7 dní v kocke: Keď sú „demokrati“ na úteku pred voľbami

1. Matovič prehovoril

Tento týždeň sa to konečne zlomilo. Heger pochopil, že pokračovanie jeho vlády je nemožné. Súbežne s tým si spomenul na poverenie prezidentky – zariadiť zmenu ústavy a umožniť politické rozhodnutie o predčasných voľbách.

Po tomto oznámení nasledovali, ako sme už zvyknutí, ďalšie komediálne vystúpenia. Lídri v priamom prenose ubezpečili verejnosť, že sú z volieb vystrašení. Matovič to priznal celkom natvrdo: je psou povinnosťou každého demokrata oddialiť voľby čo najviac. Lebo Fico je vraj ako Hitler.

Podobne ako Matovič to vidia aj Heger a Sulík. Voľby chcú čo najneskôr, na konci septembra.

Je zvláštne, že takmer nikto z „lídrov“ neprejavil ani len náznak sebavedomia, odvahy a bojovnosti. Vyzerá to medzi nimi ako v trestaneckej kolónii, ktorú čaká hromadná poprava. Bez boja. Matovič, Heger a Sulík nijako neskrývajú, že do volebného roka vstupujú bojazlivo, odovzdane a s nárekom.

Takisto je zvláštne, že všetci tí, ktorí sú vydesení z predčasných volieb (o ktoré sa sami postarali), sa titulujú ako demokrati. Demokrati, ktorí majú stiahnuté hrdlo z volebného dňa…

Jediný, kto sa zorientoval v tom, čo sa deje, je Boris Kollár. Po páde vlády a zániku koalície chce voľby čo najskôr. Jeho dôvody sú čisto pragmatické. Kollár (na rozdiel od bývalých kolegov) vidí, že úmorné naťahovanie hry, ktorá divákov otravuje, je kontraproduktívne. Koniec vlády a nové voľby nechcel, ale keď je to neodvratné, musí sa k tomu postaviť čelom. Nie ako padavka. Kollár – celkom logicky – ráta s tým, že čím skôr budú voľby, tým menšie by mohli byť straty.

A takisto pochopil aj druhý koniec rovnice. Čím dlhšie budú všetci vzlykať nad hrobom koalície a utekať pred dňom volieb, tým menšie budú ich šance obstáť.

Jednoducho: voľby predsa budú tak či tak. So všetkými rizikami. Hrať sa bude len o to, ako budú rámcované. A kto dokáže naplno mobilizovať potenciál, resp. kto dokáže pribrzdiť mobilizáciu druhej strany.

A hrať sa bude aj o to, kto sa neopustí a nestratí tvár.

Zúfalé naťahovanie času je pochopiteľné len pri Hegerovi. Po odchode z OĽaNO má na konte nulu. Potrebuje čas na rokovania s KDH, s Dzurindom, s Budajom… Matovič aj Sulík sa mohli – a mali – postaviť k voľbám podobne ako Boris Kollár. Čelom. O oboch platí, že nie sú ani v koalícii, ani v opozícii. Uviazli v šedej zóne, na okraji ihriska. Iste, skorý termín volieb nie je v ich záujme (na čo mali myslieť pred mesiacom). No neskorší termín ich potápa a poškodzuje ešte viac – a navyše otvára priestor ich konkurencii okolo Hegera (Dzurindu). Premiér bude zameraný na voličov Obyčajných a SaS.

Pri vajataní Matoviča a Sulíka sa dá rozumieť len tomu, že sú vlastne celkom bezradní. Netušia, čo so sebou. Tak, ako to netušili ani po voľbách 2020.

V konečnom dôsledku však môžeme oceniť, že sú konzistentní. Najskôr nechtiac devastovali vlastnú vládu a dôveru. Keď boli hotoví, vyľakali sa z následkov. Dali sa na útek pred voľbami… A nakoniec nechtiac podporujú nový projekt Hegera.

2. Na obojku prezidentky

O novom projekte Hegera veľa nevieme. No už dnes môžeme tušiť, že nebude tak celkom Hegerov. Jednak preto, že Heger nebol, nie je a nebude silný hráč. Bol len pešiak iných hráčov (rôznych: od Matoviča po dúhových aktivistov). A potom preto, že má na krku obojok od prezidentky Zuzany Čaputovej.

