Po 8 rokoch svojho pôsobenia na čele cirkvi Benedikt odstúpil, po 498 rokoch (1415) od posledného odstúpenia pápeža. To bol tiež prejav jeho intelektu. V posledný deň roka si ho Pán povolal, deň pred sviatkom Troch kráľov bol v Ríme pochovaný.

Voľba Františka bola nesmelým vykročením za hranice Európy. František zostal ako rímsky biskup a pozornosť ľudí nebude pútať jeho predchodca ani ako tichý tieň vo vatikánskych záhradách.

František má 86 rokov a on sám prezradil médiám, že už dávnejšie podpísal list so svojou abdikáciou v prípade zhoršenia zdravia; list spočíva vo vatikánskom sejfe. Abdikácia Benedikta XVI. nebola precendensom, len obnovila pamäť. Abdikácia dvoch žijúcich pápežov by bola precendensom a skôr nepriaznivým. Pápežovi Františkovi prajeme pevné zdravie a vnútornú silu odolávať tlakom na výkon jeho úradu, aby jeho podpísaný list zostal v sejfe len ako archívny dokument. Uvidíme, či sa zmení tón liberálnej tlače voči pápežovi.

Keď v máji ako prvý prelomil tabu a vyjadril sa, že možno ruský útok na Ukrajinu vyvolal štekot NATO na ruských hraniciach, bolože to nepriaznivého údivu liberálnych médií. Pápežov naratív o Ukrajine, ale najmä naratív sekretára Vatikánu pre vzťahy so štátmi, arcibiskupa Paula Gallaghera, sa potom o kúsok priblížili k ukrajinskému výkladu, ale stále nezodpovedajú tomu americkému. Ku Katolíckej cirkvi patrí viac než miliarda ľudí a pri konflikte, aký prebieha na Ukrajine, nie je postoj pápeža ľahostajný.

Keby sa voľba nového pápeža stala aktuálnou, potom by sme videli, aké rôzne sily by začali pôsobiť na kardinálov, voliacich pápeža. Trochu v inej súvislosti som to zažil v roku 2002. Schyľovalo sa k americkému útoku na Irak a Ján Pavol II. chcel zachrániť mier a navštíviť Irak. Americká diplomacia vyvinula tlak a nanajvýš mohol iracký (kresťanský) podpredseda vlády Tariq Aziz navštíviť pápeža vo Vatikáne. Bol som vtedy členom vlády, aspoň ako gesto som prijal irackého vyslanca.

Najmä Katolícka cirkev má teraz komplikovanejšiu situáciu než za komunizmu. Vtedy čelila jednej výzve – komunizmu, teraz čelí dvom výzvam: liberálnemu tlaku vnútri kresťanskej civilizácie a vonkajšiemu tlaku na odstránenie hegemónie pôvodne kresťanskej civilizácie. Pozorovateľovi zvnútra sa javí, že účinnú metódu odporu proti žiadnej výzve zatiaľ skôr nevyvinula.

Mala by to byť nemecká synodálna cirkev, ktorá by priviedla celú cirkev do ešte väčšej krízy? Alebo majú ísť do popredia latinskoamerickí dediči ľavicového františkánskeho pátra Boffa a teológie oslobodenia? Má pápež trvať na hegemónii kresťanskej civilizácie? Dokázali by kardináli zvoliť nového pápeža, ktorý by odpovedal na obe výzvy?

My, ktorí sme prežili komunizmus, nie sme pesimisti. Katolíckej cirkvi za komunizmu trvalo asi dvadsať rokov, kým vyvinula účinné metódy. Samizdat, malé krúžky po celej krajine, Sviečkovú manifestáciu. Proti dvom výzvam to môže trvať dlhšie. Napríklad samizdat je už dnes v elektronickej podobe.

Kardináli na budúcom konzistóriu, nech bude kedykoľvek, by však mali mať pred očami výstrahu starú viac než storočie. Za pápeža Leva XIII. začiatkom 20. storočia bol štátnym tajomníkom Vatikánu kardinál Rampolla zo Sicílie. On ponúkol pápežovi hlavné tézy pre encykliku Rerum novarum, ktorá sa cituje doteraz. S postupujúcim vekom pápeža, Rampollu najčastejšie uvádzali ako papabili, pravdepodobného ďalšieho pápeža. Po smrti Leva XIII. v roku 1903 dostal v konzistóriu najviac hlasov práve Rampolla.

Vtedy vystúpil krakovský kardinál Jan Puzyna a predložil veto rakúskeho cisára Františka Jozefa. Rakúsky cisár mal naozaj právo veta na voľbu pápeža. Kardináli sa podvolili a zvolili za pápeža Giuseppe Sartu, ktorý si zvolil meno Pius X. Nový pápež potom medzi prvými svojimi aktmi zrušil právo veta rakúskeho cisára na voľbu pápeža.

Ako dôvod na uplatnenie práva veta rakúskeho cisára sa v literatúre uvádza, že Rampolla ako štátny tajomník Vatikánu chcel prispieť k uvoľneniu atmosféry v Európe, ktorá sa už začala zahusťovať. Presmeroval vatikánsku orientáciu od Rakúska na Francúzsko a Španielsko. To nevyhovovalo Rakúsku ani Nemecku. Francúzsko bolo síce už vtedy „laicistické“, ale Rampolla si sľuboval, že Vatikán práve spoluprácou s Parížom zmierni jeho protináboženskú politiku.

Do uplatnenia veta vraj tlačilo Viedeň najmä Nemecko, ktoré také právo nemalo. Vatikán potom neprispel k zmierneniu napätia v Európe. Vypukla I. svetová vojna, zahynulo v nej 30 miliónov ľudí a zanikol dovtedajší spoločenský systém najskôr v Európe a potom vo svete.

Obávam sa, že dnes hrozí väčšia katastrofa.