Kulisy sa menia, ale podstata hry zostáva. Český film Arvéd prináša prepojenie dvoch zločineckých režimov. Problémom je príbeh

Jiří „Arvéd“ Smíchovský bol český mág a okultista. Donášal nacistom aj Štátnej bezpečnosti. Vzdelaný muž s fotografickou pamäťou zničil desiatky životov. Film režiséra Vojtecha Maška je voľne inšpirovaný jeho životom. Dala sa čakať zaujímavá historicko-spoločenská dráma kombinovaná tajnými službami a okultizmom s prekvapivou hlavnou postavou. Ako to nakoniec celé dopadlo?

Film je rozšírený o faustovský motív, prepojenie dvoch zločineckých režimov i akýsi večný kolobeh zla. Jeho ambíciou nie je rozprávať príbeh, ale vytvoriť svojbytné dielo o… O čom vlastne? Zámerné odtrhnutie filmu od reálneho príbehu má niekoľko problematických miest a neistú pointu.

V prvom rade Arvéd nie je známou postavou, pri ktorej už niektoré životné fakty netreba vysvetľovať. Naopak, nevieme o ňom skoro nič a za celé dve hodiny sa o ňom ani nič nedozvieme. Akoby nemal charakter, je len stelesneným zlom. Žiadny motív jeho konania nie je rozpracovaný a nevidíme ani jeden moment, kde sa jeho charakter láme. Len komentuje, ale neprežíva svoj osud. A keďže ho neprežíva on, ako ho môžu prežívať diváci?

Z rozhovoru v cele s tiež väzneným kňazom sa dozvieme, že študoval teológiu, Bibliu dokonale pozná, ale na náboženstvo a cirkev útočí. Znova chýba motív. Zľahka sa naznačuje, že príčinou mohla byť neakceptácia jeho homosexuality, ale bod odklonu od viery býva u človeka, ktorý chcel byť kňazom, jasný a zásadný.

Vo filme je pôsobivé načrtnutie dvoch zločineckých režimov, vo svojej podstate takých podobných, kde jeden preberá konfidentov toho porazeného, pretože vie, že udavači sú užitoční rovnako v protektoráte ako komunizme.

Problémom ale je, že kulisy filmu sa menia každých desať minút a divák sa v tom ťažko orientujete. Takže neviete, v ktorom režime sa nachádzate a namiesto kauzálneho reťazenia príčin a následkov sledujete len manieru, ktorá možný príbeh oslabuje. Pritom by stačilo menej – jeden z vysokých dôstojníkov ŠtB, ktorý Arvéda vypočúva a používa, je obľúbenec Rudolfa Slánského a my vieme, že aj jeho čas sa o chvíľu brutálne skončí.

Práve príbeh či jeho nedostatok berú filmu intenzitu a divákovi zážitok. Pre pochopenie diela je zásadná Arvédova veta: „Kulisy sa menia, ale podstata hry zostáva.“ Lenže po čase sa v kulisách a podstate deja prestáva orientovať nielen on, čo by sa dalo pripísať jeho narastajúcemu šialenstvu, ale aj diváci.

Vizuál je dokonalý, ale formalizmus film neuveriteľne oslabuje. Dochádza k opakovaniu a prekrývaniu motívov a dielo sa vzďaľuje svojej podstate. Odvolávanie sa na Kafku nepomôže. Navyše sa vo filme neustále hovorí. Výsluchy sú rámcované okultnými scénami a ich možná sila – prítomnosť čistého zla – sa skrýva v záplave slov. Ani herecké výkony nepomôžu, pretože postavám nerozumieme, a preto sa stávajú skôr exhibíciou

Tento film získa ocenenia na výročných českých filmových cenách a možno bude mať úspech v zahraničí. Autori však zámerne sťažili jeho cestu k divákovi a to je vždy zásadný problém...