Až potiaľto by bolo všetko v poriadku. Komplikácie prišli potom, čo Heger s Naďom oznámili, že zbierajú podpisy poslancov pre pokračovanie Hegerovej vlády do roku 2024.

Ich pokusy zahryznúť sa do stoličiek aj po odvolaní sú úbohé. A úchylné.

V tejto fáze by určite prospelo veci, ak by na scénu vstúpila prezidentka. Mohla by oznámiť, že Hegera za „nového“ premiéra nevymenuje. A to z toho jednoduchého dôvodu, že Hegerova vláda bola ústavnou cestou – parlamentnou väčšinou – odvolaná.

A nielen to. Po páde vlády prezidentka dočasne poverila Hegera a jeho ministrov, aby do konca januára zariadili zmenu Ústavy a prípadné predčasné voľby. Pretože iné riešenia opakovane zlyhávali a vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by sa to mohlo skonsolidovať.

Heger a jeho ministri poverenie prezidentky ignorovali. Namiesto toho podnikajú pravý opak – zariaďujú pokračovanie torza koalície až do volieb 2024.

Tento rozpor by si zaslúžil vysvetlenie. Na koberci u prezidentky.

Samozrejme, stále platí, že parlament má suverénne postavenie, je volený na štyri roky a ani prezidentka, ani poverená vláda nemôžu poslancov nútiť, aby predčasne skončili. Skončiť môže len vláda, ktorá stratí parlamentnú väčšinu.

Lenže – práve tej sa skončiť nechce. Odvolaná vláda chce pokračovať. Heger tým ide proti ústavným aj politickým pravidlám. Aj proti povereniu, ktoré odstupujúca vláda dostala od prezidentky.

Navyše, Heger má v tejto hre prázdne ruky. To, či zberač Heger zháňa podpisy, nikoho nemusí zaujímať. Ani len okrajovo. Podstatný je výlučne výsledok. A ten neexistuje. Heger za sebou nijakú novú parlamentnú väčšinu nemá (jeho plány okrem skrachovancov typu Čekovský a Šeliga nepodporil nikto). Ukázať môže len tú väčšinu, ktorá ho odvolala.

Takže na čo sa tu Heger so svojimi rečami o „veľkom zjednotení demokratov“ hrá? Koho vlastne zastupuje? Vládu? Nie, tá je odvolaná. Poslancov? Nie, tí ho odstrelili z vlády ako handru. Stranu? Nie, z tej ho vyhnali. Koalíciu? Tá zhorela. Zastupuje aspoň nový politický projekt? Nie, ten ešte nie je ani len na papieri (ktorý práve recykluje Dzurinda).

Hegera treba upozorniť, že jeho hra na dalajlámu je vrcholne trápna. V tejto fáze, po odvolaní jeho vlády a po vykopnutí z OĽaNO, je Heger nula. A mal by sa podľa toho správať.

Ak mu Naď s Dzurindom radia, aby sa obetoval a aby naťahoval čas ako nepríčetný zúfalec, fajn, nech to skúša. Pokojne aj do marca 2024. No nie vo funkcii premiéra.

Na takéto prosté hry predsa slúžia preliezky a pieskoviská.

2. Náraz

V čase, keď netušíme, kto nahradí odvolanú vládu, dopadla na Slovensko bolestivá rana. Podniky dostali nové zálohové faktúry za energie. Sú päťnásobne vyššie. Čiže neúnosné.

Slovalco ukončilo výrobu hliníka. Košické železiarne odstavili časť pecí a poslali ľudí dočasne domov. Menšie podniky chcú pozastaviť podnikanie, prípadne skončiť.

Ak sa trendy neotočia, opäť hrozí, že desiatky tisíc ľudí prídu o prácu. Ďalším sa budú po prudkej inflácii prepadávať reálne príjmy a životná úroveň.

Vláde treba uznať, že už v októbri predstavila miliardový plán pomoci podnikom. Bude im preplácať 80 percent zo sumy, o ktorú sa zvýšia ceny elektriny nad pevný limit. Lenže – to, čo vláda ponúkla, zjavne nemôže stačiť.

