Písať o tom? Nepísať? To je dilema autora, keď si prečíta spomínaný rozhovor s Putnom. Bolo to mimoriadne neslušné, miestami neskryto hlúpe, viac ako o Ratzingerovi sme sa dozvedeli o Putnovi. Považovať ho za kritika je čoraz ťažšie, viacerí čitatelia sa však tohto textu domáhali, robím to teda kvôli nim.
Nič proti vecnej kritike, tej môže čeliť každý vrátane pápeža (sám o ňu napríklad v knihe o Ježišovi Nazaretskom volal), napokon, je to súčasť zrelej spoločnosti. Pokusom o spochybnenie sa nemá vyhnúť ani pápež. No útočný, lživý a manipulatívny spôsob, akým proti Benediktovi vyštartoval Putna a slovenský Denník N v deň pohrebu zosnulého, sa za poctivú polemiku s cirkevným velikánom nedá považovať ani omylom.
Minimálne preto, že v rozhovore po skutočnej polemike nie je ani stopa. Respondent Josephovi Ratzingerovi jednoducho s emotívnym hnevom nakladá, pričom dvaja novinári neboli schopní zastať rolu ani jednoduchého oponenta. Naopak, našli sa v tom, že mu nadhadzovali loptičky do vopred pripraveného monológu o „Panzerovi“ Ratzingerovi, najväčšej cirkevnej beštii 20. storočia, sugestívnymi „otázkami“ typu: „Lenže on odmietal upustiť od dogiem,“ či „Odstavil svojich kolegov...“.
Redaktori boli dokonca prekvapení, že Ratzingerovi sa nedá vyčítať, že ako malé dieťa bol spoločne s bavorskými rovesníkmi nedobrovoľne v Hitlerjugend. Mysleli si, že to bola obdoba KSČ. Stretli sa nám vzdelanci...
Čo všetko o Benediktovi povedal
Putna s neskrývaným konšpiračným étosom odtajňovača skrytej pravdy Benedikta „odhalil“ ako beštiu, ktorá počas desaťročí z mocenskej pozície prefekta Kongregácie pre náuku viery, ktorú bez kontextu demagogicky označoval za nástupnícku organizáciu inkvizície („stále je to to isté“), likvidovala každého teológa, ktorý si dovolil oponovať jeho názorom.
Putna síce vyrukoval s tézou, že Ratzinger „absolútne, stopercentne negatívne“ ovplyvnil teológiu 20. storočia, no voči Benediktovi pritom nedokázal vzniesť žiadnu relevantnú teologickú či odbornú kritiku, ktorá by sa týkala jeho odbornosti či teologickej erudície.
Putna nedokáže za Benediktom pár dní po jeho smrti trúchliť, keďže vraj mnohým ublížil. „Lesk, sláva a tá mediálna popularita, kožené peleríny, vatikánske maľby a uniformy švajčiarskych gardistov prekryli pravdu,“ tvrdí. Skrytú pravdu o pápežovi preto treba odkryť a naplno odhaliť, domnieva sa.
Benedikt vraj zneužil svoj vplyv po Druhom vatikánskom koncile, ktorý mal cirkev preniesť do moderného sveta. Nie všetky zmeny, ktoré by si predstavovali progresívci, sa však podarilo presadiť. Neprešlo napríklad svätenie žien alebo zrušenie celibátu. Podľa Putnu za to môže práve Benedikt (volá ho však zásadne Ratzinger), ktorý vraj tieto zmeny svojou bezbrehou teologickou mocou a metódami asociálneho rotvajlera zablokoval. Dokonca sa cíti kompetentným označiť Benedikta za muža konajúceho proti „pánubohu“.
Zasmiať sa a skončiť? Či pokračovať? Nuž, drahý čitateľ, veľká je to požiadavka, azda ju ospravedlní len to, že sa chceš dozvedieť, kam až sa dá klesnúť.
Putna totiž klesal a klesal. Pozoruhodné bolo, kam zašiel pri interpretácii teologickej roly Benedikta v rámci cirkvi, keď Ratzingera prirovnal k veľkému inkvizítorovi z Dostojevského Bratov Karamazovcov. Benedikt si podľa Putnu snažil uzurpovať Božie právomoci sudcu a kata, ktorý vraj chce rozhodovať sám metódou „nech sa nám do toho pánboh nepletie“.
