Čo bolo dôvodom vášho odchodu zo Slovenska?

V Keni pôsobím osem rokov a v Afrike jedenásť. Dôvodom, prečo som sa rozhodla odísť, bola túžba pracovať na misiách ako lekárka.

Spomínate misie, ale v Afrike pôsobíte už jedenásty rok. Mali ste taký plán už od začiatku?

Mojou predstavou bolo, že budem pracovať na Slovensku a do Afriky budem chodievať na turnusy. Skutočnosťou však nakoniec je, že žijem v Keni a chodím na výjazdy do buša. Mám na starosti rozvoj kliniky v stepnej oblasti West Pokot, kde nie je žiadna infraštruktúra. Ľudia sú pastieri kôz a oviec, žijú nomádskym spôsobom života. Zdravotná starostlivosť je pre miestny kmeň ťažko dostupná. Najbližšia spádová nemocnica je vzdialená tri až štyri hodiny autom. No, samozrejme, autá nemajú, to znamená, že zdravie ľudí je v rukách tradičných lekárov a pôrodných babíc s osobitými zdravotníckymi praktikami.

Vám sa ako lekárke ale podarilo splniť africký sen. Vďaka podpore a pomoci ste postavili nemocnicu v Tikite v Keni. Povedzte nám o tom viac.

Tikit je pre mňa samú mystérium. Môžem povedať, že som bola do Tikitu pozvaná a trvalo mi dlho, kým som pozvanie prijala. V Keni som začala pracovať s rehoľnými sestrami vo veľmi peknej a úrodnej oblasti Nakuru, kde som bola spokojná a kde bolo reálne žiť s rodinou. Ako sme rozvíjali malú kliniku na nemocnicu, sestra Klementína bola preložená do oblasti West Pokot a začala mi intenzívne hovoriť o tom, aby som jej pomohla otvoriť kliniku ďaleko v buši. Mala k dispozícii budovy, ktoré postavil nebohý lekár David Roden zo Spojeného kráľovstva, ale nemocnice sa, bohužiaľ, nedožil.

Nakoniec ste sa rozhodli do toho predsa len pustiť.

Napísala som profesorovi Vladimírovi Krčmérymu a, samozrejme, že som dostala pozitívnu odpoveď. Spolu s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a firmou Novamed sme začali revitalizovať budovy a do roka sme slávnostne otvorili kliniku druhého stupňa, takzvaný dispenzár, zdravotnícke zariadenie, v ktorom zdravotná sestra zmeria tlak a teplotu, poskytne lieky od bolesti a pošle pacienta do nemocnice. Samozrejme, že sa mnohí vrátia domov. Po pandémii sme sa radili a plánovali sme ďalší rozvoj kliniky. Ani sme nedokončili poradu, mala som telefonát od Martiny Bencovej Utešenej z občianskeho združenia Dvojfarebný svet, ktorá mi ponúkla spoluprácu so záujmom o našu nemocnicu. Vďaka nej sme získali podporu zo Slovak Aid, slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci.

Akú spoluprácu a podporu pod tým môžeme chápať?

Slovak Aid každoročne poskytuje granty na rozvojovú pomoc. Napísali sme projekt s Dvojfarebným svetom a nemocnicou Tikit a poslali ho do konkurzu. Vybrali nás a dostali sme finančnú podporu. Raz sme ju dostali na rozvoj nemocnice a druhýkrát na kúpu sanitky.

Z kliniky druhého stupňa sa tak stala klinika tretieho stupňa.

Áno, aj s lôžkovou časťou, vybavením laboratória, detského inkubátora, sonom a inými zariadeniami. Tento rok otvárame službu pohotovostnej sanitky, ktorá bude dovážať ženy na pôrod z ťažko dostupných oblastí, keďže infraštruktúra nie je rozvinutá.

Ako si vlastne predstaviť nemocnicu a jej vybavenie v Tikite?

Netreba si to predstavovať, že je to nemocnica ako u nás na Slovensku. Máme veľmi jednoduché budovy poznačené časom a prírodnými javmi. Boli obdobia, keď boli tieto stavby zaliate vodou a bývali v nich krokodíly. Podarilo sa nám ich obnoviť vymaľovaním a položením nových podláh, no keďže sme uprostred divej prírody, nábytok nám osídľujú termity a nemajú nad nami zľutovanie, podobne ako prach zo slnkom vysušenej pôdy. Čo mi robí radosť, je, že v našich jednoduchých pomeroch máme solárnu energiu, šetríme vodou a rozvíjame poľnohospodárstvo.

To sú modely, ako udržať nemocnicu pomocou maximálneho využitia miestne dostupných nevyčerpateľných zdrojov.

V ambulancii pracujeme dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni a veľmi chorých pacientov prijímame do lôžkovej časti. Treba si pod tým predstaviť približne tridsať postelí. Máme pôrodnicu s inkubátorom pre novorodencov, v laboratóriu vieme okrem tropických ochorení diagnostikovať aj krvný obraz, tehotné mamičky majú dostupné sonografické vyšetrenie. Lekár z Česka mi minulý rok doniesol okrem iného aj defibrilátor a zariadil intenzívnu jednotku. Pred nemocnicou je zaparkovaná plne vybavená sanitka.

Na miestne pomery a na lokalitu ste veľmi dobre vybavená nemocnica.

Áno, a navyše máme aj vlastnú lekáreň, čiže máme široký sortiment liekov.

Akú veľkú podporu pre vás v tom celom predstavoval Vladimír Krčméry?

