Cieľom tu rozhodne nie je nezaujato informovať verejnosť. Ale primerane inteligentný a skúsený človek chápe, že je to nevyhnutné a nemožno to zakázať ani vykoreniť. Dôkazom toho, že to tak ľudia chápu, je trebárs trvalá popularita britského seriálu Iste, pán minister (Yes, Minister). Na jeho žáner v Spojenom kráľovstve od roku 2005 nadviazal seriál The Thick of It. Ten už u nás nie je taký známy. Možno preto, že je temnejší, anarchistickejší, cynickejší – svet toho prvého je oproti nemu úhľadný a bezpečný.
V každom prípade tieto seriály neboli koncipované ako nejaké senzačné demaskovanie. Zobrazovali niečo, čo ľudia vedeli alebo tušili. Takéto fiktívne portréty – a pre niekoho napríklad aj skutoční legendárni „spinmeistri“ ako spolupracovník Tonyho Blaira Alastair Campbell, ktorý bol napokon inšpiráciou pre kľúčovú postavu The Thick of It – boli a sú predmetom istej fascinácie či morbídnej zábavy.
Táto svojrázna aktivita má niekoľko uznávaných pravidiel. Nikto si nenahovára, že prispieva k vyššej kvalite demokracie a občianskej spoločnosti. Ide tu o politickú moc, účel svätí prostriedky, dobré je to, čo vám prejde. S tým súvisí to, že tejto aktivite sa venuje sám politik, pokiaľ na to má talent a čas. Alebo tiež vybraní jednotlivci, ktorých si so sebou privedie do svojho kabinetu či na miesto hovorcu alebo vedúceho odboru komunikácie. Je to čierna mágia nepodliehajúca striktným pravidlám a kariérni štátni úradníci sa od nej majú držať bokom. Jej dôležitá časť sa tiež odohráva neverejne, mimo záznamu. Ide napríklad o dôverné rozhovory s novinármi.
Mierne apokalyptická reakcia
České ministerstvo vnútra v súčasnosti na stránkach prezentuje materiál svojho Krízového informačného tímu. U niektorých ľudí sledujúcich problematiku vzbudil mierne apokalyptickú reakciu, objavili sa frekventované prívlastky ako „orwellovský“ alebo sa, originálnejšie, spomínal Aldous Huxley.
Myslím, že ide o paľbu, ktorá nie že by mierila úplne zlým smerom, ale prestreľuje. Až na hmlisté a stručné zmienky o spolupráci s platformami ako Google a Meta nejde o nebezpečný pokus obmedziť v Česku slobodu prejavu, účelovo formovať či manipulovať verejnú diskusiu.
Isteže pochádzajú zo subkultúry, ktorá takú snahu má. Ale tieto samotné dokumenty ňou nie sú. Je to inštitucionalizovaný spin. Jeho adresáti sú zjavne politici a pracovníci verejnej správy. Najbizarnejšie na ňom je, že je pred verejnosťou obnažený, a to napriek tomu, že v päte dokumentov môžeme periodicky čítať: „Pripravil Krízový informačný tím ministerstva vnútra – nie je určené na verejnú distribúciu alebo zverejnenie.“
Jeho genealógiu si môžeme predstaviť asi nejako takto: Zhruba od veľkej finančnej krízy a masového nástupu sociálnych sietí žijú západné elity v pocite obliehania. Majú pocit, že sú poslednými strážcami civilizácie, uchyľujú sa ku krokom „núdzovej demokracie“. A covidová pandémia i ruský útok na Ukrajinu krízami nepochybne sú.
Zároveň sa v týchto spoločnostiach rozširuje vrstva postihnutá fenoménom „nadprodukcia elít“, ľudí, ktorí chcú byť nejako platní, zažívať pocit, že sú na správnej strane dejín. Ale, bohužiaľ, ich jedinou kvalifikáciou je táranie. Pseudoodbor dezinformačných štúdií je ich ideálnym poľom pôsobnosti. Politici majú zasa pocit, že tu konečne sú experti, ktorí im pomôžu vedecky vyriešiť problém nedôvery. A tak uvoľňujú peniaze a vytvárajú pracovné miesta.
Pseudoodborné táraniny
V Česku k tomu pristupuje potreba určitých ľudí prežívať príslušnosť k Západu. Boj s dezinformáciami im vychádza v ústrety tým, že môžu prevziať britský koncepčný aparát a cítiť sa profesionálne a dôležito. Niektoré prejavy tak majú až komediálny charakter, ako napríklad tieto návrhy komunikačných opatrení pre rôzne „úrovne hrozby“ (systematickosť, vytváranie kategórií a stupníc je neomylným znakom pseudoodborných táranín). Návrh opatrení pre tretiu, strednú úroveň hrozby:
„Last-minute prebunking na sociálnych sieťach, lines to take / memo komunikátorom v štátnej správe, briefingy pre vybrané médiá / odborníkov, zapojenie hovoriacich hláv / podporovateľov.“
A štvrtý stupeň:
„Na prebunking je neskoro, treba intenzívne komunikovať: odhaľovať manipulatívne techniky nepriateľa a debunkovať, vykonať tzv. naming and shaming; zaslať lines tiež všetkým.“
Autorom to nikto nepovedal, ale „lines to take“ a „hovoriace hlavy“ („talking heads“) sa v angličtine používajú posmešne, sú znakom slovníka nedôveryhodných ľudí. A potom narazíme na nestrávené preklady z angličtiny, ktoré okrem toho, že prezrádzajú svoj pôvod, žiadnu hodnotu nedodávajú. „Dym a zrkadlá Kremľa“ – áno, smoke and mirrors. V angličtine je to otrepané klišé. „Tu je potrebné adresovať sa frustrácii, vyhoreniu a nedoceneniu“ – tu ste prekladali anglické „to address something“. V češtine [aj v slovenčine, pozn. red.] sa ale adresuje len list alebo oznámenie nejakému človeku, nie frustrácia. A s tretím pádom, nie so štvrtým.
