Stradivariho tajomstvo. V čom spočíva kľúč k dokonalému zvuku jeho huslí

Ako to Stradivari robil

V čom spočíva kľúč k ich dokonalému zvuku? Teórií je niekoľko. Vlastnú dielňu si Stradivari založil v roku 1680 v severotalianskej Cremone. Pri výrobe nástrojov čerpal z poznatkov, ktoré získal u svojho učiteľa Nicolu Amatiho, no popritom experimentoval s rôznou hrúbkou dreva, proporciami nástrojov a zložením lakov. Práve v tejto súvislosti koluje aj jeden aforizmus: všetky ingrediencie Stradivariho laku sú vraj dávno preskúmané a zostáva odhaliť už len tú jednu poslednú.

Legendárny husliar používal vlastné postupy pri spracovaní dreva, napríklad ho nechal dlhý čas odstáť vo vode a potom ho špeciálnym spôsobom sušil. Za kvalitou dreva sa však pravdepodobne skrýva tiež skutočnosť, že práve na prelome 17. a 18. storočia vrcholila malá doba ľadová, čiže stromy rástli v jedinečných klimatických podmienkach.

Umenie husliarov z cremonskej husliarskej školy je opradené mnohými legendami. Podľa jednej z nich Stradivari chodieval po lese Val di Fiemme za splnu mesiaca a sám vyhľadával strom, vhodný pre nové nástroje. Najprv z neho vyrezal kus kôry, na odhalený kmeň udrel kladivkom a pozorne načúval vibráciám. Ak bol so zvukom spokojný, strom nechal sťať a dopraviť do svojej dielne.

Nech už sú však legendy akokoľvek pútavé, najväčšie tajomstvo stradiváriek spočíva v zručnosti, remeselníckej intuícii a obrovských skúsenostiach, ktoré ich zhotoviteľ nazbieral v dielni Nicolu Amatiho, pokladaného za najvýraznejšiu osobnosť v dejinách husliarstva. Učili sa u neho mnohí kultoví husliari, okrem Stradivariho aj Andrea Guarneri, Gennaro Giacomo, Jacob Steiner, Francesco Ruggieri a ďalší.

Stradivari sa začal uberať vlastnou cestou, okolo roku 1700 vytvoril svoj model huslí a ešte predtým v rozmedzí rokov 1687 až 1696 zhotovil kolekciu dekorovaných nástrojov, ktorá je dnes svetovým unikátom. Kolekcia dekorovaných nástrojov Cuarteto Palatino bola pôvodne vyrobená ako kvinteto s dvomi violami. V kronike husliarovho blízkeho priateľa Desideria d'Arisiho sa uvádza, že v roku 1702 ju Stradivari osobne ponúkol španielskemu kráľovi Filipovi V. počas návštevy Cremony.     

Cesta do Španielska

Projekt sa podarilo zrealizovať až o 70 rokov neskôr, takmer pol storočie po Stradivariho smrti. Oddialil ho dlhotrvajúci konflikt, známy ako Vojna o španielske dedičstvo, keď Habsburgovci so svojimi spojencami bojovali so Španielmi o mocenské postavenie na Pyrenejskom polostrove. Kvinteto dekorovaných nástrojov zostalo v rodinnej dielni až do roku 1772, keď ich Stradivariho syn Paolo predal otcovi budúceho španielskeho kráľa Karola IV. Mladý muž bol nadšený, napokon jeho skutočnou vášňou sa nestane vládnutie, ale poľovačky, hra na husle, komorná hudba a umenie ako také.

Do španielskych dejín sa zapísal ako veľký mecenáš, cieľavedomý zberateľ hudobných nástrojov a výtvarných diel. Vytvoril celé kolekcie vzácnych obrazov, medzi ktorými nechýba Raffaellova Svätá rodina pod dubom a Portrét kardinála, ktoré sú dnes umiestnené v madridskom Museo del Prado. Karol IV. v roku 1789 vymenoval za prvého dvorného maliara búrliváka Francisca Goyu a vo vytváraní zbierok pokračoval aj v talianskom exile až do svojej smrti v roku 1819.

Za panovania Karola IV. pokračuje v bohatej autorskej aj pedagogickej činnosti jeho dvorný huslista a skladateľ Gaetano Brunetti. Súčasník Josepha Haydna bol jednou z kľúčových osobností hudobného diania, ktoré začiatkom 18. storočia na španielskom dvore prebiehalo pod taktovkou Talianov. K predchodcom Brunettiho patrí Giacomo Facco, Farinelli, Luigi Boccherini a túto silnú líniu dotvára veľký milovník španielskej ľudovej hudby Domenico Scarlatti, známy aj tým, že pri komponovaní plným priehrštím čerpal inšpiráciu práve vo folklóre.

