V slovenskej politike je naozaj možné všetko. Hegerova vláda na konci minulého roka padla, aby sa teraz pokúsila o vytvorenie novej väčšiny rozbitím klubu SaS, ktorý inicioval jej povalenie. Ministri by sa nemali meniť. Ako môže niekto niečo také myslieť vážne?
Tvárou toho je Eduard Heger, ktorý si už píše vlastný politický príbeh.
Denník Postoj v utorok informoval o rodiacej sa dohode v rámci OĽaNO, že pokiaľ sa Hegerovi podarí nájsť 76 poslancov pre novú vládu, tak spolu s Naďom odídu z hnutia a začnú pracovať na novej strane. OĽaNO by sa v takom prípade začalo profilovať viac konzervatívne, Hegerov subjekt by mal byť stredový. Vraj by chceli napodobniť príklad Fica a Pellegriniho. Rozdeliť sa a mať spolu viac. Vyvoláva to úsmev.
Aj keď to na prvé počutie môže znieť prekvapujúco, išlo by vlastne o logické zavŕšenie politickej kariéry Eduarda Hegera.
Ten do politiky vstúpil v roku 2016 ako ďalší z prostredia charizmatických kresťanov na kandidátke OĽaNO. Heger tam mal posilniť konzervatívne krídlo. Už z jeho prvého rozhovoru pre médiá sa však dalo vyčítať, že o politike a najmä hodnotách v nej zatiaľ veľa nepremýšľal. Bol preto odsúdený na to, že sa bude učiť za pochodu.
Takýto prístup je riskantný v každej sfére, no v politike zvlášť. V nej sa totiž koncentruje moc. Veľká moc. A tiež vplyvy, ktoré človeka, ktorý na to nie je pripravený, poľahky zomelú. Ako to povedal lord Acton, moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Dodajme, že pod tým korumpovaním si netreba predstavovať len peniaze, sú aj horšie formy.
Niečo podobné sa stalo aj Hegerovi. Výsledkom je, že keď sa s ním rozprávate súkromne, alebo na nejakom uzatvorenom kresťanskom podujatí, máte pocit, že je to oddaný kresťan a konzervatívec. Keď však sledujete, ako sa správa v politike, nestačíte sa čudovať.
Zdá sa, že tento rozpor v Hegerovi vrcholí. To, čo sa teraz deje v OĽaNO, je totiž štiepenie medzi liberálmi a konzervatívcami. A Heger sa stavia na čelo liberálov. Tu bude v jednej partii s ľuďmi, ako sú Jaroslav Naď a Ján Budaj. S Naďom, ktorý má najvulgárnejší prejav vo vláde, dostal do vlády Lengvarského, a predstavuje čistý atlantizmus. A s Budajom, ktorý na výročie Novembra ocenil na ministerstve životného prostredia LGBT aktivistu, ktorý nikdy nič významné pre životné prostredie neurobil.
Naď sa kedysi chcel stať členom Smeru, potom patril k SDKÚ a napokon k Matovičovi. Budaj to má ešte pestrejšie, stihol VPN aj Mečiara. Teraz sú to Hegerovi druhovia do nového podniku. Zdá sa, že naozaj k sebe patria.
Ak si pamätáte Hegerov billboard pred voľbami so značkou kresťanskí kandidáti, nemalo by vás to rušiť. Nie je to ani prvý, ani posledný takýto príbeh.
Chyba sa stala už na začiatku. Vtedy keď Heger vstupoval do politiky bez toho, aby o nej predtým hlbšie premýšľal. Aby sa na vstup do politiky pripravoval aj inak, ako chodením na školenia o marketingu a komunikácií. Preto Heger nedokázal tvarovať politiku, naopak, ona tvarovala jeho. A keďže súčasná politika je presiaknutá liberalizmom, aj Heger je liberálny. A keďže politický mainstream tvrdí, že keď ide o moc, osobné (konzervatívne) hodnoty musia ísť bokom, tak aj Heger túži viac po moci ako po (konzervatívnych) hodnotách. Prípadne ich zamkne do vlastného súkromia.
Tak sa správajú politici, ktorým zachutila moc.
Výsledkom je, že "zodpovednosť" mu teraz káže postaviť sa do čela liberálnej strany. Pardon stredovej. Lebo ceny za ochranu prírody odovzdávajú LGBT aktivistom stredoví politici najhrubšieho zrna, všakže.
Ak Heger skutočne odíde z OĽaNO a založí s Naďom a Budajom, možno Dzurindom, Miroslavom Kollárom a ďalšími liberálnu stranu, bude to ďalšia ukážka jeho politickej nemohúcnosti. A v niečom aj jeho osobná tragédia.