utiahnutý do seba. Ani slovo odmeranosť asi nie je správny výraz. K rodine sa takto určite nesprával, ale bolo cítiť, že sa kontroloval.
Aby vás ochránil?
Áno, určite. Vedel, že môže povedať len kontrolovanú časť toho, čo chce. Vedel, že sa smie pýtať len na obmedzený okruh tém. Pri tých návštevách boli veľmi obmedzujúce pravidlá a ak by sme sa navzájom, nedajbože, opýtali na niečo, čo bolo v rozpore s pravidlami, v tej chvíli by nám návštevu ukončili. Oni sa na nič nehrali.
Ako dlho trvala návšteva?
Podľa toho, v ktorej bol väznici, alebo v ktorých rokoch, ale asi pätnásť až tridsať minút. Pre nás to bolo ale ohromne dôležité. Samotný pocit, že sme s blízkym človekom, ktorý je vo väzení, nám dával veľký pokoj. Viete, že žije, že jeho zdravotný stav nie je najhorší. Pred každou návštevou za ním prišiel holič, osprchovali ho, dali mu návštevné šaty, aby vyzeral čo najlepšie.
V čase, keď bol don Titus v jáchymovských baniach, ste ho navštevovať nemohli?
Veľmi zriedka. Snažil som sa hľadať záznamy o pobyte vo väzniciach a aj o návštevách vo väzniciach, ale niektoré dokumenty sa proste vytratili. Prvá návšteva, ktorá je v týchto lágroch zaznamenaná, je z roku 1955, kedy môj ujec bol v jednej z jáchymovských väzníc, v tábore „L“, prezývanom likvidačný.
Ktoré väzenia on navštívil počas svojho trinásťročného pobytu vo väzení?
Ľudovo povedané, „vymietol“ všetky tie najhoršie – najťažšie väzenia v bývalom Československu: Ilava, Mirov, Jáchymov, Leopoldov, Valdice. Medzitým bol krátko v Bratislave na vypočúvanie, ktoré trvalo mesiac.
V jáchymovských uránových baniach mali byť väzni len na časovo obmedzený úsek. Koľko času tu don Titus v skutočnosti strávil?
Išiel tam 15. januára 1955 a skončil v máji roku 1956. Vtedy sa zrušil takzvaný likvidačný tábor, v ktorom sa drvila všetka vyťažená uránová ruda na Jáchymovsku, Hornoslavoslovsku a Příbramsku. Odtiaľ sa spracovaná ruda vyvážala do Ruska ako „vďaka“ za oslobodenie. Po zrušení tábora bol zvolený Leopoldov ako väznica pre najťažších zločincov. Oni ani neboli pre nich ľudia, ale volali ich bývalí ľudia, ako ich volali v zmysle vtedajších zákonov.
V Jáchymove bol teda rok?
Jeden a pol. Pokiaľ by sme brali do úvahy hygienické normy, mal by tam byť maximálne rok. Ale mnohí tam boli aj dlhšie. On sa dostal do najťažšieho tábora, ktorý bol v tejto oblasti. Tí, ktorí boli v baniach, osem hodín fárali a potom šli do tábora. Mali tam ťažké podmienky, ale tí, ktorí spracovávali uránovú rudu, mali tábor zriadený hneď vedľa pracoviska. Vysušená uránová ruda, ktorá sa drvila na malé granule až prach, ktorý vietor rozvial do okolia. Niekedy boli v zamorenom prostredí aj 24 hodín denne. Pri ich tábore bola uskladnená pritom všetka ruda až do jej odvezenia do Ruska, zatiaľ čo vyťažená ruda v baniach bola hneď odvážaná na na takzvanú vežu smrti. Tu sa všetka ruda sústreďovala a tu bolo epicentrum žiarenia. V tomto doslova žili.
Pri spracovávaní sa používali drviče, mukli museli rudu ručne premiešavať lopatami. Vznikal pritom taký prach, že ich nebolo vidieť na krok.
