Rod Dreher: Washington škaredo využíva európske štáty

Propaganda v akom zmysle? 

Znova musím zdôrazniť, že Rusko nemalo Ukrajinu napadnúť a dúfam, že sa mu Ukrajina ubráni. V Amerike však vojnu médiá a vládne záujmy predávali verejnosti ako morálnu križiacku výpravu, v ktorej nie je žiadna sivá zóna. Rusko je zlé, Ukrajina čistá. Presne takto nám predali vojnu v Iraku. Pamätám si to, bol som pri tom. Počas 11. septembra som pôsobil ako novinár v New Yorku. Na vlastné oči som videl, ako padá Južná veža Svetového obchodného centra. Bol som tak premožený hnevom voči moslimom za to, že to spravili, že som veril všetkému, čo americká vláda povedala. Saddám má zbrane hromadného ničenia? Samozrejme, musíme ho potrestať!

Dnes si uvedomujem, že som vložil veľmi striktný moralistický pohľad do veľmi komplikovanej situácie na Blízkom východe, aby som ospravedlnil vojnu a potrestal radikálnych moslimov. Naozaj som si vtedy myslel, že ak ste proti vojne alebo o nej máte pochybnosti, tak ste zbabelec alebo hlupák.

V čom je tá podobnosť s Ukrajinou?

Teraz tu stojíme po 20 rokoch a celý americký vládny establišment a mienkotvorné médiá robia znova to isté. Videli sme, aká katastrofa boli Irak a Afganistan, ale nepoučíme sa. Američania z nejakého dôvodu musia všetko rámcovať ako morálnu križiacku výpravu, aby to ospravedlnili.

Keď sa začala invázia, bol som v Budapešti. Maďari, s ktorými som sa rozprával, či mladí alebo starí, boli všetci vystrašení. Jednak preto, že sú blízko Ukrajiny a báli sa, že sa vojna rozšíri. Ale aj preto, že majú silnú historickú pamäť na ničivosť druhej svetovej vojny. Budapešť bola po bojoch medzi Nemcami a Červenou armádou jedným z najviac zničených miest. Keď som si však zapol CNN, tento rozmer vojny chýbal. Videl som len propagandu, ako máme ísť do vojny s Ruskom. Obávam sa, že bežní Američania ani americké elity nepoznajú komplexnosť tohto problému. Zároveň si myslím, že Washington európske krajiny škaredo využíva.

Spomenuli ste pôvodne veľkú podporu verejnosti voči vojne v Iraku, ktorá postupne vyprchala. Podľa decembrového prieskumu Američania stále podporujú posielanie zbraní a finančnej pomoci na Ukrajinu, ale táto podpora medzi americkou verejnosťou klesá. Len 40 percent Američanov podporuje, aby sa tak dialo „donekonečna“, v júli to bolo 58 percent. Až 47 percent Američanov chce, aby Washington čo najskôr dotlačil Kyjev k mierovému urovnaniu s Ruskom. Čo sa stane, ak podpora americkej verejnosti vyprchá?

Na to by sa mali sústrediť Ukrajinci a snažiť sa o nejakú mierovú dohodu. Ukrajina nemôže získať, čo chce. Nezíska naspäť východnú Ukrajinu a nezíska ani Krym. Rusko zase nedokáže obsadiť celú Ukrajinu. Je v záujme oboch, aby dospeli k nejakej mierovej dohode, aj keď ani jeden z nich nebude spokojný. Profesor medzinárodných vzťahov a predstaviteľ realistickej školy John Mearsheimer si myslí, že teraz už ani jedna strana nemôže ustúpiť. Pokiaľ je to pravda, celá Európa bude naďalej trpieť.

Americká verejnosť je však dôležitým faktorom. Skutočnosť, že podpora Američanov voči Ukrajine klesá, mi hovorí, že ľudia sa začínajú pýtať, prečo je prioritou americkej vlády Ukrajina, keď USA nedokážu ochrániť ani svoju južnú hranicu s Mexikom. Kriminalita je vysoká, ekonomika je na tom zle, máme množstvo problémov. Washington však vyzerá byť stopercentne sústredený na Ukrajinu. Jeden môj kamarát navštívil Fort Benning, čo je jedna z veľkých vojenských základní v USA. Povedal, že videl viac ukrajinských vlajok ako amerických. Niečo tu nie je v poriadku.