Pomoc je len čiastočná a finančne limitovaná. Podniky dodnes netušia, kedy a ako sa reálne dostanú k finančnej hotovosti od štátu. Dotácie sa majú týkať len ceny komodity (elektriny), nie distribučných poplatkov, ktoré skokovo rastú. Veľké podniky sa mali riešiť špeciálnymi dohodami, ale nestihlo sa to. A hlavne: čiastočná pomoc vlády podnikom platí len do marca 2024. Tri mesiace.

Problém nie je len technický, ale fatálny. Priemysel a ekonomika môžu v globálnej konkurencii fungovať len vtedy, keď majú prístup k stabilným a cenovo dostupným dodávkam energií. Pilierom a nutnou podmienkou ekonomického rozvoja je dobrá energetická politika.

Tá dnes neexistuje. Ani na národnej úrovni, ani na európskej.

Slovensku aj ďalším európskym krajinám reálne hrozí veľké sťahovanie priemyslu ďalej na východ. Do štátov s lacnými energiami. Nutný následok: schudobnieme. A ešte viac budeme zaostávať za vyspelejšími štátmi Západu.

Najhoršie na tom je, že nejde o nehodu, ale o súčasť programu. Za energetickou krízou a prudkou infláciou je politické rozhodnutie. Mix zelenej energetickej politiky a prepálených protiruských sankcií má Európu odrezať od lacných zdrojov energie z Ruska. Aby sa Rusko finančnej oslabilo.

Problém je v tom, že táto sekera má dva konce a zásadne oslabí aj Európu. Inými slovami: máme sa obetovať. Na európskej úrovni to zariaďujú servilní atlantisti ako Von der Leyenová. Na národnej úrovni sú za tým ľudia z tej istej sorty ako Hirman. Riešia geopolitické úlohy a hybridnú vojnu. Nie záujmy Európy a Slovenska.

Ak sa niekto nazdáva, že riešením by mali byť štátne dotácie priemyslu, tak sa škaredo mýli. Takéto riešenia, keď si sami – okľukou cez dane – platíme dostupné zdroje energií, fungujú len núdzovo. Dočasne. Nie trvalo. Trvalým riešením by bolo len primerané zvýšenie cien. Aby výstupy zodpovedali energetickým vstupom: obedové menu za 20 eur, káva za sedem, faktúry za bývanie 500…

Prirodzeným riešením je len to, čo žiada Maďarsko. Prehodnotenie pripečenej zelenej politiky EÚ; prehodnotenie energetických sankcií tak, aby boli únosné pre Európanov a ich ekonomiku; ukončenie hybridnej vojny, v ktorej Európania slúžia ako obetovaní pešiaci…

A to sa môže stať len v prípade, že Európa sa mocensky emancipuje. Potlačí aktivistické myslenie, ktoré ovládlo Brusel. A začne myslieť a konať suverénne. Teda vo vlastnom, európskom záujme.

3. Patrioty a patrioti

Tretí bod prehľadu môžeme vybaviť rýchlo. Američania oznámili, že sťahujú zo Slovenska batériu Patriotov, ktorá chránila slovenský vzdušný priestor po tom, čo sme sa „na povel“ zbavili raketového štítu S-300.

Americké Patrioty mieria na americké základne v Nemecku. Odtiaľ americká armáda zvykne zásobovať zbraňami Ukrajinu. Minister Naď tvrdí, že Patrioty zo Slovenska nepôjdu na Ukrajinu.

K jeho slovám asi len toľko, že Naďa do toho nič nie je. Sú to americké Patrioty a je vecou Američanov, či ich nasadia na ochranu Slovenska alebo na ochranu iného spojenca. To isté platilo o holandských Patriotoch, ktoré chvíľu chránili Slovensko. O nemeckých… A bude to platiť aj o tých talianskych, ak nám ich vôbec na pár mesiacov zapožičajú. Za desiatky miliónov eur.

