Prečítali sme si knihu arcibiskupa Gänsweina. Celý očakávaný škandál vyzerá úplne inak

Slovenský recenzent si dovolí napísať, že ak niektorí z mediálnych kritikov vyčítali a vyčítajú arcibiskupovi Gänsweinovi niektoré jeho spôsoby, napríklad ak svoju knihu propagoval hneď po smrti a ešte pred pohrebom Benedita XVI., sami rôznymi špekuláciami mali ukázať prekvapivo nízku úroveň.

Ako to už v Ríme chodí, veľa sa špekulovalo už predtým, ako kniha vyšla. Ocitol som sa na niektorých takých stretnutiach, priblížim aspoň jedno z nich.

Ide o názor Ratzingerovho krajana a nástupcu v Kongregácii pre náuku viery. Popredný kardinál Gerhard Ludwig Müller, ktorý bol v tomto vatikánskom úrade do roku 2017, priznal, že knihu v čase nášho rozhovoru ešte nemal k dispozícii, vopred ju nevidel, ale pomerne rezolútne všetky obavy či zmätok odmietol. Pre Štandard povedal:

„Môžeme akceptovať napätie a trenie v cirkvi, je to ako na vysokej škole medzi chlapcami (smiech). Takto tomu hovoríme v nemčine. Sme dospelí a aj keď máme iné názory, treba ich slobodne vyjadriť a neskrývať. Máme rovnakú vieru. Podobne aj v rodine sú napätia, no je dôležité, že napokon sa zmierime. Aj pápeži a biskupi sú len ľudia, majú svoj charakter.“

A predsa, doliehali ďalší novinári, môže sa po Benediktovej smrti objaviť nové či vyostriť staré pnutie?

„Nie, treba sa naučiť zvládať diskusiu a kontroverziu. Masmédiá vždy nafukujú problém,“ odpovedal kardinál Müller.

Rozprúdilo to drobnú a zaujímavú výmenu názorov: „Nie je to naša vina, pán kardinál, len informujeme, čo sa deje,“ reagovali prítomní zástupcovia médií.

„Vy zarábate na našich vnútorných hádkach. Ste vždy nevinní a bez záujmov,“ odpovedal s úsmevom.

Prejdime však ku knihe, okolo ktorej už vzniklo toľko rečí a špekulácií a ktorou sa v istom zmysle začala post-ratzingerovská epocha.

Pred čím varoval Benedikt Františka v téme homosexuálov a gender ideológie

Benediktov niekdajší sekretár bol na oficiálnej súkromnej audiencii u Františka v pondelok, teda štyri dni po pohrebe. Detaily stretnutia nie sú známe, niektorí vatikanisti však žartovali, že rímskemu biskupovi daroval svoje dielo Nič iné ako pravda, ktoré obsahuje niektoré kritické výroky práve voči Františkovi. Georg Gänswein vraj musí do 1. februára opustiť kláštor Mater Ecclesiae, kde býval spolu s Benediktom, napísali iné médiá. Mater Ecclesiae je maličký kláštor, v podstate dom, ktorý založil ešte Ján Pavol II. pre rehoľníčky, ktoré sa starali o vatikánske záhrady či rúcha pre kňazov a biskupov vo Vatikáne. Po rezignácii na pápežský úrad tu žil Benedikt XVI.

O čom teda Gänsweinova kniha je?

Bývalý tajomník opísal vybrané okamihy a dilemy Josepha Ratzingera, ešte keď pôsobil v Kongregácii pre náuku viery, neskôr ako pápež a potom emeritný pápež. Ešte pred oficiálnym vydaním prenikli na verejnosť niektoré útržky, o ktorých sme už písali. Gänswein sa bránil, že tým chcel poodhaliť pochybné manévre a ohováranie voči svojmu zverencovi.

Niektoré Františkove názory sa zdali „Benediktovej teologickej citlivosti cudzie“, napríklad o homosexualite a o pro-life témach, pripomína arcibiskup Gänswein. S aktuálnym pápežom sa však jeho predchodca aj zhodol; súhlasil napríklad, že pastorácia homosexuálov je ťažká. Ale emeritný pápež podľa svojho tajomníka upozorňoval Františka na „problém verejnej propagandy“ na túto tému:

Filozofia gender, ktorá tu je v hre, nás učí, že je to samotná osoba, ktorá sa stáva mužom či ženou, napísal.

