Tereza, kedy ste na sebe začali pociťovať, že niečo nie je v poriadku?
Mala som štrnásť rokov a na mojej škole sa začali šíriť fotky polonahých dievčat. Veľmi to so mnou zamávalo, pretože som prvýkrát pocítila, akí vedia byť ľudia krutí. Spolužiaci sa týmto dievčatám posmievali a ohovárali ich. Hoci ja som takéto fotky nikdy nenafotila, začala som mať iracionálny strach, že by sa predsa niekde mohli ocitnúť. Bola som zmätená. Vo svojom vnútri som veľmi dobre vedela, že niečo také nie je možné, avšak moja hlava sa so mnou zahrávala.
Kedy ste si uvedomili, že to musíte riešiť?
Keď sa na konci roka 2014 stal môj strach neznesiteľným. K obavám o únik fotografií sa pridali obavy z toho, že urobím niečo zlé, ublížim ľuďom, na ktorých mi záleží, či spôsobím nešťastie. Môj strach ma doslova ovládol. Vedela som, že to musím začať riešiť, a tak som sa o tom rozhodla povedať rodičom.
Ako reagovali?
Moja rodina pri mne od začiatku stála a podporovala ma. Hoci nikto z nás nevedel, čo mi je, boli tu pre mňa, keď mi bolo najhoršie a snažili sa prísť na to, ako mi pomôcť.
Ako to pokračovalo? Rozhodli ste sa okrem domácej podpory vyhľadať aj odbornú pomoc?
Áno, na začiatku roka 2015, hneď po tom, ako som o svojich myšlienkach povedala rodičom, sme začali hľadať odborníka. Sama som si uvedomovala, že iná možnosť nie je. Veľmi som sa trápila a chcela som znova slobodne dýchať.
V tom istom roku vám diagnostikovali obsedantno-kompulzívnu poruchu, v skratke OCD. Diagnostika býva pri tomto ochorení často oneskorená. Boli vaše príznaky hneď čitateľné?
Vôbec nie. Nájsť tú správnu pomoc bolo veľmi náročné. Vyskúšali sme niekoľko psychológov a psychiatrov, kým sa konečne našiel jeden, ktorý mi OCD správne diagnostikoval. Ani ten mi však nevedel pomôcť s mojimi stavmi. Napokon sme na internete našli odborníčku na túto poruchu v Košiciach, ku ktorej chodím dodnes.
Aký časový interval si máme predstaviť pod príslovkou ,,dodnes"?
Moju doktorku navštevujem už osem rokov, od momentu, keď mi diagnostikovali OCD.
Prinášajú terapie vyliečenie za určitý čas, alebo ide skôr o celoživotný proces?
Určite ide o celoživotný proces, OCD sa nedá vyliečiť. To však neznamená, že sa s ňou nedá naučiť žiť. Práve terapie pomáhajú tomu, aby sme so svojimi myšlienkami vedeli pracovať, a aby sme ich ovládali my, namiesto toho, aby ony ovládali nás.
Čo je okrem spokojnosti dôležité cítiť pri odborníkovi, ku ktorému chodíte na pravidelné terapie?
Moja terapeutka sa obsedantno-kompulzívnej poruche venuje vo svojej praxi a presne vie, ako pracovať s jednotlivými stavmi. Nič z toho, čo jej poviem, ju neprekvapí, lebo to už zažila u desiatok ľudí predo mnou. To mi dodáva pocit, že to, čo prežívam, je normálne v rámci môjho ochorenia a nie som v tom sama. Navyše mi hovorí veci na rovinu, akokoľvek drsne môžu znieť. Nerozpráva sa so mnou s pocitom ľútosti, skôr sa mi snaží vysvetliť nelogickosť mojich myšlienok. To mi veľmi pomáha.
Spomenuli ste nelogickosť myšlienok, jeden z prejavov OCD, no je ich viacero. Ktoré ďalšie môžu sprevádzať toto ochorenie?
OCD pozostáva z obsesií a kompulzií. Obsesie sú nechcené vnútené myšlienky, často označované aj ako intruzívne myšlienky. Kompulzie sú konkrétne činnosti alebo rituály, ktoré majú tieto myšlienky potlačiť alebo zabrániť ich naplneniu. Ak by som mala povedať konkrétny príklad, tak moje myšlienky najčastejšie útočia na mojich blízkych, pretože na nich mi najviac záleží. V tomto je OCD veľmi zákerná. Vyberá si veci, ktoré sú pre vás najdôležitejšie, útočí na vaše hodnoty.
