Martin Weiss

Cieľom tu rozhodne nie je nezaujato informovať verejnosť. Ale primerane inteligentný a skúsený človek chápe, že je to nevyhnutné a nemožno to zakázať ani vykoreniť. Dôkazom toho, že to tak ľudia chápu, je trebárs trvalá popularita britského seriálu Iste, pán minister (Yes, Minister). Na jeho žáner v Spojenom kráľovstve od roku 2005 nadviazal seriál The Thick of It. Ten už u nás nie je taký známy. Možno preto, že je temnejší, anarchistickejší, cynickejší – svet toho prvého je oproti nemu úhľadný a bezpečný.

V každom prípade tieto seriály neboli koncipované ako nejaké senzačné demaskovanie. Zobrazovali niečo, čo ľudia vedeli alebo tušili. Takéto fiktívne portréty – a pre niekoho napríklad aj skutoční legendárni „spinmeistri“ ako spolupracovník Tonyho Blaira Alastair Campbell, ktorý bol napokon inšpiráciou pre kľúčovú postavu The Thick of It – boli a sú predmetom istej fascinácie či morbídnej zábavy.

Táto svojrázna aktivita má niekoľko uznávaných pravidiel. Nikto si nenahovára, že prispieva k vyššej kvalite demokracie a občianskej spoločnosti. Ide tu o politickú moc, účel svätí prostriedky, dobré je to, čo vám prejde. S tým súvisí to, že tejto aktivite sa venuje sám politik, pokiaľ na to má talent a čas. Alebo tiež vybraní jednotlivci, ktorých si so sebou privedie do svojho kabinetu či na miesto hovorcu alebo vedúceho odboru komunikácie. Je to čierna mágia nepodliehajúca striktným pravidlám a kariérni štátni úradníci sa od nej majú držať bokom. Jej dôležitá časť sa tiež odohráva neverejne, mimo záznamu. Ide napríklad o dôverné rozhovory s novinármi.

Mierne apokalyptická reakcia

České ministerstvo vnútra v súčasnosti na stránkach prezentuje materiál svojho Krízového informačného tímu. U niektorých ľudí sledujúcich problematiku vzbudil mierne apokalyptickú reakciu, objavili sa frekventované prívlastky ako „orwellovský“ alebo sa, originálnejšie, spomínal Aldous Huxley.

Myslím, že ide o paľbu, ktorá nie že by mierila úplne zlým smerom, ale prestreľuje. Až na hmlisté a stručné zmienky o spolupráci s platformami ako Google a Meta nejde o nebezpečný pokus obmedziť v Česku slobodu prejavu, účelovo formovať či manipulovať verejnú diskusiu.

Isteže pochádzajú zo subkultúry, ktorá takú snahu má. Ale tieto samotné dokumenty ňou nie sú. Je to inštitucionalizovaný spin. Jeho adresáti sú zjavne politici a pracovníci verejnej správy. Najbizarnejšie na ňom je, že je pred verejnosťou obnažený, a to napriek tomu, že v päte dokumentov môžeme periodicky čítať: „Pripravil Krízový informačný tím ministerstva vnútra – nie je určené na verejnú distribúciu alebo zverejnenie.“

Jeho genealógiu si môžeme predstaviť asi nejako takto: Zhruba od veľkej finančnej krízy a masového nástupu sociálnych sietí žijú západné elity v pocite obliehania. Majú pocit, že sú poslednými strážcami civilizácie, uchyľujú sa ku krokom „núdzovej demokracie“. A covidová pandémia i ruský útok na Ukrajinu krízami nepochybne sú.