Možno by sa dalo predstaviť, že Putna môže v rámci svojej rebélie kritizovať Benedikta za to, že obmedzil šírenie teologickej literatúry na katolíckych fakultách, ak sa odkláňala od vierouky, ale na silné slová o tom, ako sa vraj snažil svojím prístupom potlačiť v cirkvi samého Boha, to už si žiada trochu viac ako len odvahu.
Putna sa napriek tomu s autoritou relevantného teológa púšťa do insitných teologických nuáns, ktorým sám zjavne nerozumie. Hovorí o dogmách ako o základných prvkoch katolíckej náuky, ktoré žiaden katolík nespochybňuje. A potom sú tu podľa neho vraj veci, ktoré sa „postupne pridali“ počas cirkevného vývoja.
„Je zábavné, ako sa vždy spomína nedostatok kňazských povolaní, ale po svete sú tisíce žien, ktoré v tomto povolaní chcú slúžiť... Nemajú na to tú úradnú pečiatku,“ poúča nás pán Putna.
Bizarné bolo, keď sa pustil do psychoanalýzy Benediktovej osobnosti, pri ktorej mu ochotne asistoval vyhecovaný redaktor: „Takže mu išlo o cirkev, ale nie o ľudí?“ znela novinárska otázka. „Veľmi zjednodušene povedané to tak je,“ reagoval „psychoanalytik“ Putna, ktorý pritom krátko predtým priamo tvrdil, že odmieta „skúmať jeho dušu“.
Samozrejme, nemohli chýbať ani populárne dezinformácie o tom, že Ratzinger údajne potláčal vyšetrovanie sexuálnych deliktov v cirkvi, vraj preto, aby sa nenarušila autorita inštitúcie a „obraz starého dobrého sveta cirkvi“.
Likvidácia teológov. Naozaj?
V čom sa mal teda Benedikt podľa Putnu dopustiť neodpustiteľného zlyhania voči cirkvi a voči svetu?
V mene poslušnosti vraj na teologických fakultách zakazoval literatúru svojich oponentov, ktorých vyhadzoval z univerzít, čím vraj zničil teológiu. Putna pravdivosť tejto tézy dokazuje zoznamom významných teológov, ktorých Benedikt takto odstránil rôznymi manipulatívnymi technikami, teda systémom zákazov a odporúčaní, čím sa mu postupne podarilo daného teológa odstrániť z akademického povrchu zeme.
Putna sa tvári, že preto nik nepozná mená reformných teológov ako boli Hans Küng či Eugen Drewerman, pretože ich nemecký inkvizítor zlikvidoval.
Pritom pravda je niekde úplne inde. Svojím spôsobom dokonca opačná.
Paradoxne, predovšetkým Künga pozná väčšina katolíkov najmä preto, že Benedikt s ním často a veľmi slušne polemizoval. Každý, kto čítal Benediktove diela, najmä trojdielne veľdielo Ježiš Nazaretský, vie, s akým odborným a akademickým rešpektom pristupoval Benedikt k svojim oponentom, pričom ich nikdy nezhadzoval, naopak, snažil sa s nimi o slušnú a vecnú polemiku.
Küngovi bola kanonická misia odobraná preto, že sa vymedzil voči katolíckej dogmatike, čo robil opakovane, dlhodobo a otvorene. Nikdy však neskončil na dlažbe. Práve naopak. Stal sa prominentným kritikom cirkvi, Univerzita v Tübingene mu zriadila vlastnú katedru, na ktorej pôsobil až do smrti. Proti Ratzingerovi útočil dlhé roky, za čo si získal obrovskú autoritu a popularitu v médiách, čo by si svojou odbornou prácou samo osebe zrejme nikdy nezaslúžil. Napriek tomu ho Ratzinger pozval na štvorhodinové súkromné stretnutie, ktoré si Küng dokonca pochvaľoval.
Küng rozhodne nedožil kdesi zabudnutý v ústraní, ako sa ho snaží predstaviť rozumkár Putna. Išlo o prominentného profesora, ktorý, hoci spochybňoval základné učenie cirkvi, ako katolícky kňaz nikdy nebol exkomunikovaný ani suspendovaný. Na kritike Vatikánu a Ratzingera slušne zarábal. Skrátka, Ratzinger sa mu postaral o slušné živobytie, keďže mu venoval svoje komentáre a tým z neho robil relevantného súpera. Mimochodom, médiá a ľudia ako Putna Küngovi nikdy nevyčítali jeho osobné spôsoby, záľuby v luxusných autách a podobne, o tom písal iba George Weigel.
