Čo je hlavná vec, ktorá vyplýva z tohto prieskumu?
Že najdôležitejšia je rodina. Mama, otec, starí rodičia, s nimi sa deti cítia bezpečne, vedia to a dokážu to oceniť. Vyše 90 percent detí im najviac dôveruje. Najviac im povedia o veciach, ktoré ich trápia, vážia si, že ich majú a vidíme významné dôsledky, ak im jeden rodič chýba. Môže to znieť banálne, kým sa nezačneme rozprávať o tom, čo z toho vyplýva.
Čo z toho teda vyplýva?
Na túto debatu ešte bude čas, odpoviem iným zistením z výskumu. A musím povedať, že nás niektoré veci aj prekvapili. My síce vieme, koľko máme na Slovensku povedzme rozvodov, ale nevieme, koľko detí žije s obidvoma rodičmi. Teraz to už vieme, je to 77,5 percenta detí v skúmanom veku, ktorí žijú s otcom a mamou. S trochou opatrnosti hovorím, že je to pozitívny výsledok. Neskúmali sme, či sú rodičia detí zosobášení, ale je dobré vedieť, že takmer 80 percent detí má možnosť vyrastať aj s otcom aj s mamou v jednej domácnosti. Naopak, až 13,5 percenta detí, teda zhruba každé siedme dieťa má súrodenca a z nejakého dôvodu s ním nežije. Hlavne sú to rozvedené rodiny, striedavá starostlivosť, prípadne deti, ktoré sú v náhradných rodinách a podobne.
Sú nejaké rozdiely medzi vzťahom k otcovi a mame, prípadne k starým rodičom?
Sú. Najvyššie stojí prirodzene mama, pri ktorej sa cíti bezpečne až 97 percent detí, pri otcovi je to 91 percent. Zaujímavé ale je, akí dôležití sú starí rodičia. Predbehli dokonca aj význam otca, až 96 percent detí považuje starého rodiča za veľmi dôležitého. Ukazuje to na význam starých rodičov, ktorí dokážu podržať rodinu, aj keď sa dostane manželstvo do problémov alebo končí. Starí rodičia majú veľký zmysel pre deti, vidíme to zvlášť pri deťoch, ktoré vyrastajú mimo rodiny.
Čo presne znamená tá dôvera?
Napríklad že o veciach, ktoré deti trápia, by povedali hlavne mame, a to 82 percent, otcovi 67 percent, čo je už výrazne nižšie číslo. Nechcem povedať, že je alarmujúce, ale istý odkaz sa tu skrýva. Význam otca je veľký, ale vidíme, akoby dôvera v istej miere k nemu ubúdala, treba to brať vážne. Ale vidíme ešte niečo. Keďže pri mame sa cíti bezpečne 96 percent detí, ale o veciach, ktoré ich trápia by svojej mame povedalo 82 percent, tak tá komunikácia je problém aj pre niektoré mamy.
Poviem to takto: rodina, ktorá si vytvára bezpečné zázemie, je pre dieťa najdôležitejší ochranný faktor. Pocit bezpečia v rodine súvisí s výraznou spokojnosťou so životom, to znamená, že tieto deti žijú v podstate v najmenšom strachu.
Vieme rozlíšiť, čo pre dieťa znamená, keď má rodinu s otcom a mamou a keď ju nemá?
To by boli podrobnejšie čísla. Dá sa to vyskúmať a chceme ísť týmto smerom, ale takto podrobnejšie sme to v tomto prieskume neskúmali. Vieme ale povedať, že najväčšie skóre bezpečia, dôvery a istoty vykazujú tie deti, ktoré žijú v domácnosti, kde sú s nimi vlastný otec, vlastná mama. Možno konštatovať, že vzťahy v rodine sú pre celkový vývoj dieťaťa veľmi významné a kvalita prostredia je najdôležitejší ochranný faktor pri duševných problémoch dieťaťa. Chcem zdôrazniť, že keď má dieťa rodinu a pocit bezpečia v nej, tak ho to chráni aj pred mnohým iným, vidíme, že ani kamaráti alebo online kamaráti nenahradia toto bezpečie z rodiny.