Pán profesor bol pozitívny, keď videl naše dobré výsledky. Nežiadali ste od neho nezmyselné financie. Ja mám výhodu, že pracujem s rehoľnou komunitou a vždy sa snažím, aby bola podpora obojstranná, aby sme našli aj miestne zdroje a spôsob, ako udržať projekt.

Kedy a pri akej príležitosti ste sa s profesorom Krčmérym prvýkrát stretli?

Pred jedenástimi rokmi na takzvanom Tropic team kurze a poslednýkrát pred štyrmi rokmi v jeho kancelárii, keď som ho prišla pozdraviť a doniesť mu správy zo sveta.

Ako na vás pôsobil počas stretnutí?

Ako múdry človek plný vedomostí a skúseností, ale zároveň taký ľudský, že som sa pred ním netriasla ako pred profesorom. Napriek tomu, že mu nesiaham ani po členky, vždy mi dal pocítiť, že si váži mňa aj moju prácu a nepochybuje o mne.

Ako vás zasiahla správa o jeho úmrtí?

Upozorňoval na to, vedela som, že jeho zdravotný stav nie je najlepší. Pre mňa bol zázrak, že prežil pandémiu. Samozrejme, že jeho odchod ma zranil. Pocítila som smútok, beznádej a ničotu. Tak, ako keď apoštoli prišli o Krista. Zrazu nevedeli kde a kam...

Kým bol pre vás profesor Krčméry?

Keď žil, bol mojím šéfom, nadriadeným a správnym vodcom. On bol naozaj nadpriemerný. Mal v hlave všetko. Vedel o nás, kde sa nachádzame a čo robíme, aj keď to občas prikrášlil. Nikdy nikoho nepodcenil. Keď mu človek odpustil jeho ľudské omyly, mohol vidieť, že profesor je cezhraničný a nadčasový, akoby mu tá jeho genialita umožňovala vidieť za obzor. Teraz je pre mňa patrónom, zakladateľom dobrého diela. Umožnil mi robiť to, po čom som vždy túžila, cítim veľkú vďaku za jeho podporu a dôveru, ktorú do mňa vložil.

Nesiete si v sebe aj nejaký výnimočný moment, ktorý sa vám s ním spája?

Je to posledné stretnutie, keď mi povedal: ,,Ja už nevládzem cestovať.“ A zdôveril sa mi, aké má zdravotné ťažkosti, ,,Ale vy ste moje svetlo, dnes mám krajší deň. Vaša práca, vaša odvaha je pre mňa radosťou,“ dodal.

Stretli ste sa s ním párkrát, v kontakte ste však boli aj prostredníctvom e-mailu. Vraj bol aj v tejto komunikácii veľmi zdvorilý. Máte rovnakú skúsenosť?

Samozrejme. Bol veľmi strohý a komunikoval v skratkách, čiže som často musela dešifrovať jeho odkaz. Na Vianoce nám vždy posielal menovite e-mail a ďakoval nám, že my sme tí, ktorí napĺňame posolstvo prvých bezdomovcov, utečencov, chorých a chudobných, ktorým slúžime. Samozrejme, dodal časový rozvrh svätých omší a modlitieb za nás a za naše projekty.

Vladimír Krčméry sa vyjadril, že v akomkoľvek projekte tvorí 60 percent Božie požehnanie, dobrí ľudia tvoria 30 percent a desatinu peniaze. Pretože nie je problém robiť projekty, keď má človek plné účty, no keď sa pustí do projektu bez peňazí, dáva Bohu pocítiť, že ho v tomto diele potrebuje. Súhlasíte? Váš sen o nemocnici tiež nebol o plnom bankovom účte...

Úplne súhlasím. Moje vysvetlenie je, že ak sú našou vôdzkou peniaze, tak budeme robiť projekty, ktorých výsledkom bude iba viac peňazí. Ak je našou vôdzkou Boh a človek, tak budeme robiť projekty, ktorých výsledkom bude ,,viac Boha a viac človeka“. Pán profesor nás poslal do sveta nie preto, aby sme iba priniesli peniaze, ale aj rozvoj človeka. A to je obrovská zodpovednosť. Aké svetlo prinesieme ľuďom, medzi ktorých sme poslaní.

Vaše poslanie vo svete ste povýšili o založenie vlastnej rodiny. Máte tri deti a manžela Andrewa, ktorý je, ak sa nemýlim, Keňan. Ako ste sa zoznámili?

Som v manželstve požehnaných osem rokov s manželom Andrewom, ktorý pochádza z Kene z kmeňa Luhya. Máme spolu tri deti: Naomi, Tamaru a Damiána. Žijeme spolu v Keni a pracujeme v nemocnici Tikit. Spoznali sme sa v poľnej nemocnici v Južnom Sudáne. Ja som mu posielala pacientov do laboratória na vyšetrenie a on mi posielal okrem výsledkov milé pozdravy a komplimenty.

Poznajú vás deti okrem mamky a ocka aj ako zdravotníkov? Predpokladám, že sú súčasťou aj tejto časti vašich životov.

Áno, deti chodia do školy a škôlky a niekedy sú s nami aj na projekte. Keď treba, sú súčasťou a veľmi rady pomáhajú sestričkám. Pasú kozy, vyrábajú ruženec alebo majú odvahu ísť so mnou na výjazd do buša a pomáhajú mi rozdávať ,,liečiky“.

Pociťujete v rodine odlišnosť vašich kultúr?

Pretože mám veľmi tolerantného manžela, naše kultúry sú pre nás v manželstve obohatením. V spoločnosti je to náročné, som a budem cudzinec – beloška dokopy, je to kríž, ktorý musím niesť.