V čom vidíte ten problém na strane Ameriky?

Pri porozumení mojej vlastnej krajiny mi veľmi pomohlo, že žijem v strednej Európe. Vidím, ako je Amerika kultúrne imperialistická, ako vyváža gender ideológiu a progresivizmus (wokeness) do Európy. Ničí to samotnú Ameriku a zničí to aj európske krajiny. A teraz očakávame, že Európa sa stopercentne postaví za americkú politiku, aj keď to nie je v najlepšom záujme európskych krajín.

Mám pocit, že mám déjà vu, keď vidím, aké ťažké je napríklad na Slovensku spochybňovať mainstreamový naratív o vojne. Mám slovenských priateľov, ktorí kladú nepríjemné otázky a ostatní ich hneď označujú za Putinových sympatizantov. Samozrejme, že nimi nie sú. Len sa pýtajú, či je múdre byť zapojený do tejto obrovskej vojny. Ale veď to je normálne! V Maďarsku, kde žijem, má Orbán inú líniu, takže tam sa to dá.

Orbán je však v Európe výnimkou.

Totálnou výnimkou. Skúste maďarskú líniu predniesť niekde inde v Európe. Ja veľa cestujem a robím to. Okamžite počujem, že musím byť Putinovým sympatizantom, alebo že Orbán je fašistický podporovateľ Putina. Chcem im povedať: „Prestaňte čítať svoje médiá, klamú vám, aby vám predali túto vojnu.“ Pre mňa ako konzervatívca je to šialené, pretože keď som bol v 80. rokoch na vysokej škole a posúval sa ku konzervativizmu, proti vojne bola vždy ľavica. V Amerike je teraz ľavica najväčším podporovateľom vojny.

V Európe americkú líniu podporujú aj významní predstavitelia národného konzervativizmu. Napríklad talianska premiérka Giorgia Meloniová a, samozrejme, celá poľská vláda, ktorá je zrejme sociálne najkonzervatívnejšia v Európe.

Navštívil som Poľsko koncom minulého roka. Milujem Poľsko a Poliakov, ale zistil som, že hovoriť s nimi o vojne je veľmi, veľmi zložité. Pripomenulo mi to, ako sa asi diskutovalo so mnou, „Newyorčanom“ o vojne v Iraku v roku 2002. Videl som čo sa 11. septembra stalo, poznal som ľudí, ktorí zomreli a ako som povedal, premohol ma hnev. Dnes si uvedomujem, že som bol iracionálny a v istom zmysle sú dnes iracionálni aj naši poľskí priatelia. Vieme, že Poľsko má s Ruskom hrozné skúsenosti, že Rusko strašne poškodilo Poľsko. To však neznamená, že boj Poľska proti Rusku má byť bojom celej Európy. Poliaci sú veľmi zanietený národ, to je jedna z vecí, ktoré na nich obdivujeme. Na druhej strane si myslím, že jednoducho nemajú pravdu. Domnievam sa, že keby dostali tú šancu, Európu by vtiahli ešte do väčšej vojny.

Ešte raz, neznamená to, že výčitky Poliakov voči Rusku, ktoré im veľmi ublížilo, sú mylné. Poľsko však je členom NATO a EÚ, čo znamená, že musíte uvažovať širšie, než len v rámci vašich úzkych národných záujmov.

Sledovanie úzkych národných záujmov sa vyčíta aj Maďarsku.

EÚ mu to vyčíta v kuse. Ale keď počúvate, čo hovorí Viktor Orbán, pochopíte, že nie je romantik, ale realista. Chce mier. Nehovorí, že Rusko bolo v práve, keď napadlo Ukrajinu. Rozumie však hlbším fenoménom, ktoré sú rizikom pre celú európsku civilizáciu. Prečo bojujeme túto vojnu v Európe proti Rusku, zatiaľ čo čelíme obrovskému populačnému kolapsu a postupnej výmene obyvateľstva?