Pýtali ste sa aj na dôveru voči učiteľom, kňazom alebo iným osobám v prirodzenom okolí detí?
Na kňazov sme sa nepýtali, ale zisťovali sme význam a pocit bezpečia vo vzťahoch s učiteľmi, spolužiakmi alebo kamarátmi. Myslím si, že tento prieskum vyzdvihuje prácu učiteľov. S učiteľmi sa bezpečne cíti 67 percent detí, vidíme dokonca, že význam učiteľov narastá v prípade detí, keď rodina zlyháva. Až 31 percent detí je ochotných porozprávať učiteľom o veciach, ktoré ich trápia. Hovoríme o 13-14 ročných deťoch.
Pokiaľ ide o iné vzťahy, deti sú prirodzene družné, 89 percent sa cíti bezpečne s kamarátmi, ale „len“ 62 percent sa s nimi vie porozprávať o veciach, ktoré ich trápia. Prekvapilo nás, že až 69 percent sa cíti bezpečne s domácim zvieratkom.
Čo to znamená?
Nechcem o tom špekulovať, ale zrejme to znamená, že deti sa cítia prijaté tými domácimi miláčikmi. Môže to byť signál istej únikovosti, keď sa necítim s dospelým bezpečne, tak zvieratko mi napĺňa nejakú potrebu. Môže ísť o náhradné bezpečie.
A z čoho majú deti strach?
Aj toto ma prekvapilo. Najviac odpovedí, kde začiarkli určite áno, bolo to 42 percent, vyjadrilo strach z toho, že dieťa odlúčia od jedného alebo oboch rodičov. Ak k tomu prirátame aj odpoveď „skôr áno“, ide spolu o 55 percent detí. Deti sa teda boja o vzťah svojich rodičov, nechcú prísť ani o jedného z nich. V krajnejšej podobe sa až 32 percent detí obáva, že sa rodičia rozvedú.
Na druhom mieste boli ekonomické príčiny strachu, až 36 percent má obavy o bývanie, že budú mať finančné problémy. Prekvapilo nás, že až 44 percent detí má strach zo smrti.
Zo smrti? A smrti koho sa najviac boja? Smrti rodiča alebo niekoho iného?
Bolo to skôr vo všeobecnej rovine. Jedným prieskumom nemôžeme zistiť a opísať všetky problémy našich detí, ale vidíme, že problémom smrti, psychickým problémom a zraneným dušiam detí sa budeme musieť podstatne viac venovať.
Je to prekvapujúce, kedysi sme v tomto veku možno riešili smrť starých rodičov, ale zrejme som to ako dieťa necítil ako strach zo smrti. Niečo sa asi v detských dušiach mení...
Mení sa toho viac. Keď sme sa pýtali nie na strach, ale na to, čo ich najviac ohrozuje, najviac ich povedalo, že ich ohrozuje hlad. Na druhom mieste sa cítia ohrozené násilím a šikanou, opäť vysoké číslo – spolu 93 percent. Na treťom mieste sú to psychické problémy, opäť až 93 percent, potom zlé vzťahy v rodine, 92 percent, a napokon drogy a alkohol, ohrozenie cíti až 91 percent detí.
To sú znepokojivo vysoké čísla. Spájajú to ohrozenie alkoholom či násilím s rodičmi alebo s okolím alebo s kým?
Tento výskum nás ešte len čaká. Teraz sme len začali a pýtali sa, čo ohrozuje deti z pohľadu detí. Ani sme neskúmali, koľko percent detí reálne trpí násilím, alkoholizmom, že sa s tým stretli v priebehu povedzme posledného týždňa alebo roka, je to len prvý z radu výskumov. Naším cieľom je zmeniť prístup, pýtať sa detí, ako oni vnímajú svet okolo. Veľa sa tu hovorí a píše, čo všetko treba, ale až teraz začíname zisťovať, čo si o tom myslia samotné deti. Pokúsili sme sa teda o zmenu prístupu.
