Médiá pri Hegerovi ukazujú dvojaký meter

Je neuveriteľné, s akou ľahkosťou médiá naskočili na Hegerove hry. A ako pri ňom ukazujú dvojaký meter…

Televízie a denníky so záujmom sledujú a nahlas počítajú, ako Heger zháňa poslancov pre pokračovanie vlády. Celkom im pritom uniká, že tým podporujú lámanie pravidiel. Ústavných aj politických.

Heger totiž prekročil dvojitú čiaru. A práve médiá by mu to mali nahlas pripomínať – a bombardovať ho otázkami, či už splnil úlohu prezidentky a rokoval o zmene ústavy a predčasných voľbách. Ak to médiá nerobia, tak zlyhávajú. Namiesto kritickej žurnalistiky produkujú aktivizmus.

Prvú a fatálnu čiaru, ktorú prekročil Heger, nakresil parlament. V decembri Národná rada vyslovila nedôveru Hegerovej vláde. Inými slovami: ukončila ju. Hegerovu vládu musela následne odvolať prezidentka. Tak káže Ústava Slovenskej republiky. Vláda sa zodpovedá parlamentu a ak stratí dôveru, padá. Dovidenia, dopočutia.

Druhú čiaru nakreslila prezidentka Čaputová v súlade s tou prvou. Hegera a jeho vládu po odvolaní dočasne poverila, aby v obmedzenom rozsahu pracovala ďalej. A aby do konca januára rokovala s poslancami o zmene ústavy, ktorá by umožnila rozhodovanie o predčasných voľbách.

Dôvod: politické pokusy udržať vládu opakovane zlyhávali a východiskom by mohli byť predčasné voľby – v súlade s ústavnou a politickou tradíciou. Takto to bolo po vládnych krízach v rokoch 1994 (pád Mečiarovej vlády), 2006 (koniec Dzurindovej vlády) a 2012 (pád Radičovej vlády).

Výsledok po necelom mesiaci? Heger odkopol úlohu od prezidentky do koša. A podniká pravý opak. Funkciu odstupujúceho premiéra zneužil na to, aby vyjednával o pokračovaní svojej vlády až do roku 2024.

Áno, v istom zmysle naozaj zneužil funkciu. Pretože bez nej nemá vôbec nič. Ani stranu (v OĽaNO končí), ani koalíciu, ani parlamentnú väčšinu. Nič.

Súbežne s tým zneužil aj poverenie prezidentky. O zadanej úlohe nerokoval ani sekundu. Namiesto návrhov na zmenu ústavy a termín volieb prišli návrhy na zabetónovanie Hegerovej vlády.

Namieste je otázka, ako je vôbec možné, že odvolaný premiér tak hrubo ingoruje pravidlá. Odpoveď: lebo môže. Ak by sa takto arogantne po páde vlády správal Mečiar, Dzurinda, Fico alebo Radičová, narazili by. Bolo by to politicky aj mediálne neprijateľné.

Proti trápnym a asi aj márnym experimentom „premiéra“, ktorý po páde a odvolaní Hegerovej vlády ponúka Hegerovu vládu, neprotestuje takmer nikto. Ani prezidentka s predsedom parlamentu, ani právnici a – čo je asi nejdôležitejšie a najviac zarážajúce – ani médiá.

To, čo by v minosti nikdy neakceptovali, je zrazu prijateľné. Rátajú, koľko má hlasov, dumajú, prečo sa ešte nepodpísal Matovič. Hľadanie „novej 76-tky pre Hegera“ prijali ako legitímnu tému. Hoci legitímna nie je a nemôže byť.

Za touto krivou optikou väčšiny médií je politický aktivizmus. Médiá sa už niekoľko rokov nesprávajú kriticky a principiálne, ale aktivisticky. Politiku vnímanú zaujato a binárne – cez „nepriateľov“ a „spojencov“. Rola sa môže plávajúcim spôsobom meniť.

Videli sme to aj pri Hegerovi. Kým stál verne pri Matovičovi (víťazovi volieb), bol pre väčšinu médií slaboch. Keď chytil do ruky dúhovú vlajku alebo keď vycestoval na Ukrajinu, bol pre tie isté médiá štátnik. Keď v decembri opäť podržal Matoviča, bol pre médiá handra. A keď ohlásil odchod z OĽaNO a flirt s Dzurindom, je zrazu zaujímavý a užitočný.

Nejde predsa o princípy, ale o „našich ľudí“ (v modrom). A o ich asistentov z druhej strany.

V týchto mediálnych hrách si môžeme byť vždy istí, že budú krivé. S dvojakým metrom. Ak by po páde vlády zháňal podpisy pre kontinuitu Matovič ako líder koalície, médiá by ho rozstrieľali v krížovej paľbe. S argumetom, že ústavne odvolaná vláda má skončiť (aj s Matovičom). Nie nanovo začínať – v rozpore s poverením prezidentky.

Keď podpisy zháňajú Heger s Naďom, ktorí opúšťajú stranu, za ktorú kandidovali, hra sa s prižmúreným okom toleruje.

Škoda, že pri týchto manévroch celkom uniká podstata veci.

Tou je otázka, či naozaj chceme, aby Heger svojvoľne, v rozpore s odvolaním a poverením zariadiť voľby, zavádzal nové precedensy. Precedensy o pokračovaní vlády, ktorá bola v parlamente zosadená. Teda: či naozaj chceme kreatívne ohýbať pravidlá a prelamovať ústavné zvyklosti, ktoré po páde vlády a patovej situácii automaticky rátali s možnosťou predčasných volieb.

Ak by sme na Hegerove „demokratické vízie“ prikývli, malo by to vážne následky. Znamenalo by to, že ústavné pravidlá sa dajú kedykoľvek v budúcnosti na hulváta obchádzať. Po prípadnom parlamentnom zosadení Pellegriniho vlády sme sme mohli vítať novú Pellegriniho vládu (a Radičová by si mohla lámať hlavu, prečo vlastne v roku 2012 skončila). Hlasovanie poslancov o dôvere či nedôvere vláde by veľa neznamenalo. Presnejšie: neznamenalo by vôbec nič.

A nič by v týchto zákulisných hrách neznamenal ani volič, ktorý s prekvapením zistil, že hlasovanie „jeho“ poslancov o predčasných voľbách je zrazu ústavne nemožné.

Odvolanému premiérovi by na odstavenie víťaza volieb a pokračovanie zosadenej vlády stačilo, aby bol mediálne tvárny. A aby poslušne postával na tej správnej strane farebného spektra.