Gender ideológiu otvorene kritizuje aj pápež František. Zosnulý Benedikt, ako píše Gänswein, sa sústredil na vážnosť problému a filozofický argument. Byť mužom či ženou už nie je otázka prirodzenosti, ktorá nás predchádza, obával sa bývalý pápež, človek sa tak stáva produktom samého seba. Takto sa potom nepredvídateľne konkretizuje filozofia, ktorú propagoval francúzsky existencialista a ateista Jean-Paul Sartre. Jeho vízia radikálne popiera Stvoriteľa a manipuluje bytím, doplnil emeritný pápež a pokračoval:

"Táto propaganda" sa vôbec nezaujíma o dobro "homosexuálnych ľudí," lebo ide o "cielenú manipuláciu" (otázkou) bytia. Bývalý pontifik pripomínal aj argument, o ktorom dnes hovoria iba niektorí autori – Benedikt poznal mnohé homosexuálne osoby, ktoré "nesúhlasia s týmito manipuláciami". Vnímajú, že "problém" ich života týmto spôsobom slúži ako "zámienka ideologickej vojny".

A doplnil, že treba klásť "silný a verejný odpor tomuto tlaku" bez toho, aby sme "v pastoračnom" prístupe stratili rovnováhu medzi "láskou pastiera a pravdou" viery.

https://standard.sk/296070/architekti-noveho-cloveka-a-noveho-sveta-vedia-ze-rodinu-treba-oslabit-alebo-znicit-vravi-bioetik/

Františkovi vraj tiež povedal, že ich poľský predchodca Ján Pavol II. vášnivo hovoril o otázke života a bojoval za kultúru života, lebo spolu s bojom za ľudské práva bol tento boj podstatou jeho misie:

Pochopil som, že pre Jána Pavla II. to "nebol moralizmus", lebo mu išlo o Božiu prítomnosť v ľudskom živote. Joseph Ratzinger preto podľa svojho sekretára považoval za nevyhnutný verejný boj "proti tomuto konkrétnemu a praktickému odmietaniu" Boha.

Zo stránok nového knižného titulu sa dozvedáme, ako nemecký pápež súkromne komentoval debatu v Európskej únii spred mnohých rokov, či má byť odkaz na Boha prítomný v preambule európskej ústavy: Začínajú s myšlienkou, že "len radikálna osvietenská kultúra" môže "tvoriť európsku identitu“, poznamenal vraj s trpkosťou. Ako vieme, ústavu neskôr odmietli voliči v dvoch krajinách EÚ, na preambulu sa dávno zabudlo, ale ideologické trendy, ktoré jej znenie ovplyvnili, postupne ešte zosilneli. Tejto téme Benedikt napokon verejne venoval viacero príhovorov, napísal o tom aj spoločnú knihu s Marcellom Perom, talianskym filozofom a bývalým politikom, ktorý nebol veriacim katolíkom.

Benedikta XVI. trápil aj nedostatok zodpovednosti v katolíckej cirkvi, najmä pokiaľ ide o zodpovednosť biskupov. Ako píše Gänswein, so smútkom raz konštatoval, že biskupi zväčša nechcú riešiť háklivé témy vo svojej diecéze a prenechávajú ich Kongregácii pre náuku viery (od minulého roku sa volá Dikastérium). Zjavne to nepovažoval za správny prístup.

Najočakávanejšie časti knihy sa však týkajú spolužitia dvoch pápežov v jednom meste.

František nemal citlivosť voči zabehnutým zvyklostiam vo Vatikáne

Hneď prvou otázkou sa stala téma bydliska nového pápeža. Arcibiskup Gänswein píše, ako sa v roku 2013 snažil presvedčiť novozvoleného Františka, aby sa presťahoval do pápežského apartmánu v Apoštolskom paláci, ako je zvykom pre nového rímskeho biskupa. Snažil sa ho presvedčiť argumentom, že ak sa uňho večer svieti, je to znamenie, že pápež je u seba. Vytvorila sa okolo toho nostalgia a stalo sa to orientačným bodom pre Rimanov a pútnikov, ktorí večer prechádzajú Námestím svätého Petra. Bývalý arcibiskup v Bueones Aires, však nemal takú „citlivosť“, napísal Georg Gänswein. Argentínsky pápež sa rozhodol bývať vo vatikánskom hoteli Dom svätej Marty, kde býval počas konkláve, aby mal väčšiu blízkosť iných kňazov. Ako mnohí vedia, pri návšteve ho bolo možné stretnúť vo výťahu a podobne. Benedikta XVI. to prekvapilo, ale uznal, že svojmu nástupcovi v tom nemožno brániť. Tu teda žiadny problém nenastal.