Skúmali ste, aký je rozdiel medzi chlapcami a dievčatami?
Áno. Vyšlo nám, že dievčatá majú väčší strach najmä z výsmechu druhých, násilia a šikany. Bola tam zaujímavá otázka, či sa boja oznámiť to, keď ich niekto šikanuje a prieskum ukázal, že deti – a zvlášť dievčatá – z toho majú veľký strach. Nechcú to oznamovať a dievčatá zvlášť. Chlapci pociťujú viac obavy z nedostatku peňazí, ohrozenia chudobou. Chlapci si tiež menej ako dievčatá myslia, že ich ohrozuje internet a mobily.
Deti vnímajú internet a mobily ako problém či dokonca ohrozenie?
Áno, až 56 percent z detí to vníma ako problém, 21 percent rozhodne a 35 percent skôr ako problém. Zvlášť dievčatá to vidia ako výraznejší problém, chlapci menej. Keď sme sa pýtali, koľko trávia deti času pred obrazovkou, či už na sociálnych sieťach, hraním videohier alebo inou zábavou, tak až 51 percent detí tvrdí, že trávi denne pred obrazovkou viac ako päť hodín.
Päť hodín? Veď to je takmer celý čas po škole a pred spaním.
Je to, samozrejme, viac rozložené, deti sú na mobiloch aj v škole, a mnohé z nich tiež ponocujú. Pomerne vysoké percento detí uvádza, že sú nevyspaté.
A aj tu sa nám opäť vracia do centra význam rodiny. Najviac času za obrazovkami a na internete trávia deti, ktoré žijú len s jedným rodičom. S online priestorom sa spája aj problém bezpečnosti, všetci vieme prečo. Vidíme, že online kamaráti sú dôležití pre 34 percent detí, aj keď „iba“ pre 8 percent veľmi dôležití. Pocit bezpečia porovnateľný s reálnymi kamarátmi, alebo dokonca rodičmi či starými rodičmi tu však nenastáva. Iba 10 percent detí sa cíti veľmi a 17 percent skôr bezpečne pri online kamarátoch.
Vidíme zároveň ďalšiu väzbu, títo online kamaráti sú dôležití najmä pre tie deti, ktoré majú doma problémy. Ide o deti s vyššími negatívnymi emóciami, ktoré sú zraniteľnejšie a ktoré sa týmto virtuálnym kamarátom aj ochotnejšie zdôverujú. Aj tu teda vidíme, pred čím všetkým chráni deti rodina s oboma rodičmi. Takéto deti trávia za obrazovkou aj najmenej času.
Zisťovali ste aj dôsledky, čo znamená viac četovania a Instagramu pre rozvoj či zdravie detí?
V tomto prieskume nás zaujímala najmä bezpečnosť. Vieme povedať, že čím viac času trávia deti online, tým nižšiu mieru bezpečia pociťujú, a súčasne tým vyššiu prítomnosť negatívnych emócií zažívajú. Má to, samozrejme, priame dôsledky, prospech v škole sa im zhoršuje, čím viac času sú online. Respektíve, čím viac času trávia na sociálnych sieťach, tým sú ich pocity negatívnejšie, tým sú menej spokojné. Alebo ešte iná súvislosť, deti, ktoré sú viac času na internete, majú zároveň viac príznakov detskej depresie.
Nechceme ale týmito informáciami strašiť, poviem preto aj pár pozitívnych čísel. Deti sú napríklad – napriek spomínaným obavám – pomerne vysoko spokojné so svojimi rodičmi. Tvrdí to viac ako 88 percent z nich. Až 80 percent detí je spokojných so svojím zdravím, vyše 80 percent je spokojných so svojím vzhľadom a celkovo so životom. Zaujímavé je aj to, čo by chceli zmeniť.
Niežeby o tom deti mali rozhodovať, ale čo?