Slovensko pri týchto raketových rošádach dopadlo ako chudák. Vzdali sme sa vlastného raketového systému S-300, vzdali sme sa bojového letectva. Nedokázali sme vyrokovať nijakú náhradu do vlastnej, národnej výzbroje.

A nakoniec zisťujeme, že v bezpečnostnej kríze postávame ako nárazníková zóna s holým zadkom. Odkázaní na poľské a české stíhačky. A na Patrioty, s ktorými majú spojenci iné ako slovenské plány…

Je nepochybné, že dozrel čas na to, aby minister Naď dostal za vernosť odznačik. Vyznamenanie.

Americké.

4. Progresívci verzus Peterson

Známy kanadský psychológ, spisovateľ a intelektuál Jordan Peterson má opäť problémy. Tak ako väčšina konzervatívcov, ktorí sa nezľakli a ešte stále za niečím (a za niečo) stoja… Profesorovi Petersonovi hrozí strata licencie, ak sa nepodrobí prevýchove v réžii progresívnych kolegov.

Miestna asociácia psychológov mu nariaďuje preškolenie v mediálnej a sociálnej komunikácii. Dôvod: Peterson sa opovážil kritizovať kanadského premiéra Justina Trudeaua.

Kto trochu sleduje Trudeaua, ten vie, že je to ukážkový progresivistický pajác. Nie veľmi bystrý, ale výborne zorientovaný v mediálnych nárokoch na „pokrokového lídra“.

Jeho vláda zašla v progresívnych experimentoch výrazne ďalej ako americká. Medzi prvými zaviedla očkovaciu povinnosť. Kto sa nepodvolil a protestoval, tomu odstavili bankový účet a zakázali cestovať. Dnes súdruženko Trudeau medzi prvými presadzuje štátnu cenzúru sociálnych sietí a online platforiem.

Peterson kanadského premiéra – celkom oprávnene – nahlas kritizoval. Odmietal pandemické osekávanie práv, odmietal prehnané plošné opatrenia (zákaz cestovať za blízkymi na Vianoce). Naliehal na Kanaďanov, aby sa nebáli a aby sa nenechali manipulovať komandami progresívcov a ich „pokrokovými vakcínami“, ktoré vraj mali skoncovať s covidom.

Ku kampani k tretej dávke (keďže prvé dve nezabrali) profesor Peterson pred rokom napísal: „Milý Justin Trudeau, vážne – najprv by ste ma museli zabiť.“ Peterson tiež tvrdo kritizoval snahy postihovať ľudí za ich názor alebo za to, že nedostatočne predstierajú nadšenie z rodovej agendy (ktorá je v rozpore s vedou; to však dnes progresívnych kazateľov trápi najmenej).

Tento rok prišla odveta. Profesor Peterson sa má podrobiť komisárom a ich školeniu, aby si udržal licenciu (živnosť). Nepriamo je to výstraha, aby si dával pozor na jazyk.

Výchovný úder progresívcov na Petersona je, ako sme si už pri tých pokrokových fanatikoch zvykli, mimo zákona. V sivej zóne mediálnych a komunitných kampaní a nevyslovených hrozieb o strate práce…

Tieto udalosti pritom nie sú len o Petersonovi. Ani o Kanaďanoch. Sú smutnou správou o konci Západu. Toho Západu, ktorý bol kedysi taký výnimočný, silný a atraktívny pre zvyšok sveta – ako bašta slobody, práva a rozumu.

V rukách bývalých liberálov, dnes progresívcov, sa však starý dobrý Západ mení na pacienta, ktorý je odstrašujúcim príkladom pre zvyšok sveta (aj pre veľkú časť západnej spoločnosti, ktorá ešte nie je prevychovaná).

Peterson je len jeden z tých, ktorí sa týmto degeneratívnym zmenám Západu pokúšajú zabrániť. A ktorý sa ani trochu nebojí nových „majiteľov pravdy“.