Migračná vlna do Európy pokračuje.

Je to akoby obrovské odvrátenie pozornosti od tohto problému. Medzitým my na Západe tlačíme Rusko do náručia Číny. Je to šialené. Nech má Rusko akékoľvek problémy, je to tradične kresťanská civilizácia. Mali by sme nájsť spôsob, ako ho integrovať do Západu. Teraz je to už nemožné, v tomto storočí sa to nestane, ale mal to byť náš cieľ: zahraničnopolitický realizmus. Hovorím to ako bývalý zahraničnopolitický idealista, ktorý po vojne v Iraku trpko vytriezvel a uvedomil si, ako sme sa my, neokonzervatívci, nechali nahovoriť do tejto zahraničnopolitickej katastrofy.

Otočme teraz pozornosť na opačnú stranu, ste pravoslávny kresťan, čo si myslíte o vyjadreniach ruského patriarchu Kirilla, ktorý sa o tejto vojne vyjadril ako o metafyzickom boji proti zlu, ktoré od vás chce zorganizovanie dúhového pochodu?

Je nepochybne pravda, že Západ sa snaží o šírenie progresivizmu po celom svete. Žiadne hranice, sociálny liberalizmus, homosexuálne manželstvá, transgenderizmus, to všetko presadzuje. Je však od Kirilla extrémne cynické zarámcovať vojnu ako vojnu proti progresivizmu. Nie je to tak. V závislosti od toho, z ktorej strany sa na konflikt pozeráte, ide o vojnu, ktorou sa Rusko snaží zabezpečiť si západné hranice proti NATO alebo ide o ruský imperializmus. V každom prípade to však nie je vojna proti progresivizmu.

V USA však nájdete ľudí, ktorí podporujú Ukrajinu a snažia sa to takto zaobaliť. Denník New York Times napríklad zverejnil reportáž o LGBT Ukrajincoch, ktorí sa postavili proti Rusku. V podstate robia to isté čo Kirill.

Šéf britskej tajnej služby MI6 Richard Moore sa krátko po invázii vyjadril, že od Putina nás najviac odlišujú práve LGBT práva.

Veď hovorím, je to zrkadlový obraz toho, čo robí Kirill. Je to tiež veľmi zavádzajúce a absolútne cynické. V USA je množstvo konzervatívcov a kresťanov. Pokiaľ vojnu na Ukrajine budú považovať za vojnu proti progresivizmu, tak budú na strane Ruska. Je to však v základoch mylný obraz. Ukrajina je predsa tiež väčšinovo pravoslávna krajina. Mnohí Američania, ktorí veci nerozumejú, predpokladajú, že som na strane Ruska, pretože som pravoslávny. Veľakrát nevedia, že Ukrajina je tiež pravoslávna a, samozrejme, platí, že nebudem na niečej strane len preto, že sme v rovnakej cirkvi.  

Čo podľa vás vojna znamená pre pravoslávie?

Je to svetová historická tragédia, do ktorej nás dostali Putin a Kirill. Západ bol však úplne slepý, keď nevidel rolu, ktorú hrá mesto Kyjev v ruskej mysli a duši. V Kyjeve kmene Rusi prvýkrát o sebe začali uvažovať ako o jednom národe a tiež tam v roku 988 prijali krst. Pre Rusov to nie je len „ďalšie mesto“. Bolo hlúpe a kultúrne necitlivé, že na to Washington neprihliadal.

To je však pre nás Američanov typické. Projektujeme svoj vlastný pohľad na zvyšok sveta a sme neustále prekvapení, že zvyšok sveta nesúhlasí. Viktor Orbán mal pravdu, keď povedal, že vojna odhalila slabosť Západu. Čo sa týka vojny na Ukrajine, tam totiž nie je na strane Západu ani India, ani Čína, ani Afrika, ani arabské krajiny. Smerujeme do nebezpečného multipolárneho sveta, keď by bolo rozumné dosiahnuť mier a stabilitu skôr, než sa veci naozaj vymknú spod kontroly.