Budúcnosť „premiéra“ Hegera je do veľkej miery (do veľmi veľkej miery) v rukách Prezidentského paláca a jeho progresívneho osadenstva. Prezidentka to naznačila už v stredu. Odvolanú a poverenú Hegerovu vládu vie tolerovať až do predčasných volieb, ak do konca mesiaca zabezpečí potrebné dohody. No varovala, že v prípade problémov ju môže kedykoľvek odstaviť a nahradiť dočasnou úradníckou vládou.

Stav úplnej závislosti premiéra Hegera od prezidentky môže mať tvrdé následky nielen pre jeho dosluhujúcu vládu, ale aj pre jeho politické kroky s „novým projektom“.

Je to celkom jednoduché: ak sa Hegerovo politické smerovanie nebude pozdávať prezidentke a jej progresívnemu tímu, povedzme preto, že bude konzervatívne, premiér bude vymenený. Bez ústavnej funkcie bude potom jeho výtlak veľmi skromný. Naopak, ak budú prezidentka a jej progresívni poradcovia s krokmi a „stranou“ Hegera spokojní, ostane predsedom vlády.

V praxi to znamená, že od Hegera sa bude očakávať, aby sa profiloval „pokrokovo“. Nemal by rátať s konzervatívnymi ani národnými silami. Tie sú dnes na čiernom zozname. Povolený bude mať výbeh ku KDH, ktoré poslušne prikývlo na registrované partnerstvo s Progresívnym Slovenskom už pred voľbami 2020. Potom bude mať povolený výbeh k progresívcom okolo Budaja. A asi aj k Miroslavovi Kollárovi a Mikulášovi Dzurindovi (poradca prezidentky Mikloš by určite nenamietal).

Popritom bude prezidentka dozerať na to, aby Hegerov projekt nebol neprimerane suverénny a úspešný – až tak, že by ohrozoval podporu Progresívneho Slovenska. To je však pri pohľade na Hegera a Naďa málo pravdepodobné až nemožné (v ich silách je len zľahka vykrádať Obyčajných a SaS a čakať na ponuky KDH alebo Dzurindu).

Výsledok hry môžeme odhadnúť už dnes. Čo bude prezidentka od Hegera očakávať, to sa zrejme naplní.

Jeho úlohou bude potápať Obyčajných, predstierať konzervatívneho lídra, zháňať v kampani stredových a konzervatívnejších voličov. A verne slúžiť druhej strane.

Napokon, takto je to nastavené už dlho a nielen na Slovensku. Konzervatívny svet má právo na život len pod podmienkou, že nebude prekážať a na konci vzorne poslúži progresvívnym a dúhovým dozorcom.

Funguje to.

Kto prikývne a ohne sa, dopadne ako Hlina.

Kto neprikývne a neohne sa, dopadne ako Matovič.

3. Prípad Bukovský

V treťom bode prehľadu si doprajeme dobré správy. Lekár a expert na výživu Igor Bukovský vyhral súdny spor v blogerom Denníka N Romanom Hanajíkom. Bloger a pandemický aktivista sa má Bukovskému ospravedlniť za to, že ho bez dostatočnej argumentácie odsudzoval ako nebezpečného dezinformátora a šíriteľa hoaxov.

V tomto spore nešlo len o Bukovského a nejakého ukričaného alarmistu. Išlo o princíp a zároveň o vážny precedens: či niekto môže len tak beztrestne odpísať ľudí s iným názorom ako konšpirátorov, hoaxerov a dezinformátorov. A ničiť tým ich meno a profesionálnu kariéru.

Ak sa Bukovský počas pandémie niečím „previnil“, tak len tým, že patril k lekárom, ktorí tvrdo kritizovali neprimerané opatrenia (zákaz vychádzania), nátlak na plošné očkovanie mladších, nosenie rúšok v lesoparkoch a hysterické šírenie strachu. Ak Bukovský použil nepresné tvrdenia, verejne priznal omyl a ospravedlnil sa.