Osobitnou kapitolou je Putnom (a tiež komunistami) velebený ultraľavicový radikál Eugen Drewerman, ktorý napríklad navrhoval zrušiť kapitalizmus a Bundeswehr. Jeho problematické teologické „učenie“ spočíva v tom, že redukoval kresťanskú tradíciu na výhradne psychoterapeutickú funkciu. Neveril na vzkriesenie, čo je centrálny článok kresťanskej viery, z ktorej vlastne urobil agnosticizmus. Drewermann sám opustil cirkev.
Historik a publicista Ondřej Bratinka pripomína aj ďalšiu teologičku, ktorú síce Putna nespomínal, ale na jeho „zoznam“ Benediktom zlikvidovaných teológov by mala logicky patriť aj ona. Uta Ranke-Heinemannová, Ratzingerova kamarátka zo štúdií, sa stala prvou katolíckou teologičkou na svete, ktorá sa habilitovala a získala nezávislú katedru teológie, kde vyučovala dogmatiku. Hoci pre svoje problematické teologické „koncepcie“ neskôr prišla o katolícku katedru, univerzita pre ňu obratom založila vlastnú katedru religionistiky.
Pre médiá sa stala obľúbenou pre svoje typické výbuchy hnevu a pre výroky, že katolícki hodnostári sú impotentnými eunuchmi, ktorí ju pustia "hore do Vatikánu" iba s vysávačom. O Ratzingerovi šírila, že bol gej, no vzápätí uviedla, že sa jej dokonca páčil, ale nevychádzala z neho vôbec žiadna sexuálna energia.
Jeden by povedal, že nikoho príčetného nemôže prekvapovať, ak takíto ľudia nemôžu učiť budúcich kňazov na katolíckych teologických fakultách. Pre Putnu a Denník N je, naopak, prekvapením, že tam učiť nemôžu.
Sekulárny svet nerozumie cirkevnému
Putna má pravdu, keď tvrdí, že mocensky odstaviť z pozície svojho oponujúceho kolegu na univerzite je jedna z najhorších vnútorných zrád, akú intelektuál môže urobiť. Je tiež dobre možné, že ak získa mocenské postavenie, kde má moc potláčať svojho kolegu z univerzity, ide o veľké pokušenie moci.
Ak sa však niekto snaží navodiť dojem, že toto je prípad pápeža Benedikta, sám sa dopúšťa manipulácie.
V niečom je však Putnove uvažovanie logické. Sekulárny svet asi len ťažko porozumie, že teologická veda sa na bohosloveckých fakultách nevyučuje a nerozvíja rovnakým spôsobom, ako ostatné vedné odbory.
Ich primárnym cieľom totiž nie je len rozvíjať teologické myslenie, ale vychovávať aj nové generácie kňazov, ktoré uchovajú jednotu katolíckeho učenia. Jednota v pravde je pre cirkev kľúčovým faktorom. Vďaka nej dokázala prežiť dvetisíc rokov napriek množstvu rozkladných procesov.
V tomto zmysle je úlohou Vatikánu dbať na to, aby sa na teologických fakultách nevyučovali pochabé a často úplne uletené teórie, ktoré si nedokážu získať rešpekt medzi relevantnými katolíckymi teológmi. V tomto zmysle si Benedikt plnil svoju rolu, keď dozeral, aby budúcich teológov nevyučovali „prípady“ pomenované vyššie. A v tom si pokojne zaslúži aj pomenovanie rotvajler – v pozitívnom zmysle strážcu učenia.
Akademický prístup zosnulého pápeža Benedikta bol pritom na rozdiel od Putnu vždy silno vedecký a racionálny, svojich oponentov nikdy nedehonestoval. Zaujímavá je v tomto kontexte pripomienka Antona Vydru, ktorý reagoval na Ratzingerov prívlastok inkvizítora: „Predsa len je zvláštne, že v katechézach z roku 2009, v ktorých sa zaoberal stredovekými filozofmi, hovorí aj o filozofoch, ktorých tradícia pokladala za heretikov. Benedikt ich však necháva prehovoriť v 21. storočí, čo je skutočne zvláštne, a navyše bez toho, aby ich učenie nejako zavrhoval. Naopak, hľadá v nich niečo inšpiratívne – on, „inkvizítor“!“
V tom spočíva Benediktova otvorenosť. Tomu však ľudia ako Putna nemôžu nikdy rozumieť.