Napríklad?
Ak vidím na stole položenú knihu, moja porucha mi povie, že ju musím preložiť na policu, pretože inak niekto z mojej rodiny umrie. Musím to urobiť. Nemôžem predsa riskovať, že budem stáť za smrťou mojich milovaných, nech je to akokoľvek iracionálne.
Táto porucha zasahuje do všetkých oblastí života pacienta. Ako ešte vtieravé myšlienky obmedzovali pred liečbou ten váš?
Nemohla som robiť bežné každodenné aktivity. Doslova som prestala žiť. Ráno som musela vstávať skôr, aby som nezmeškala do školy, pretože som musela vykonať všetky rituály. Poobede, keď som prišla zo školy, som len ležala v posteli a učila sa alebo som pozerala videá na internete. Nemohla som robiť nič, čo ma baví, pretože pri všetkom mi napadali nechcené myšlienky. V noci som preto nemohla spávať.
Existujú rôzne formy OCD. Niektoré sú vážne, niektoré menej, iné dokonca ani nie je potrebné liečiť liekmi. Ktorá z nich sa bytostne dotýka aj vás?
Moja forma sa nazýva Pure O alebo Pravé OCD. Týka sa nechcených myšlienok, ktorých obsahom je zničenie toho, na čom nám záleží. Väčšinou po nich nenasledujú priame fyzické kompulzie. Tie sa odohrávajú v hlave človeka – napríklad počítaním, opakovaním alebo modlením. Časté je aj neustále uisťovanie sa.
O akých ďalších formách ešte môžeme hovoriť?
Okrem Pure O existujú aj hromadiči, ktorí musia neustále niečo hromadiť, čističi, ktorí majú strach zo znečistenia a kontaminácie alebo usporadúvači, ktorí musia mať vo veciach poriadok a všetko musí byť usporiadané podľa určitého vzorca. Neznamená to však, že každý poriadkumilovný človek má OCD. Ide o závažnú duševnú poruchu, ktorá sa veľmi nepríjemne hrá s hlavou človeka.
Vaša forma si vyžadovala farmakologickú liečbu. Prichádzajú napriek úspešnosti liečby momenty, keď sa všetko zlé akoby v plnej sile vráti?
Áno, takéto momenty stále existujú. Čím som staršia, tým lepšie viem s nimi pracovať. Stavy sa mi väčšinou zhoršujú počas stresujúcich období.
Čo vám vtedy pomáha?
Dostať sa do pokojného režimu. Zamestnať svoju myseľ niečím, čo ma baví. Terapia. Joga. Rodina a priatelia. Písanie denníka.
Niektorým pacientom sa s OCD spájajú aj poruchy príjmu potravy. Máte s tým skúsenosť?
Bohužiaľ, áno. Keď som mala šestnásť rokov, začala som prehnane kontrolovať svoj príjem potravy. OCD a anorexia sú úzko spojené, pretože obe súvisia s túžbou mať všetko pod kontrolou. Dotiahla som to do bodu, keď som stratila menštruáciu, začali mi vypadávať vlasy, lámať sa nechty, bolo mi neustále chladno a začala som mať zdravotné problémy.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Boli ste v kolotoči rituálnej kontroly tela a častého váženia?
Áno, kontrola mojich myšlienok sa presunula na kontrolu mojej váhy. Vážila som sa niekoľkokrát do dňa, samozrejme tak, aby to rodičia nevideli. Taktiež som neustále myslela na jedlo. V hlave som si rátala, čo v daný deň môžem zjesť a koľko toho môžem zjesť.
Kedy ste si uvedomili, že sa rútite veľmi zlým smerom? Po strate menštruácie?
Nie, ani strata menštruácie so mnou nezamávala. Dokonca som to považovala za potvrdenie toho, že nie som tučná a presne to som potrebovala. Samozrejme, vedela som, že to nie je zdravé, ale v hlave som mala strach z toho, že ak menštruáciu získam späť, tak už viac nebudem štíhla. Uvedomenie si, že to takto viac nepôjde, prišlo až vtedy, keď som dostala mononukleózu.
Prečo vtedy nastal radikálny obrat?