Následky pre Bukovského boli takmer likvidačné. Nielen bloger Hanajík, ale viaceré médiá ho odsúdili ako šíriteľa hoaxov. Facebook a YouTube bez bližšieho vysvetlenia zrušili Bukovského profily, ktoré sledovali stovky tisíc ľudí.

Útoky a ich následky neboli len virtuálne, ako si namýšľajú trollovia, ktorí radi organizujú mediálne popravy nepohodlných. Boli existenčné.

Kníhkupectvá ako Martinus začali hlásiť pokles predaja kníh Bukovského o zdravej výžive. Stiahli ich z pultov, prípadne obmedzili ich viditeľnosť – veď lekár Bukovský bol predsa podľa mediálnych autorít zrazu konšpirátor… V novembri sa šéfredaktor Aktualít na Facebooku pohoršoval nad tým, že Bukovský má mať na strednej zdravotníckej škole v Žiline verejnú diskusiu o zdravej výžive. Škola následne diskusiu s lekárom zrušila.

Mediálne autority a aktivisti nechcú Bukovského vyhnať len z verejného priestoru. Chcú ho pripraviť o jeho prácu, ktorej sa venuje celý život. Za čo? Za to, že si neosvojil predpísanú líniu?

Námetky, že Bukovský sa zradikalizoval a že sa v niektorých tézach preukázateľne mýlil, neobstoja. Počas pandémie sa radikalizovali a mýlili obe strany. Aj médiá. Lekár Peter Sabaka, ikona alarmistov a očkovacích fanatikov, napríklad verejne tvrdil, že nové vakcíny zastavia šírenie infekcie. Riešil niekto jeho omyly? Nie.

Podstatné je, či Bukovského tvrdenia obstáli v čase, po skúsenostiach a analýzach dát. Odpoveď je jednoznačná: kritika pandemickej politiky, ktorú sme počúvali od Bukovského a hŕstky ďalších „rebelov“, bola plne oprávnená. A ak niekto škaredo zavádzal ľudí, tak tvorcovia kampaní o pandemických opatreniach a vynútenom plošnom očkovaní.

Dnes napríklad vieme, že infekcia koronavírusu sa šíri prevažne medzi očkovanými (podľa Ag testov je medzi infikovanými 87 percent plne zaočkovaných). Takisto vieme, že heslá kampane „vakcína je sloboda“ boli vedecky a medicínsky nepodložené a absurdné. A nakoniec vieme aj to, že efektivita nových vakcín je obmedzená a ich plošné nasadenie nevedie k očakávaným výsledkom (ani v komunitách s úplnou mierou očkovanosti).

Slovom, mediálne šikanovanie ľudí ako Bukovský bolo neprimerané a škodlivé. A následky boli zhubné. Ľudia (vrátane mnohých lekárov) sa buď báli otvorene prehovoriť, alebo sa stali terčom zúrivých mediálnych útokov. Zvyšok sa viezol na vlne hlavného prúdu – akokoľvek mylnej a bludnej…

Je sympatické, že Bukovský sa po mediálnej paľbe nestiahol. Naopak, chránil svoje práva, svoje meno a svoju rodinu právnou cestou. A uspel.

Mimochodom, v tomto spore išlo okrem spomínaného precedensu (ako ďaleko smú zájsť médiá a aktivisti) aj o jednu celkom základnú otázku. Či sa máme o svoje zdravie a balans imunitného systému starať sami – zdravou a striedmou stravou, pohybom, zdravým životným štýlom, potlačením alkoholu a drog… Alebo si máme zdravie utužovať tabletkami, práškami a injekciami z dielne pokrokových génových inžinierov.

Ale to je už na inú debatu. Na tú, ktorá bola v novembri na žilinskej škole náhle zrušená.

4. Pomník Davosu

V Davose sa začal ďalší ročník Svetového ekonomického fóra. Pôsobí zvláštne.

Keď sa mu prizrieme bližšie, zistíme, že už nie je ani svetové, ani ekonomické, ani fórum. Účasť odmietli nielen viacerí pozvaní lídri z Ázie, ale aj tí zo západného sveta. Francúzsky prezident či britský premiér si, diplomaticky povedané, nenašli čas. Zrejme usúdili, že pózovanie v Davose im nedá vôbec nič. A vezme im veľmi veľa.