Momentálne žijete v Budapešti, viackrát ste aj v tomto rozhovore pochválili Viktora Orbána. Kritizovali by ste ho za niečo?

Je ťažké byť pre mňa veľmi konkrétny, pretože nehovorím po maďarsky. Som preto závislý od anglickojazyčného spravodajstva, ktoré nie je vždy spoľahlivé, no dajú sa v ňom nájsť pravdivé informácie. Od mojich maďarských priateľov, ktorí sú konzervatívci a vládu podporujú, počúvam, že Fidesz má veľký problém s korupciou. Počúvam to tak často, že som presvedčený, že na tom je čosi pravdy. Istý americký diplomat, ktorý pôsobil vo viacerých krajinách strednej Európy, mi však hovoril, že Američania nerozumejú tomu, že veľká korupcia je problémom všetkých postkomunistických krajín regiónu. „Či ste naľavo alebo napravo, korupcia je všade,“ povedal mi. Tým netvrdím, že korupcia je v poriadku. V súčasnosti tak systém funguje, korupcia je súčasťou života a treba to upratať.

Mojim konzervatívnym americkým priateľom, ktorí sa ma pýtajú na Maďarsko, však opakujem, že sa od Orbána musíme učiť, pretože rozumie, ako funguje moc v postliberálnej dobe.

V postliberálnej? Ako to myslíte?

V USA sme videli, ako sa ľavica z liberálnej transformovala na neliberálnu (iliberal). Keď som bol v 80. rokoch na univerzite, každý vedel, že univerzity sú veľmi liberálne. Väčšina profesorov však bola veľmi férová, verili v slobodu slova. To je na mnohých, mnohých univerzitách minulosťou.

Podobne to vyzerá v médiách. Svoju novinársku kariéru som začal v roku 1981. Vidím, že moja generácia bola posledná, ktorú v novinárčine učili princípu: „Buď férový k obom stranám“. Dnes si väčšina mladých novinárov myslí, že je to nesprávne. Byť férový k obom stranám totiž znamená, že „zlí ľudia“ budú vo vašich novinách citovaní. V USA sme to pozorovali napríklad v čase rasových nepokojov po zabití Georgea Floyda. Byť férovým a presným v spravodajstve nebolo vôbec na programe dňa. Väčšina mladých novinárov rozumela tomu, čo robili. Vedeli, že nie sú féroví. Považovali za morálne, že nie sú féroví. Museli ste si vybrať stranu. Rovnako je to aj čo sa týka homosexuálnych manželstiev a transgenderizmu. Veria, že férovosť je morálna slabosť. Táto mentalita sa rozšírila z akademickej sféry a médií do každej jednej inštitúcie amerického života vrátane americkej armády a, samozrejme, aj do veľkých korporácií (big business). Toto dáva ľavici príliš veľa mäkkej moci, ktorá sa v konečnom dôsledku stáva tvrdou mocou. Nepotrebujete nastoľovať totalitárny systém, ak už všetky inštitúcie súhlasia s tým, že nemôžeme tolerovať pravicu.

Viktor Orbán videl, že to prichádza. Videl, že progresivizmus uniesol inštitúcie liberalizmu a obliekol si ich ako neoprén. Vedel, že jediný zdroj moci, ktorý majú v tomto prostredí ľudia napravo, je štát. Pre konzervatívnych Američanov to bolo veľmi ťažké pochopiť.

Prečo?

Moderný americký konzervativizmus vychádza z reaganizmu, ktorý vždy považoval štát za problém a súkromný sektor za riešenie. Lenže čo sa stane, ak je súkromný sektor unesený neliberálnou ľavicovou ideológiou? Ako sa obránite? Jediný nástroj, ktorý máte, je štát. Americkí konzervatívci majú problém túto myšlienku prijať, pretože narušuje reaganistický rámec. Pozrú sa na Orbána a povedia: „Je neprijateľný, lebo je neliberálny“. Medzitým konzervatívci v Amerike dostávajú "do držky," pretože naši volení zástupcovia nič nerobia.

Vidíte pre USA nejaký priestor či príklad americkej verzie Orbána?

