Matej Gašparovič

Písať o tom? Nepísať? To je dilema autora, keď si prečíta spomínaný rozhovor s Putnom. Bolo to mimoriadne neslušné, miestami neskryto hlúpe, viac ako o Ratzingerovi sme sa dozvedeli o Putnovi. Považovať ho za kritika je čoraz ťažšie, viacerí čitatelia sa však tohto textu domáhali, robím to teda kvôli nim.

Nič proti vecnej kritike, tej môže čeliť každý vrátane pápeža (sám o ňu napríklad v knihe o Ježišovi Nazaretskom volal), napokon, je to súčasť zrelej spoločnosti. Pokusom o spochybnenie sa nemá vyhnúť ani pápež. No útočný, lživý a manipulatívny spôsob, akým proti Benediktovi vyštartoval Putna a slovenský Denník N v deň pohrebu zosnulého, sa za poctivú polemiku s cirkevným velikánom nedá považovať ani omylom. 

Minimálne preto, že v rozhovore po skutočnej polemike nie je ani stopa. Respondent Josephovi Ratzingerovi jednoducho s emotívnym hnevom nakladá, pričom dvaja novinári neboli schopní zastať rolu ani jednoduchého oponenta. Naopak, našli sa v tom, že mu nadhadzovali loptičky do vopred pripraveného monológu o „Panzerovi“ Ratzingerovi, najväčšej cirkevnej beštii 20. storočia, sugestívnymi „otázkami“ typu: „Lenže on odmietal upustiť od dogiem,“ či „Odstavil svojich kolegov...“.

Redaktori boli dokonca prekvapení, že Ratzingerovi sa nedá vyčítať, že ako malé dieťa bol spoločne s bavorskými rovesníkmi nedobrovoľne v Hitlerjugend. Mysleli si, že to bola obdoba KSČ. Stretli sa nám vzdelanci...