Ale keď ľudia začali hovoriť, že nový pápež chce žiť v menšom a menej luxusnom obydlí oproti svojmu predchodcovi, nie všetci to už prijímali rovnako. Dôvodom je to, že osobné priestory oboch mali byť viac-menej rovnaké. Napokon, aj pápežský byt treba udržiavať, i keď sa neobýva, takže Františkova motivácia bývať inde nemala ekonomické opodstatnenie, ako podsúvali niektoré médiá, išlo striktne o "osobnú psychológiu". Údajný rozpor medzi luxusom bývalého a skromnosťou nového Svätého Otca už považuje niekdajší sekretár Gänswein za tému, na ktorú treba upozorniť.

Ratzinger žil v blaženej nevinnosti

Niečo podobné sa týka aj podsúvaného vzťahu k moci či funkcii. Aj tu sa realita na hony vzďaľuje tomu, čo sa písalo v novinách.

Gänswein píše, že kardinál Joseph Ratzinger "žil v blaženej nevinnosti" a "mimo cirkevného sveta", čakal, že ho pápež Ján Pavol II. uvoľní z pozície prefekta Kongregácie pre náuku viery po tom, čo dosiahol dôchodkový vek 75 rokov. Bol plne presvedčený, že zo svojho postu odíde, po žiadnej ďalšej funkcii netúžil. Ale súčasne nikto v Rímskej kúrii nepochyboval, že list, v ktorom svojho najvyššieho predstaveného Karola Wojtylu žiadal o uvoľnenie, nikdy nezastihol adresáta. Ale nejde len o to. Gänswein píše, že situácia sa zopakovala aj pred konkláve roku 2005, ktoré ho zvolilo na čelo katolíckej cirkvi. Joseph Ratzinger údajne nepripúšťal, že by sa mohol stať pápežom. Neistí si vtedy boli touto možnosťou aj niektorí vatikanisti a diplomati, podčiarkol jeho extajomník. Nebola to žiadna snaha o vyhýbanie sa zodpovednosti, veď ju napokon aj prijal, ale je zrejmé, že Joseph Ratzinger bol vnútorne skromný a pokorný človek. Predstava, že túžil po moci, je čistá fikcia.

Ratzingerov dlhoročný najbližší spolupracovník neobišiel ani historické rozhodnutie zrieknuť sa Petrovho stolca, ktoré pred desiatimi rokmi obletelo svet. Je to zaujímavé, ale práve toto rozhodnutie vyvolalo a dodnes vyvoláva diskusie vnútri cirkvi.

Gänswein píše, že pôvodne chcel Benedikt XVI. túto správu oznámiť už v decembri a odstúpiť následne v januári 2013, no napokon sa tak stalo neskôr. Keď sa na to plne odhodlal, zostal Benedikt XVI. v úplnom pokoji. Toto rozhodnutie si starostlivo premyslel, reakcie zjavne dokázal predpokladať. V rovnakom pokoji – už ako emeritný pápež – prežil až do svojej smrti. Ešte keď bol Ratzinger arcibiskupom v Bavorsku, čo bolo na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia, vedel, aká namáhavá je biskupská pozícia. To, že na čele univerzálnej cirkvi nevedel v pokročilom veku venovať náležité úsilie a sily, bolo oficiálnym a vskutku hlavným dôvodom, že sa stiahol do ústrania.

Ani tu teda Gänswein nepriniesol nič šokujúco nové, aj tu platí, že emeritný pápež robil rozhodnutia, o ktorých dlho predtým premýšľal, a preto ich robil v pokoji.