Z toho dôvodu niekto navrhol, aby tam urobili odvetranie. Neviem, či to bolo naschvál alebo proste hlúposť riešiteľa, ale urobili ho smerom na tábor. Ventilátory ten prach hnali rovno do tábora, kde boli aj ubytovaní. V jedných šatách pracovali, jedli a spali.
Michal Titus Radošinský si nedávno zahral svojho strýka, keď spolu s Konfederáciou politických väzňov Slovenska a saleziánmi slovenskej provincie urobili rekonštrukciu súdneho procesu priamo v Justičnom paláci:
Bol tam don Titus v rovnakom čase ako ostatní väznení saleziáni, napríklad mladý Anton Srholec?
Anton Srholec bol v Jáchymove, ale pracoval v bani, nebol v tábore „L“. Bolo tam šestnásť táborov. Štrnásť z nich boli bane, ďalší bol centrálny tábor a posledný bol hneď vedľa takzvanej veži smrti, tábor „L“, tam pracovalo asi tristo ľudí. Tam šli „najťažší zločinci“, ktorí dostali viac ako desať rokov. Anton Srholec bol mladý, odviezli ho do baní mesiac po vynesení rozsudku. Tak ich oddelili od kňazov, aby na nich nemohli ďalej vplývať. Bolo to veľmi šikovne vymyslené. V „jáchymovských“ táboroch bolo niekedy naraz aj 13-tisíc väzňov.
Don Titus zomrel na následky mučenia vo väzení, ale neskúmali ste aj možnosť, že sa na jeho zlom zdravotnom stave mohla podpísať aj uránová toxicita?
Exhumáciu jeho tela sme robili v roku 2010, ale ožiarenie sme neskúmali. Teoreticky mohlo ostať na kostiach, ale prešlo odvtedy veľa rokov.
Čo ste pri exhumácii našli na jeho tele?
Mali sme tých najzodpovednejších patológov, ktorí robili napríklad aj na prípade gangu kyselinárov. Keď sme kostrové ostatky vybrali z hrobu, skúmali sme ich fyzické poškodenie. Dalo nám to veľa informácií. O mnohých sme vedeli, ale niektoré poranenia, o ktorých sme vedeli len z počutia, sme si potrebovali potvrdiť. Ale niektoré informácie sme sa dozvedeli až po exhumácii. Kosti vykazujú znaky totálnej podvýživy a fyzického nasadenia.
Napríklad?
Mal zlomenú nosnú prepážku, o tom sme predtým nevedeli, to zistili až patológovia.
Čomu všetkému don Titus čelil vo väzení?
Nebola to žiadna promenáda, ako vidíme v moderných filmoch alebo zo súčasných väzníc na Slovensku. Boli tam politickí väzni a skutoční kriminálnici. Z kriminálnikov si dozorcovia urobili donášačov, sliedičov a „kápov“. Niekedy oni sami riadili prevádzku vo vnútri väznice.
Kriminálnici sa teda mohli mať aj celkom dobre, ak donášali na politických väzňov.
Áno, aj donášali. Dozorcovia ich často nechávali, aby im robili zle. Vtedy boli spokojní. Aj amnestia v roku 1955 sa týkala kriminálnikov, ale nie politických väzňov.
Aké boli formy mučenia, ktorými si don Titus prešiel vo vyšetrovacej väzbe a vo väzení?
Mal zlomenú kľúčnu kosť, to sa tiež potvrdilo pri exhumácii. Kosť bola zle zrastená a on s ňou takto skrútenou do „esíčka“ žil do smrti. To som videl aj sám ako laik, že bola neprirodzene ohnutá. Patológovia sa ale nevedeli vyjadriť k tomu, či mal vybité zuby. K tomu malo dôjsť ešte počas bitky na začiatku vyšetrovacej väzby, podobne ako aj k zlomeniu kľúčnej kosti. Nevieme ale vylúčiť, či nedošlo k jej poškodeniu aj počas väzenia. Máme zápis z nemocnice z neskoršieho obdobia väzenia, že mal zlomenú kľúčnu kosť, ale nevieme, či k tomu došlo opakovane, alebo len opisovali skoršie zranenie.
Ako sa to vo vašej rodine vedelo?
