To, že do druhého kola nepostúpila Danuše Nerudová, vo mne ale vyvolalo značnú úľavu. Zasa tak zle na tom český národ nie je, ak dokázal z predvolebných debát pochytiť, že ide o „mediálne urobenú“ kandidátku, ktorá okrem svojho rodu a ega neponúkala republike nič podstatné. Onen twitterový feminizmus, ktorý predviedla, totiž žiadnu hlbšiu podstatu nemá, naopak, je povrchná až hrôza.
Kardinál Richelieu, sivá eminencia francúzskeho kráľovstva, vraj kedysi povedal, že ak dostane do rúk šesť riadkov napísaných tým najčestnejším mužom sveta, nájde v nich niečo, za čo ho možno obesiť. Zhruba podobne to fungovalo pri kampani Nerudovej, v ktorej sa úplne banálne výroky hystericky reinterpretovali ako sexizmus a mansplaining. Osobne sa ale domnievam, že hystéria to v skutočnosti nebola. Podobne ako pri kardinálovi Richelieuovi išlo o čistý chladný kalkul s cieľom poškodiť protivníka, ktorý sa ale napokon obrátil proti samotnej páchateľke.
Táto obviňovacia stratégia by určite fungovala v anglosaskej akademickej sfére a možno by mala nejaké úspechy aj v českom vysokoškolskom prostredí, do ktorého sa morálne diktáty skonštruované na kalifornských univerzitách dostávajú rýchlejšie ako do všeobecnej českej populácie. Pravidlo, že „príslušník utláčanej skupiny prehovoril, bieli muži teda nech láskavo zmĺknu“, sa sem pozvoľna infiltruje cez niekoľko humanitných fakúlt. Aj keď vzhľadom k zásadne odlišným lokálnym dejinám (žiadne otrokárstvo ani genocída domorodcov, naopak, veľmi častý útlak zo strany susedných impérií) to nejde tak ľahko a organicky ako v bývalých koloniálnych mocnostiach na západe Európy, ktoré dnes majú zo svojich historických hriechov komplex ako bič.
Demokratické voľby sú ale niečo iné, a to aj na tom Západe. Liberálne ľavicové spoločenské elity so svojím novým progresívnym náboženstvom tvoria v celkovej mase voličstva len málo významnú podmnožinu. Tá aj napriek svojmu disproporčnému zastúpeniu v médiách a kultúre nedokáže oslavovať dramatické úspechy pri volebných urnách. Občas na to však zabúda a potom je úprimne šokovaná, čo sa to zase stalo.
Nerudovej kampaň, vedená v duchu „som silná žena a vy ste ku mne hnusní“, trochu pripomína inú prezidentskú kampaň, tú z roku 2016, ktorú neúspešne viedla Hillary Clintonová. Na rozdiel od Nerudovej bola Clintonová aspoň skúsená politička, ktorá mala za sebou pôsobenie na všetkých možných stupňoch exekutívy a v Bielom dome poznala každú kanceláriu. Ale to, že pri rôznych príležitostiach hrala na to, že sa jej ubližuje, jej v očiach voličov skôr uškodilo. V prípade vysoko postavených a mocných osôb, čo je kategória, do ktorej (rektorka) Nerudová aj (senátorka) Clintonová jednoznačne spadali, totiž snaha pretransformovať sa na obeť diskriminácie a šovinizmu pôsobí zhruba rovnako vierohodne ako sklenený ozembuch.
To, samozrejme, neznamená, že na ten pokus nikto „neskočí“. Práve medzi intelektuálmi z povolania je dostatok ľudí, ktorí sú ochotní búšiť skleneným ozembuchom do podlahy až črepy lietajú. Okrem ich bubliny ale ešte stále prevažne vládne skeptický realizmus. A súčasťou toho skeptického realizmu je aj poznanie, že prezident, a to ľubovoľného pohlavia, musí mať v dnešnom období vyvinutú hrošiu kožu a nesmie kričať pri každej príležitosti „účelovka“ ani „sexizmus“. Prezident má totiž byť líder, nie exemplár z výstavy úbohých a ukrivdených obetí.
Niektorí naši prezidenti stáli tvárou v tvár aj Hitlerovi, Stalinovi alebo Brežnevovi, za ktorými sa „ježili“ hlavne nepriateľských tankov. Kto vie, komu a čomu bude čeliť ten budúci, a nie každá hrozba sa dá odvrátiť sťažnosťami na sociálnych sieťach. Jednu kladnú vlastnosť však musím Danuši Nerudovej priznať. Aspoň sa nesnaží tvrdiť, že za jej vyradením z prezidentskej voľby stál Putin.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.