Guvernéra Floridy Rona DeSantisa. Neviem, koľko toho DeSantis vie o Orbánovi, ale zrejme porozumel, že množstvo ľudí má už progresivizmu po krk. Majú po krk elít, ktoré riadia inštitúcie a médiá, a hovoria im, že s nimi niečo nie je v poriadku, pretože sa im nepáči, aby muži oblečení za ženy čítali v školách ich deťom rozprávky (drag queen story hour). Že s nimi niečo nie je v poriadku, pretože nepodporujú tento „novodobý rasizmus“, ktorý sa nazýva rozmanitosť, inklúzia a rovnosť (Diversity, Inclusion, Equity). Teda túto šialenú ideológiu DIE [slovná hračka, slovo die je skratkou a súčasne znamená zomrieť, pozn. red.].

DeSantis však robí niektoré veľmi nerepublikánske a orbánovské veci. Vlani napríklad republikáni na Floride prijali legislatívu, ktorá na štátnych školách zakázala vyučovanie sexuálnej výchovy pre deti mladšie ako 10 rokov. Médiá to nazvali „Zákon nehovorenia o gejoch“, čo bola somarina, ale také médiá sú. Bol to obrovský úspech naprieč Spojenými štátmi, aj keď išlo len o floridský zákon. Väčšina Američanov s ním súhlasila, dokonca aj 53 percent voličov Joea Bidena. To vám hovorí, že existuje obrovský voličský blok zdravého rozumu.

Na DeSantisa za tento zákon zaútočila na Floride aj vplyvná korporácia Walt Disney.

Normálny republikán by z toho bol zdesený. „Ó, môj Bože! Kritizuje ma big business. Dám im, čo chcú!“ Obzvlášť, ak by šlo o Disney na Floride. DeSantis sa však nezľakol, dal im päsťou do oka a odobral im niektoré veľké daňové úľavy. A hádajte čo: bolo to ohromne populárne. Ľudia videli, že konečne sa republikán odvážil postaviť sa proti progresívnemu kapitalizmu.

Ďalší nedávny príklad je prestížna vysoká škola New College na Floride. Je štátna, ale je prestížna a tiež veľmi ľavicová. Pred dvoma týždňami DeSantis vymenoval nových členov správnej rady tejto školy, medzi nimi aj aktivistu Christophera Rufoa, ktorý bojuje proti vyučovaniu kritickej rasovej teórie. Akademici vrieskali ako o život: „Ako si to dovoľujete!“ V New York Times boli veľmi naštvaní. Ale DeSantis vie, že toto je jediný spôsob, ako proti týmto ľuďom vyhrať. Nikdy s vami nebudú v ničom súhlasiť. Musíte proti nim bojovať bez toho, aby ste sa za svoje legitímne kroky ospravedlňovali. DeSantis sa v tomto zmysle od Orbána učí, aj keď možno nie priamo.

Do Spojených štátov neustále prichádza množstvo imigrantov, ktorí sú skôr voličmi demokratov. Má DeSantis alebo nejaký iný republikán stále na celonárodnej úrovni šancu?

Majú. Demokrati čakajú už 20 rokov, aby ich demografická zmena priviedla k trvalej moci. Zatiaľ sa to nestalo a stať sa to vôbec nemusí, pretože ako sa Hispánci integrujú do americkej spoločnosti, čoraz viac sa stávajú republikánmi. DeSantis medzi nimi bodoval. Ukazuje sa, že mnohí Hispánci nechcú žiť na podpore, od štátu chcú byť závislí len tak dlho, pokým sa nepresadia, nezačnú pracovať či nezaložia firmy. Republikánska strana by, prirodzene, mala byť na ich strane. Verte či neverte, mnohí z nich sú aj proti masovej imigrácii. Keď navštívite južné pohraničné okresy Texasu, ktoré sú takmer úplne hispánske, uvidíte, že mnohí ich obyvatelia sú proti otvoreným hraniciam.

Má to svoju logiku. Prečo by ste mali opúšťať Mexiko, ak sa má vaša nová krajina stať ďalším Mexikom...

Je to tak. Je to možno prekvapivé, ale aj Donald Trump získal v minulých prezidentských voľbách veľký podiel hispánskych voličov.