Informáciu nám priniesol salezián don Vagač, ktorého syn bol sudcom v Justičnom paláci. Dona Titusa najprv museli dať dokopy, aby ho vôbec mohli ukázať verejnosti na súdnom pojednávaní. Preto bolo súdne pojednávanie až sedem mesiacov po ukončení vyšetrovania. Nemohli dopustiť, aby tam bolo vidieť, že má zranenia, aj keď bol veľmi vychudnutý, lebo očakával, ako aj všetci spoluobvinení, že bude odsúdený na trest smrti.
Aj napriek tomu pôsobil veľmi zúbožený.
Nečudujte sa. Tri mesiace nedostával skoro žiadnu stravu, nemal možnosť si odpočinúť a dostával bitky. Keď sa vyšetrovateľovi zdalo, že neodpovedáte cez deň podľa jeho želaní, rozhodne sa, že vás začne vodiť na výsluchy v noci. Počas výsluchu stojíte na jednej nohe a ak dostatočne rýchlo neodpovedáte na kladené otázky alebo sa vám druhá noha, nedajbože, dotkne zeme, ďalší štyria, piati chlapi vás začnú mlátiť a hulákať po vás. Nebolo jednoduché držať sa konsolidovaní ani po fyzickej, ani psychickej stránke. V noci vám každú polhodinu zabliká svetlo a vy musíte okamžite vstať a buď robiť drepy, alebo pochodovať kačacím pochodom.
Ak ste v cele, kde máte okienko, tak napriek únave a vyčerpaniu vnímate aspoň to, či je deň alebo noc. Ak vás ale dajú do temnice, tam neviete ani odhadnúť, či je deň alebo noc a neviete, či vás „drezúrujú“ päť, desať, dvadsať hodín alebo niekoľko dní.
Väznení saleziáni, ktorých spolu s donom Titusom chytili pri pokuse o útek cez rieku Moravu, o sebe počas vyšetrovania navzájom vedeli?
Najskôr ich sústredili v Malých Levároch pohraničníci spolu s ŠtB a vojakmi, potom na bratislavskom hrade, kde podstúpili prvé mučenie, a následne skončili v „leopoldovskom mlyne“. Z účastníkov pokusu o útek chytili šestnástich. Navzájom sa videli, ale nesmeli sa rozprávať, takže nevedeli, či náhodou niekto čosi malé neprezradil, aby ho prestali biť. Vodcovia tej únikovej akcie, medzi ktorých radili aj Titusa Zemana, boli bití viac, chceli im ukázať, kam až zájdu. Don Dermek nám podal svedectvo, že ich chceli zastrašiť. Dali ich spolu do jednej miestnosti, ale bola to len chvíľa, nemohli spolu hovoriť a on videl dona Titusa so zakrvavenou tvárou.
Exhumáciu ste robili pre potvrdenie mučeníctva?
Áno, nemali sme potvrdené ani to, či mal zlomenú kľúčnu kosť. To sa tradovalo. Ale ako dôkaz by to nemuselo stačiť. O jeho vybitých zuboch sme vedeli od jeho otca, ktorému to sám povedal. Exhumácia sa zvykne robiť až v rímskej časti procesu blahorečenia. Navrhol som však, aby sme to urobili už v diecéznej fáze, čím sme to urýchlili.
Vo väzení na ňom vraj skúšali aj medicínsky experiment, o čo išlo?
Nebolo to vo väzení. Keď mal pred smrťou zdravotné problémy, chodil do takzvanej evanjelickej nemocnice, kde na ňom skúšali, či sa dá „prechodiť“ infarkt. Ten dostal po prepustení z väzenia v roku 1968, keď prišli Rusi. Nemáme o tom ale žiadne dôkazy, iba ústne svedectvo jedného lekára z tejto nemocnice.
Počas vyšetrovania sa dona Titusa snažili presvedčiť, aby podpísal priznanie viny o tom, že je vatikánsky špión. On vtedy podpísal zápisnicu o výsluchu, o ktorej ale neskôr povedal, že to bolo pod nátlakom a nešlo o priznanie viny, vlastne zápisnicu ani nečítal. Ako to bolo?
