Odstúpi aj pápež František?

Konzervatívny emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery a profesor dogmatiky kardinál Gerhard Ludwig Müller, zástupca stredu a cirkevný právnik kardinál Gianfranco Ghirlanda SJ a liberálnejšou nálepkou označovaný historik a zakladateľ Komunity svätého Egídia Andrea Riccardi zaujali spoločné stanovisko v otázke, ktorá zamestnáva novinárov i „vatikanistov“ ešte viac po smrti Benedikta XVI: Odstúpi aj pápež František? Vychádzajúc zo svojich pozícií sa „cirkevné celebrity“ jednoznačne vyslovili proti opakovaniu experimentu improvizovaného spolunažívania bývalého a úradujúceho pápeža.

Kardinál Ghirlanda, ktorý bol v posledných rokoch poradcom pápeža Františka v otázkach cirkevného práva, poukázal najmä na inštrumentalizáciu spolunažívania emeritného a úradujúceho pápeža zo strany odporcov pontifikátu pápeža Františka. V prípade prechodu od výnimočného prípadu k bežnému spôsobu úradovania nasledujúcich pápežov preto cirkevný právnik požaduje presné pravidlá.

Podobne Riccardi poukázal na dvojznačnosti vo vystupovaní pápeža Benedikta XVI., ktorý po svojom odstúpení pripomínal aj pre biely odev „monarchu v exile“. Z cirkevno-historickej perspektívy sa posťažoval na bujnejúci subjektivizmus aj vo forme množiacich sa prípadov indiskrétnosti, pričom ako čerstvý príklad uviedol memoáre arcibiskupa Georga Gänsweina.

Čo si o téme myslí kardinál Müller

Najobšírnejšie komentoval tému kardinál Gerhard Müller, ktorý v roku 2017 vydal rozsiahle šesťstostranové dielo o pápežskom úrade. Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery vyjadril pochybnosť, či pápež Benedikt XVI. pred desiatimi rokmi domyslel následky svojho odstúpenia teologicky i cirkevnoprávne. Okrem toho zopakoval v minulosti už viackrát vyslovenú námietku, že označenie „Papa emeritus“ teologicky neobstojí a kriticky sa pozrel aj na katalóg navrhovaných noriem pre odstupujúceho pápeža.

Práca na tomto projekte pod odbornou taktovkou kánonistky Geraldiny Boniovej, profesorky kánonického práva na univerzite v Bologni, tiež výdatne podporila domnienky o možnom odstúpení pápeža Františka. Navrhovaný zoznam práv a povinností pápeža v prípade zrieknutia sa úradu však kardinálovi Müllerovi pripomína skôr zoznam „väzenských podmienok pre expápeža, ktorý by sa tak stal fakticky väzňom vo Vatikáne“.

Podľa odborníka na teológiu pápežského úradu spočíva totiž problém oveľa hlbšie a žiaden katalóg práv a povinností ho nevyrieši. Z podstaty pápežstva jasne vyplýva nezlučiteľnosť koexistencie bývalej a aktuálnej hlavy katolíckej cirkvi, keďže pápež je garantom jednoty biskupov a veriacich. Iba úradujúci pápež môže podľa kardinála ako jediný reprezentovať celú cirkev ako jej viditeľná hlava:

„Naraz môže byť len jeden pápež, ktorý je vo svojej osobe viditeľným princípom a základom jednoty a sviatostného spoločenstva všetkých miestnych cirkví.“ Hoci emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery rešpektuje odstúpenie pápeža Benedikta XVI. v roku 2013, predsa ho nepovažuje za odobrenie „novej éry ukončenia pontifikátov z čisto subjektívnych dôvodov“. Pravé dedičstvo pápeža Benedikta XVI. nespočíva v zavedení inštitútu „emeritného pápeža“, ale v bohatom teologickom veľdiele s rozsahom viac ako 20-tisíc strán.

Sú aj odlišné názory

Niektorí teológovia majú opačný názor. Príkladom je nemecký profesor dogmatiky Josef Wohlmuth, ktorý počin svojho niekdajšieho profesora hodnotí ako revolučnú výhybku pre budúce vnímanie pápežského úradu. Pápež Benedikt XVI. dal svojím odstúpením „príklad, ktorého historický význam pre nové chápanie pápežstva ako dočasného voleného úradu zatiaľ vôbec nemožno zmerať“. V neposlednom rade to bol krok, ktorý podľa Wohlmutha prinesie významný a trvalý posun vpred v ekumenickom dialógu.

Nateraz zostáva nesporným faktom, že situácia odstúpenia pápeža sa v budúcnosti zopakovať môže. Umožňuje to platné kánonické právo latinskej cirkvi (CIC) v kánone 332, § 2, o ktoré sa formálne oprel aj predošlý pápež. Následné kroky už pevný právny základ nemali a zatiaľ ešte nemajú. Titul, oblečenie, miesto pobytu i forma ďalšieho vystupovania sú zatiaľ predmetom diskusií spomenutej medzinárodnej platformy kánonistov.

Svoj príspevok ponúkajú aj cirkevní historici. Uvádzajú, ako naposledy odstupujúci pápež Celestín V. v roku 1294 prečítal pred kardinálmi svoje vyhlásenie o odstúpení, vzápätí vyzliekol pápežský odev a opäť prijal svoje pôvodné meno, pričom jeho žiadosť o ponechanie insígnií počas slávenia sv. omše kardináli zamietli. Súčasný návrh historikov, aby sa odstupujúci pápež vrátil do zboru kardinálov ako jeden z nich, cirkevní právnici odmietajú.

Potrebu jasnejšieho vymedzenia koexistencie dvoch pápežov zvýrazňuje aj aktuálna „kniha odhalení“ arcibiskupa Georga Gänsweina Nič iné, len pravda (Nient’altro che la verità), v ktorej vykresľuje spolunažívanie úradujúceho a emeritného pápeža. Okrem ďalšieho pokusu vziať vietor z plachiet „ultrakonzervatívnym“ kritikom, ktorí popierajú platnosť odstúpenia predošlého a zvolenia súčasného pápeža, sa dlhoročný osobný sekretár pápeža Benedikta XVI. zameral aj na škrípajúce momenty.

Na známej afére ohľadom Benediktovho spoluautorstva knihy kardinála Roberta Saraha zameranej proti liberalizácii kňazského celibátu chcel arcibiskup konkretizovať nebezpečenstvo vyplývajúce z koexistencie „dvoch mužov v bielom vnútri Vatikánu“.