Brunetti podobne ako aj ďalší talianski hudobníci, našiel miesto posledného odpočinku v jednej z madridských kaplniek. Jeho umelecký odkaz upadol do zabudnutia pod vplyvom pohnutých udalostí, ktoré Španielsko zachvátili po francúzskej revolúcii. Vie sa, že intrigoval proti Boccherinimu, pripravil ho o funkciu kapelmajstra aj dvorného skladateľa a nažíval si v hojnosti, hoci archívne záznamy dosvedčujú, že v tomto období bolo povolanie hudobníka na španielskom dvore brané ako ktorékoľvek iné remeslo, čiže bez exkluzívnych príplatkov.

Všetko však záviselo od panovníka, do akej miery bol ochotný možnosti hudobníka rozšíriť. Na rozdiel od Ferdinanda VI., ktorý sa po zasadnutí na trón naplno oddal panovaniu a na svojho učiteľa huslí Giacoma Facco zanevrel, Brunettimu jeho žiak Karol IV. vytvoril podmienky pre širšie pôsobenie. Popri komponovaní na pozícii dvorného skladateľa, taliansky hudobník šéfoval kráľovskému komornému orchestru, v ktorom pôsobil aj jeho syn Francisco a známy violončelista Manuel Espinosa.   

Aký osud však čakal dekorované nástroje z dielne už zosnulého maestra Stradivariho? Až na jednu výnimku spôsobenú vpádom Napoleonových vojsk, doslova kráľovský. Slúžili pre účely kráľovho komorného orchestra, ich údržbu mal na starosti kňaz, reštaurátor a hlavný dvorný husliar Vicente Asensio. Pred napoleonským vpádom zažíval španielsky dvor zlaté obdobie komornej hudby a rukami rodáka z Guadalajary prešli skvosty snáď od ďalších kľúčových predstaviteľov cremonskej husliarskej školy – Amatiho, Guarneriho, ako aj Jacoba Steinera pôsobiaceho v Rakúsku a mnohých ďalších.   

Z pôvodného Stradivariho dekorovaného kvinteta dopraveného pred viac ako 250 rokmi zostalo kvarteto. Obidve violy zmizli po vpáde napoleonských vojsk, pričom jedna z nich sa nikdy nenašla. Druhá viola prešla rukami viacerých majiteľov až kým ju v roku 1951 španielska inštitúcia Národné dedičstvo neodkúpila od londýnskeho Hill House.

Viacnásobný unikát

Dekorované nástroje z Cuarteto Palatino Stradivari zhotovil ešte predtým, ako vytvoril vlastný model huslí. Každý z nich vyzdobil originálnymi dekoráciami, kontúry vrchnej dosky vyložil slonovinou na ebenovom podklade, luby ozdobil ornamentmi a zlatou politúrou, kolíky pokryl arabeskami, na spodnej doske použil zoomorfné alebo milenecké motívy. Súčasťou Kráľovského kvarteta je zároveň jediné violončelo na svete, ktoré zhotovil a vyzdobil sám Stradivari. Podľa tejto predlohy bolo pred časom dekorované aj ďalšie jeho violončelo, nesie názov Marylebone a je súčasťou kolekcie kvarteta Axelrod, ktoré je uložené v americkom Smithsonovskom inštitúte.

Stradivariho dekorované nástroje s výnimkou dvoch viol od privezenia v roku 1772 takmer neopustili španielsky Kráľovský palác. Výnimkou bola občianska vojna, kedy boli na istý čas umiestnené v Museo del Prado, či preprava do Paríža v roku 1991 za účelom údržby. Pravda, ani podobné skvosty nie sú pri manipulácii uchránené od nehôd, čo ako nepochopiteľných.

V apríli 2012 denník El Mundo priniesol správu o poškodení vzácneho violončela počas fotografovania. Predstavitelia inštitúcie Národné dedičstvo v súvislosti s nešťastnou náhodou odmietli poskytnúť bližšie vysvetlenie a španielsky denník sa k udalosti vrátil v septembri rovnakého roku po zreštaurovaní poškodenej časti. Krk nástroja opravoval Kolumbijčan Carlos Arcieri, v súčasnosti jeden z najrenomovanejších husliarov na svete, ktorý spolupracuje s Metropolitan Museum of Art v New Yorku a s New York Philharmonic Orchestra. Oprava zahŕňala odstránenie fragmentov poškodeného dreva a zhotovenie nového krku nástroja. Práca trvala deväť dní a honorár sa podľa Arcieriho vyjadrenia pohyboval v rozmedzí 12 až 15-tisíc eur.