Hlavnou témou Davosu 2023 je vyzbrojovanie Ukrajiny a rozširovanie NATO. V biznisovom sektore dominujú zástupcovia spoločností ako Microsoft či Pfizer.

Davos sa mení z kedysi globálnej konferencie na jeden z malých vlhkých zákopov hybridnej vojny. Akcia stratila dobré meno a dnes je, eufemisticky povedané, kontroverzná. Alebo rovno toxická. Smrdí elitármi a globalistami, ktorí majú hviezdne roky a časy rešpektu za sebou. Obrat vystihol podnikateľ Elon Musk. Oznámil, že sa bude držať ďaleko od tejto akcie. Pravdepodobne z hygienických dôvodov.

Za úpadkom Davosu sú dva faktory. Prvým je jeho zakladateľ Klaus Schwab a jeho politika „veľkého resetu“. The Great Reset vyvolal silný odpor a kritiku nielen od „konšpirátorov“, ale aj od viacerých konzervatívnych, liberálnych a ľavicových oponentov.

Schwab v skratke hlása toto. Globálna dominancia Západu, liberálny poriadok a kapitalizmus sú neudržateľné a potrebujú zásadné reformy. Ak sa vraj chceme vyhnúť chaosu a klimatickej katastrofe, musia prísť revolučné zmeny postavené na globálnej kontrole. Na kontrole a obmedzení osobného vlastníctva, na kontrole pohybu, na kontrole spotreby ľudí, na kontrole verejného zdravia, na plošnej vakcinácii…

Hráčmi, ktorí presadia a povedú nový svet, nemajú byť národné štáty a vlády, ale nadnárodné korporácie, ktoré budú „komunitne zamerané“. Nástrojmi budú digitálne technológie a siete, umelá inteligencia, bezhotovostná mena. Spoločnosť sa bude musieť zmieriť s obmedzením práv, slobôd, spotreby a vlastníctva – no bude to vraj v záujme jej prežitia a budúcnosti planéty Zeme.

Schwabovi to však s vizionárskymi pokusmi veľmi nevychádza. Spolu so svojimi korporátnymi spojencami až príliš tlačil na revolučné zmeny. A neuspel. Dnes je Schwab terčom antikampaní, útokov a dokonca aj vzbury jeho vlastného tímu. To isté platí o jeho spojencoch. Už nie sú len kontroverzní. Sú terčom nenávisti veľkej časti západnej spoločnosti, ktorá sa nechce lúčiť so starými právami a slobodami – v záujme úzkej oligarchie, ktorá ju bude kontrolovať.

Jednoducho, Schwab už nie je vplyvný muž s rešpektom, ale problémová postava, s ktorou svetoví lídri (hlavne tí mladší) nechcú mať spoločné fotografie.

Problémy Schwaba a jeho „veľkého resetu“ ťahajú dole aj jeho Davos.

Druhý faktor, ktorý je za úpadkom Davosu, je geopolický. Západ už nie je to, čo býval. Z bašty slobody, rozumu a práva sa vďaka manipulátorom, woke propagandistom a regulátorom stáva pravý opak – nepriateľ slobodnej a suverénnej spoločnosti.

Západ v progresívnej kazajke už nie je atraktívny príklad pre zvyšok sveta. A nie je atraktívny ani pre konzervatívnu a liberálnu časť západnej spoločnosti (nemýľme si liberálov s progresívcami, nemajú nič spoločné).

Pred 30 rokmi intelektuáli ako Fukuyama predpovedali veľké, globálne víťazstvo západnej liberálnej demokracie, ktorá po kolapse komunizmu stratila posledného nepriateľa. Obe formy totalitarizmu, fašizmus aj komunizmus, padli. Nepriatelia slobody vymreli (Koniec dejín). Kostrou liberálneho svetového poriadku mala byť tzv. „davoská kultúra”. Jej súčasťou mali byť elity všetkých národov, rás, vyznaní…

Dnes, po 30 rokoch, už súčasťou „davoskej kultúry“ nie je ani väčšina západných elít. Zúžila sa na skanzen globalistov, ktorým to nevychádza. A ktorí zúfalo hľadajú náhradné riešenia. Špeciálne také, z ktorých cítiť puch totalitarizmu.

A nepriateľov slobody.