Cudzí pôvod rovnako prezrádza, keď sa v jednom zo zamyslení (je to vedľa návrhov komunikácie ďalší žáner v súbore textov) na tému apokalyptických scenárov mudruje na tému Qanonn či Veľký reset, ale nie o hnutiach ako Posledná generácia, ktoré preukázateľne narúšajú verejný poriadok, prehlbujú spoločenskú polarizáciu a sú s týmto vedomím financované. A keď tam čítate slová „naratív proti tradičným autoritám“, viete, že sa pod tým nebude myslieť rodina. Nepriateľ je vždy napravo a nikdy naľavo.
Navyše títo ľudia ľahko podliehajú pochopiteľnej profesionálnej deformácii – všade vidia dezinformácie. Pretože ich majú stále pred očami.
Viaceré nezrovnalosti
Keď pochopíme, že to, čo máme pred sebou, je spin, nemusíme sa tak znervózňovať tým, nakoľko je to, čo sa v dokumentoch uvádza, pravda. Je to iba zaujímavé. Ilustruje to v zásade bežné správanie politikov.
Tak napríklad v materiáli venovanom nelegálnej migrácii je medzi cieľmi „ukázať, že štát má situáciu v oblasti nelegálnej migrácie pod kontrolou“, lenže v úvodnom informačnom bloku sa priznáva, že Česko nedodržiava readmisnú dohodu, teda štát migráciu pod kontrolou nemá.
V materiáli k tejto téme tiež nájdeme najvýrečnejšiu vetu celého súboru: „Súčasnú migračnú vlnu z Blízkeho a Stredného východu nemožno ľahko zasadiť do predpripraveného komunikačného naratívu ,za vojnu, svetové i domáce problémy môže Putin´“. Áno, skutočne si možno všimnúť, že niektorí politici a provládni komunikátori sa srdnato snažia do tohto predpripraveného naratívu – vďaka za ten výraz – vtesnať všetko pod slnkom. Ale veľkú dôveru to nebudí. Že? Ale ono nemá cenu snažiť sa napchať do predpripraveného naratívu hocičo iné.
Vláda nemá prebytok dôveryhodných hovorcov k téme energetiky, ale ani tí by určite nepodpísali, že za rast cien energií môže len a len Putin. Roky upozorňovali na to, že energetika je podinvestovaná a prechod na bezuhlíkovú energetiku nedoriešený. A že ceny plynu rástli už celý rok pred ruskou inváziou, to si môže nájsť každý. Že naša závislosť od ruského plynu v posledných rokoch rástla, a to aj vďaka rozhodnutiam štátu či jeho nekonaniu, to tiež nie je tajomstvo.
Podobne aj argumentácie k rastúcim cenám potravín (uhádli ste – môže za to Putin) je prinajlepšom len časť pravdy. Ako sme už upozorňovali, v uplynulom roku markantne vzrástli marže domácich výrobcov a dodávateľov (nie už predajcov) potravín.
Mohli by sme teraz kúsavo upozorniť na to, že keď nedávno český minister vnútra Vít Rakúšan písal o „definícii ideálnej dezinformácie, ktorá obsahuje pravdivú časť“, mohli by sme tieto argumenty jeho ministerstva pokojne označiť za dezinformácie.
Ale nebuďme smiešni. Je to spin – snaha vysvetliť veci vo svoj prospech. Je len na uváženie, že sa tým zaoberá celý odbor štátnej správy a že to nepredstierane vystavujú na internete. Nie sú to nejaké príkazy, čo si musíte myslieť. Adresátom sú verejní činitelia (V materiáli venovanom riziku použitia taktickej jadrovej zbrane Ruskom je dokonca dvojstránkový vzorový koncept prejavu politika: „Dlhé roky sme žili vo svete, kde sa o hrozbe použitia jadrových zbraní nehovorilo. Tento svet – obávam sa – skončil. Ale aby som vás obratom upokojil…“).
Pokiaľ budú českí ministri či vládni hovorcovia hovoriť takto za seba, z oficiálnych štátnych účtov, tak spánombohom. Nebezpečenstvo začína tam, kde bude štát určovať, čo sa smie hovoriť, aké informačné platformy sa budú vypínať a aké, naopak, poberať finančnú odmenu. Ale vzhľadom na mentalitu ľudí, ktorí sa témou v rezorte vnútra zaoberajú, je treba mať sa na pozore. Bohužiaľ.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.