Opravím vás, priznanie viny naozaj podpísal, že bol agentom Vatikánu, CIA a neviem čo ešte. Každý by to podpísal pod takým nátlakom. Bili by vás dovtedy, kým by ste ho nepodpísali. Ale toto dali do výpovedí aj iných spoluobvinených a aj oni to na neho podpísali. Ľudské telo je schopné vzdorovať, ale len do určitej miery. Keď sa prekročí prah bolesti, ktorí máme všetci niekde inde, nebudete schopní odolávať. A ten váš prah nájdu. Nikdy som to nevyčítal ani tým, ktorí podpísali zápisnicu na dona Titusa.
Na súde to ale odvolali.
Sudca ale povedal, že bude brať do úvahy ich skoršiu písomnú výpoveď.
Ostatne, sudcom v tomto procese bol Pavol Korbuly, ktorý odsúdil mnoho nevinných ľudí z disentu vrátane biskupov či sestry Zdenky. Neskôr sa však obrátil, kajal za svoje skutky a dokonca pokľačiačky kráčal okolo kostola Blumentál v Bratislave. Ako hľadíte na túto pozoruhodnú osobnosť?
Ako na človeka, ktorého treba ľutovať. Nebol schopný vzoprieť sa tomu, čo sa dialo v tomto štáte, keď mašinéria neskôr dokonca zožrala vlastné deti. On bol jeden z nich, súdil veľa procesov, vynášal tvrdé rozsudky. Jeho rodina neskôr hovorila, že tým veľmi trpel. Bol dieťaťom doby, toho, čo sa tu dialo, a podľa toho sa aj správal. Doma vraj vtedy veľa pil.
Napokon sa ale otvorene kajal, v tom období to bolo samo osebe nebezpečné...
Áno. Dokonca na Hlbokej ceste má ďakovnú tabuľku za obrátenie. Pri jednom výročí u saleziánov sa vraj čítal list od Korbulyho syna, ktorým sa ospravedlňoval za všetky príkoria, ktoré im spôsobil. Je mi ľúto, ale saleziáni ten list nevedia nájsť. Vraj niečo obdobné napísal aj k sestre Zdenke.
Kult Titusa Zemana sa počas blahorečenia celkom nádejne rozbehol, vzniklo zopár pomníkov či ulíc, ale odvtedy sa na neho akoby zabudlo. Čím to je?
Je mi to veľmi ľúto. Už na začiatku počas blahorečenia som požiadal veriacich, aby Titus Zeman nebol ako mydlová bublina, ktorá je krásna a hrá všetkými farbami na slnku, ale potom praskne a zanikne. Prosil som ich, aby im ostal v pamäti. Európska spoločnosť a Slovensko potrebuje práve dnes takéto vzory. Strácame sa a pritom dvojkríž máme v štátnom znaku. Žijeme už len pre dnešný deň a to je trochu málo. Žiť len preto, aby som sa mohol najesť, to nie je ľudské. Zákony sú pekná vec, ale tomu musí byť nadradená morálka, ktorá je spätá s kresťanstvom. Európa to stráca a s tým prichádza úpadok. Podobne ako starý Rím. Ekonomika, civilizovanosť a vzdelanosť rástla, a keď si o sebe začali namýšľať, že sú bohmi, rozpadla sa a zanikla. Na takejto ceste sa nachádza aj súčasná Európska civilizácia a Slovensko ju na nej nasleduje.
Vaše občianske združenie Don Titus sa pokúša o to, aby sa známy objekt číslo 19 vo väznici v Leopoldove, v ktorom bol mučený aj don Titus, stal múzeom. Je šanca, že budeme mať múzeum priamo v tomto objekte?