Aká bola denná rutina emeritného pápeža

Arcibiskup Gänswein opísal aj dennú rutinu v kláštore Mater Ecclesiae, kde býval emeritný pápež od roku 2013 až do svojej smrti. Vstával o 6.30 a o hodinu neskôr slávil svätú omšu, ktorú v posledných rokoch koncelebroval za hlavnej účasti arcibiskupa Gänsweina. Potom recitoval chvály a mal raňajky. Doobeda čítal, staral sa o svoju korešpondenciu a robil si poznámky. Okolo poludnia emeritný pápež odišiel na terasu a oddychoval. Poobede sa zvykol modliť ruženec počas prechádzky vo Vatikánskych záhradách. Potom mal stretnutie s prípadnými hosťami a nahlas mu čítali články či knihy.

A čo emeritný pápež čítal? Aj o tom sa dozvedáme viac.

https://standard.sk/13711/vazensky-dennik-kardinala-pella-klamari-smilnici-a-zlodeji-sa-nestazuju/

Benedikt XVI. ocenil najmä väzenský denník kardinála Georgea Pella, Prison Journal, ktorého neprávom odsúdili za údajné sexuálne zneužívanie v Austrálii. Kardinál Pell zomrel nečakane krátko po Benediktovi XVI.

Niekdajší pápež pozeral televízne správy, čítal niekoľko denníkov i prehľad zo Štátneho sekretariátu. Informovali ho aj o filmoch a seriáloch, ako Mladý pápež, Nový pápež či netflixovom filme Dvaja pápeži, kde Ratzingera hral Anthony Hopkins. Ten ho chcel vraj počas natáčania v Ríme aj navštíviť. K tomu napokon nedošlo, ale z iných dôvodov, ako by automaticky predpokladal televízny divák. Ako píše Gänswein, mohlo by to byť interpretované ako nevyslovené schválenie filmu, ktoré vydáva za pravdivé udalosti, ktoré sa pritom nikdy nestali, napísal autor knihy Nič iné ako pravda. Môj život po boku Benedikta XVI.

Samozrejme, emeritný pápež čítal podstatne viac, a vo výnimočných prípadoch – ako čitateľ Štandardu vie z iného zdroja – autorom aj napísal krátky list.

Bývalý tajomník je presvedčený, že spomínaný kláštor Mater Ecclesiae, kde Benedikt dožil, nebol "opatrovateľský dom" ani "klauzúra", ale "duchovná pracovňa". To je dôvod, prečo v minulosti hovoril, že žijeme v čase "rozšíreného pontifikátu s aktívnym členom (Františkom, pozn. red.) a s kontemplatívnym členom (Benediktom, pozn. red.)".

Na záver arcibiskup Gänswein prezradil Benediktovu vôľu ohľadne jeho spisov. Všetky súkromné listy treba "bez výnimky" zničiť. Ako doplnil, pre rukopisy, jeho knižnicu, dokumentáciu o Druhom vatikánskom koncile a korešpondenciu dostal presné inštrukcie, ktoré však v knihe bližšie nevysvetľuje.

Žiadny škandál ani útok na úradujúceho pápeža sa publikovaním Gänsweinovej knihy nekoná.

Kniha síce obsahuje zákulisné, nepoznané výpovede zosnulého emeritného pápeža, ale ide v zásade o predpokladané informácie, ktoré len dopĺňajú Benediktove verejné výpovede o rôznych udalostiach cirkvi i sveta. Gänsweinov zámer tak zjavne nie je žiadnym útokom na pápeža Františka, aj keď to niekoľkí komentátori spochybnili. Vyjasňujú sa takisto niektoré rozdiely v teológii a prístupe medzi dvomi lídrami, hoci niektoré už boli známe minimálne vo vatikánskych kuloároch. Azda najdôležitejším z nich je sklamanie z prísneho obmedzenia slúženia takzvanej tridentskej omše, ktorá nebola nikdy zrušená a ktorej význam sa snažil Benedikt doceniť. Zdá sa však, že táto téma bude mať svoju rezonanciu aj po súčasnom pontifikáte.

Hoci sa teda žiaden škandál nekoná, niekoľko vatikanistov aj napriek tomu píše o dvojitej zrade. Arcibiskup Gänswein podľa nich porušil dôveru a dôvernosť jednak ako prelát cirkvi voči svojmu najvyššiemu predstavenému pápežovi Františkovi, a jednak ako bývalý tajomník voči Benediktovi XVI., ktorý bezvýhradne sľúbil lojalitu voči svojmu nástupcovi. Táto poznámka je však zrejme z radu osobných útokov, ktorých vždy bolo a bude vo Večnom meste dosť.