Myslím, že jediná rasová skupina, pri ktorej vo voľbách v roku 2020 stratil, boli belosi.

Je to zaujímavé. Preto je tiež také ťažké porozumieť Amerike, ak čítate americké médiá. Sú totiž takmer stopercentne ľavicové a nevedia, čo nevedia. Úprimne, fyzicky som v redakcii nepracoval už asi od roku 2010, ale videl som, čo sa deje. Po tom, ako Trump v roku 2016 vyhral, sa americké médiá ešte viac zradikalizovali. Začínate pritom vidieť ľudí, ako je bývalá redaktorka New York Times Bari Weissová, ktorá založila nový mediálny projekt The Free Press. Robí na ňom vynikajúcu nezávislú robotu. Ďalším takým človekom je Matt Taibbi, ktorý je všeobecne naľavo, ale je skeptik a reportér starého strihu. Vznikajú teda cesty, ako sa skutočné novinárske hlasy snažia povstať z ruín tradičných médií.

Nejde len o novinárov. Pozorujeme, ako si progresívna ľavica vytvára nepriateľov z ľudí, ktorí nimi donedávna neboli. Napríklad Elon Musk, ktorý bol v politickej rovine úplne neutrálny alebo populárny autor podcastov Joe Rogan.

Máte pravdu. Ide o ľudí, ktorí neboli konzervatívni, ale postupne sa nimi stávajú. Jednu z najdôležitejších lekcií v mojom živote som dostal od Kamily Bendovej, manželky Václava Bendu. Keď som písal knihu Neži v lži, robil som s ňou v jej pražskom byte rozhovor. Hovorím jej: „Kamila, ty a tvoj manžel ste konzervatívni katolíci, bolo pre vás ťažké za komunizmu spolupracovať s Havlom či so všelijakými tými hipisákmi, ktorí nezdieľali vaše náboženské a morálne názory?“ Hovorí mi: „Nie Rod, ani náhodou. Keď čelíš totalitarizmu, najcennejšou vlastnosťou, ktorú môžeš na ľuďoch nájsť, je odvaha. S Havlom a ďalšími sme v mnohom nesúhlasili, ale boli odvážni. Pociťovali sme rovnaký odpor k totalitarizmu. Radšej by sme stáli popri nich ako popri iných kresťanoch, ktorí s nami súhlasili, ale mali sklopené hlavy.“

Pre mňa išlo o významnú lekciu, o ktorej často rozprávam, keď v Amerike prednášam. Už som spomínal Bari Weissovú. Je to liberálna lesba s manželkou a zároveň je sekulárna židovka, čiže nie je to človek, ktorý je typicky na mojej strane. Je však veľmi odvážna. Oveľa radšej by som stál popri nej v boji proti progresivizmu a tomu, čo nazývam mäkký totalitarizmus, než so všetkými tými kresťanmi, ktorí so mnou politicky a nábožensky súhlasia, ale nechcú zariskovať. Tak strašne sa boja, že stratia svoj štatút strednej triedy. Bari mi raz povedala: „Keby ste mi pred pár rokmi povedali, že budem v čomkoľvek súhlasiť s Rodom Dreherom, myslela by som si, že ste šialený.“ Odvetil som jej: „Áno, ale tu sa dnes nachádzame. Progresivizmus nás spojil a som hrdý, že bojujem v zákopoch po tvojom boku.“

Rod Dreher (55)

je americký novinár a publicista. Pravidelne píše pre American Conservative. V roku 2017 bola jeho najpredávanejšia kniha Benediktova voľba označená v New York Times za najdôležitejšiu náboženskú knihu desaťročia. V roku 2019 sa stala ďalším bestsellerom kniha Neži v lži, ktorá upozorňuje na prichádzajúci mäkký totalitarizmus. Knihu venoval pamiatke otca Tomislava Kolakoviča, zakladateľa slovenskej podzemnej cirkvi. Obidve knihy vyšli v slovenskom preklade. Je členom pravoslávnej cirkvi. Pochádza z amerického štátu Louisiana, momentálne žije v Budapešti.