Uvedomme si, že Boh priviedol svojho Syna na Zem, ktorý v priebehu 33 rokov dokázal urobiť pastoráciu a v mukách nás vykúpil z našich hriechov. V našej republike sme sa pred 33 rokmi zbavili bývalého režimu – komunizmu. Naša republika stojí na základoch, ktoré vytvorili politickí väzni svojimi postojmi. Vďaka ich životom, ich mozoľom, ich krvi a utrpeniu, ktoré podstúpili mnohí bezdôvodne. Akým spôsobom sme si ich uctili? Veď my, obyvatelia Slovenska, sme im nedokázali urobiť žiaden dôstojný pamätník, ktorým by sme si ich uctili. Toto obdobie nám pripomínajú iba pamätníky, ktoré si postavili samotní politickí väzni.
Jediné, čo sa im dostalo, spočíva v tom, že konečne po mnohých rokoch dostávajú aspoň penzie za roky, ktoré odpracovali vo väzení, lebo čas strávený vo väzení sa im ani nezapočítaval do odpracovaných rokov do penzie. Nechali sme ich pracovať ako robotníkov, hoci často mali aj dve vysoké školy, čo sa odrazilo neskôr aj na ich mizerných dôchodkoch. Keď im to už nedokážeme nahradiť, najmä tým, ktorí už nežijú, že boli v mnohých prípadoch bezdôvodne väznení, kde v podstate pracovali zadarmo, mohli by sme dnes urobiť aspoň niečo, aby sa nezabudlo na to zvrátené obdobie a na nich, a vytvoriť dôstojné múzeum tej doby na dôstojnom mieste.
Váš plán o zriadenie múzea priamo v priestoroch desivej vyšetrovačky ŠtB je skvelý, ale je priamo vo väzení, čo môže byť komplikované.
V tomto objekte prebiehali tie najkrutejšie vyšetrovačky, to najkrutejšie mučenie. Viete, prečo sa mu hovorilo „leopoldovský mlyn“?
Lebo sa v ňom každý priznal, bez ohľadu na vinu...
Aj preto. Ale ten názov pochádza z toho, že vás pri mučení dali do predklonu, ruky vám dali za chrbát a točili vás okolo vašej vlastnej osi. Nemali ste šancu zostať na nohách. A keďže ste mali ruky za chrbtom, padali ste tvárou na zem. A znovu a znovu. To bol ten mlyn. Povedal som si, že najdôstojnejším miestom pre zriadenie múzea pre politických väzňov je práve toto miesto. Pre ľudí, ako bol môj ujec, ktorý od ťažkej fyzickej námahy schudol na 50 kíl a nahadzoval uránovú lopatu, ktorá mala aj 20 kíl. Urobme z toho väzenia múzeum ako výstrahu pre ľudí aspoň za tie peniaze, o ktoré sme ich okradli, keď pracovali vo väzení.
V tej väzbe bolo týraných množstvo zaujímavých mien, ktoré by mohli visieť na tabuľkách na stenách.
Teraz budem trochu sprostý, ale dalo by sa tam napísať aj Gustáv Husák (úsmev). Boli tam všetci do radu, kňazi, biskupi, profesori, doktori, ale aj roľníci a robotníci, proste všetci, ktorí sa komunistickému režimu nechceli dobrovoľne podriadiť. Bol som tam mnohokrát a viem, s akými pocitmi sa tam človek prechádza. Keď tam vstúpite, cítite tú bolesť mučených väzňov. Dýcha to tou bolesťou. Tam by sme chceli prezentovať, čo tam bolo. Zistil som podľa zápisníc presne, v ktorej cele bol don Titus zatvorený počas vyšetrovacej väzby.
Myslím si, že by sme dokázali vytvoriť koridor, ktorý by bol priamo vo väznici chránený senzormi pohybu, optikou či termovíziou, aby sa z tejto časti pevnosti dalo urobiť múzeum – bezpečný priestor. Mohol by sa tento objekt navštevovať aspoň časť roka, aby nenarúšal chod väznice.
Ako kompetentní reagujú na tento návrh?
Pani prezidentka odpovedala vyhýbavo, predseda parlamentu a Ministerstvo spravodlivosti neodpovedali vôbec. Ministerstvo kultúry a generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže odpísali, že monsignor biskup Rábek má zámer postaviť v priestoroch väznice menší kostol, čo si však navzájom neodporuje.
Foto: Matúš Zajac