Až 94 percent detí považuje za správne viac chrániť prírodu, ale sú tu aj očakávané odpovede, ako to, že 90 percent detí chce, aby rodičia viac rešpektovali ich názory, 88 percent by chcelo viac voľného času...
...možno na tie hry a Instagramy.
(Smiech.) Radšej poviem niečo vážnejšie, až 85 percent detí by si želalo, aby sme si viac odpúšťali.
Rád by som ocenil váš prístup, ktorým ste sa týmto prieskumom vydali, otázka ale znie: Čo s tým chcete robiť ďalej? Sú to dosť závažné odkazy, ktoré by azda mali meniť fungovanie našich škôl, mohli by podnietiť rôzne potrebné kampane a podobne.
V prvom rade chceme o tom čo najviac hovoriť a šíriť tieto reálne čísla o stave detí a spoločnosti. Treba to opakovať, aby ľudia videli, že rodina je najpozitívnejšia vec pre dieťa. Keď žije v zdravom rodinnom prostredí, je to najsilnejší faktor ochrany a bezpečia pre deti. Druhá vec, ktorá najviac ohrozuje deti, je násilie, s tým je úzko prepojená chudoba, v krajom prípade bezdomovectvo. Tretím bodom sú psychické problémy detí. Ako ukazuje tento výskum, deti treba chrániť pred rozpadom rodiny a odlúčením od rodičov. Sami o tom hovoria a túžia po tom.
Právo na rozvod sa ale v našej spoločnosti považuje za nespochybniteľné právo, navyše, rozpadajú sa aj manželstvá, ktoré boli uzavreté v kostole. Čo by sa teda malo podľa vás v spoločnosti udiať?
Rozvod je ťažká téma, s tým súhlasím. Potrebujeme ale analyzovať príčiny, poznať problémy, koľko a akých rodín končí rozvodom, ale základná vec, ktorú si musíme uvedomovať, je, že rozvod deti bolí. Bol by som rád, keby to diskusiu mohlo trochu posunúť, pretože to, čo si myslíme my dospelí, že deti si ani nevšimli, že sme sa rozviedli, sa ukazuje ako nepravda. Deti sa to možno často boja povedať, ale oni sa boja rozpadu rodiny, majú z toho zlé pocity a má to zlé následky. Viac ako 37 percent detí má dlhodobé následky aj viac ako päť rokov po rozvodoch rodičov. Bol by som rád, keby sme dokázali diskutovať aj to tom, čo znamená rozvod z pohľadu dieťaťa, nielen z pohľadu dospelých. Ten je jasný, nerozumieme si, tak sa rozídeme. Ale rozvod z pohľadu dieťaťa, začať viac počúvať deti, to by mohlo priniesť pozitívne zmeny. Na komisariáte chceme viac počúvať názor dieťaťa, rozumieť jeho strachom, poznať aj to, čo deti vidia ako riešenie. Volá sa to detská participácia.
S čím chcete začať?
Potrebujeme viac hovoriť o týchto témach s politikmi, ešte viac s rodičmi, učiteľmi, rozprávať sa o problémoch so samotnými deťmi. Hovoriť o význame rodiny a aká dôležitá je rodina pre deti. To je jedna rovina. Osobitne dôležité sú ale rizikové skupiny. Veľmi alarmujúce je duševné zdravie detí. Vidíme to ako veľmi vážny problém, tie čísla zvonia na poplach. Samozrejme, potrebujeme o tom viac rozmýšľať, určite využiť to, že medzi najdôležitejšie osoby pre duševné zdravie patria rodičia a učitelia. Keďže vieme, že na Slovensku je 47 detských psychiatrov, pozornosť musí smerovať aj sem. Asi nemôžeme snívať o tom, že ich za tri roky budeme mať pár stoviek, to je teraz nereálne. Dnes sa čaká na psychiatra veľmi dlho. Chceme o tom určite viac hovoriť s odborníkmi na duševné zdravie, ich poznanie treba využiť. Čaká nás veľa práce.