Na jednej strane vnímame niečo podobné aj v oblasti kresťanstva. Veľa sa dnes aj v cirkevných kruhoch hovorí o novej evanjelizácii. Pápež František nestále vyzýva k potrebnej kreativite, aby sme vymýšľali nové – modernejšie abecedy na odovzdávanie evanjelia súčasnému človeku; aby sme boli in a „držali prst na pulze doby“. Nepochybne je to veľmi dôležité, ale aj tu narážame na isté mantinely. Nedávno som opäť raz vzal do ruky knihu V stopách pápeža Františka. Je to kniha o tzv. teológii nehy. Práve takto niektorí teológovia nazývajú osobitý spôsob myslenia a prístupu súčasného pápeža. A hneď v úvode sa jej autor Alvaro Grammatica snaží ukázať, ako k tejto teológii nehy prišlo a v čom môže byť prínosná.
Snaží sa najprv diagnostikovať dobu z pohľadu kresťanstva a Cirkvi. Hovorí, že nežijeme len v dobe zmien, ale že skôr zažívame zmenu doby. Vo vzťahu k Cirkvi to znamená niečo totálne nové, čo tu doteraz nebolo a čo nesmieme prehliadať: ľudia už nevnímajú Cirkev ako jediné miesto spásy ako kedysi. Súvisí to so zmenou hodnôt: Smiem to, čo sa mi páči, a pravdivé je to, čo tak aj cítim. Pravda sa už nevníma ako idea, ale ako pohyb, neustála zmena; pravda sa upravuje podľa aktuálnych okolností – všetko závisí od kontextu. A z toho vyplýva otázka: Ako na túto zmenu zareagujem ja kresťan? A tu vyvstáva zásadný problém, ktorý potom niektorí vtesnajú do provokatívnej otázky: Má sa zmeniť človek podľa náuky, alebo náuka podľa človeka?
Ak pôjdeme prvou cestou – človek sa má zmeniť podľa náuky –, tak podľa niektorých riskujeme stratu dnešného človeka; hrozí nám, že ho neoslovíme v jeho reálnej situácii. Lenže ak idem druhou cestou a budem meniť náuku podľa človeka, kam sa až dostanem? Neskončím v rovnakom relativizme ako svet okolo mňa? Neskončíme pri kresťanstve, ktoré sľubuje prosperitu a blahobyt, teda raj iba tu na zemi? Je toto ten nový spôsob?
Nemusíme dávať odpoveď hneď, nechajme odpovedať evanjelium. V ňom nájdeme známy príbeh mladého muža, ktorý prichádza za Ježišom s otázkou: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 18,18) A vieme, že Pán Ježiš dáva na tú dobu prelomovú odpoveď: začiatok večného života totiž umiestňuje už na tento svet; vtedajšie odvážne názory datovali začiatok večného života až do okamihu smrti. Ježiš však hovorí, že večný život sa začína už počas pozemského života a odráža sa v našich vzťahoch. A tu naráža na problém mladého muža: Istota, ktorú vložil do svojho majetku. Keď ho Ježiš vyzve, aby sa vzdal tejto svojej istoty a oprel sa iba o Krista, mladý muž končí v smútku.