Mesiac som preležala v posteli a cítila som sa príšerne. Doktorka mi povedala, že môj organizmus už viac nevládze pracovať a toto je varovný signál.
Vaša choroba priniesla však aj pozitívnu stránku. Rozhodli ste sa o nej prehovoriť verejne a šíriť osvetu v tejto téme. Aká bola motivácia?
Inšpiroval ma na to práve nedostatok osvety. Povedomie o OCD je veľmi nízke. Keď som ja začala hľadať odbornú pomoc, trvalo veľmi dlhý čas nájsť ju. Pamätám si, že som sa v istý moment doma zrútila na zem s plačom a prosila som o pomoc. Bolo to veľmi náročné nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu, ktorá nevedela, ako mi má pomôcť. Dala by som všetko za to, keby vtedy prišiel za mnou niekto s rovnakými problémami, ako mám ja a povedal mi, že všetko bude v poriadku.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Muselo vyžadovať veľkú odvahu hovoriť o tom. Stretli ste sa aj s predsudkami alebo odsúdením zo strany iných?
S predsudkami som sa nikdy nestretla. Skôr sa mi hneď od začiatku dostalo obrovskej podpory a pozitívnych ohlasov, za čo som veľmi vďačná.
Máte obdobia, keď by ste zo sociálnych sietí najradšej všetko vymazali a túžili, aby o tom nikto nevedel?
Priznám sa, že áno. Najmä keď vidím, ako sa o duševne chorých hovorí v médiách.
Ako sa hovorí o duševne chorých?
V médiách sa o nich často hovorí v súvislosti s násilím alebo výtržníctvom. Vždy, keď sa stane niečo zlé, môže za to psychicky narušený človek. Takáto prezentácia vrhá tieň na ľudí s duševnými problémami, ktorí sa pre predsudky boja vyhľadať odbornú pomoc. Navyše je odborníkmi dokázané, že duševne chorí ľudia sú skôr náchylní stať sa obeťami násilia než jeho vykonávateľmi.
Predpokladám, že ste s vlastnými predsudkami bojovali aj vy.
Áno, vždy si však poviem, že pomoc druhým je dôležitejšia než strach o to, čo si o mne niekto iný myslí. Viac, ako strach z toho, ako ma budú ľudia vnímať, mám strach z toho, že mi názory ostatných zabránia využiť svoj hlas.
Ako to myslíte?
Trpím duševným ochorením. Taká je realita. Namiesto toho, aby som sa ju snažila potlačiť a neustále bojovať s tým, čo mi bolo dané, mám možnosť využiť to na lepší prospech. Mohla by som sa doma utápať v nešťastí a ľutovať sa, ale ničomu by to neprospelo. Radšej to zlé, čo mi život vkladá do cesty, premením na niečo pekné a zmysluplné.
Táto porucha je považovaná za štvrtú najčastejšiu chorobu na Slovensku. Máte pocit, že ju napriek tomu ako spoločnosť podceňujeme, alebo o nej vieme skôr len veľmi málo?
Na Slovensku sa o tejto poruche vie veľmi málo. Svedčí o tom aj fakt, že pre mnohých sa OCD rovná poriadkumilovnosti. Práve preto sme sa s kamarátkou Júliou rozhodli založiť iniciatívu Žijeme OCD, prostredníctvom ktorej sa delíme o naše skúsenosti s touto poruchou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako vyzerá vaša iniciatíva v praxi?
Na sociálnej sieti sme vytvorili profil, prostredníctvom ktorého uverejňujeme príspevky s informáciami o obsedantno-kompulzívnej poruche. Chceme tak pomôcť tým, ktorí ňou trpia, ale aj tým, ktorí žijú v blízkosti ľudí s touto poruchou a chcú im lepšie rozumieť.Navyše chceme našimi príspevkami šíriť osvetu o OCD medzi ľuďmi, ktorí o nej nikdy nepočuli.
Spomenuli ste, že treba lepšie porozumieť ľuďom okolo nás trpiacim OCD. Ako vieme byť nápomocní? Asi to nie je len o presviedčaní, že nič z toho, čo im šepkajú myšlienky, neexistuje.
Nechcem sa stavať do roly psychológa. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že mi najviac pomáha, keď o tom hovorím. Moji známi potom vedia, ako ku mne majú pristupovať, vedia, že nie som v poriadku a ja pred nimi nemusím skrývať svoje emócie. Hovoriť o tom, čo bolí, pomáha.