V tomto nie sme demokracia, ale zapadákov, kde platí „vyhraj voľby a môžeš všetko“.
Výsledok referenda 2023 môžeme celkom jednoducho hodnotiť ako nijaký. Verejné hlasovanie nebolo ani úspešné, ani slabé. Spoločnosť – presnejšie jej výrazná väčšina – zaradila pri dôležitej a naliehavej otázke neutrál. Čiže všetko môže ostať po starom. Nemusíme mať ani funkčnú vládu, ani nové voľby. Tak sa k tomu dva roky stavali poslanci.
A tak sa k tomu stavia aj verejnosť.
Premárnená šanca zdvihnúť prst
Je to škoda. Referendum 2023, samozrejme, nebolo nutné. Bolo len celkom obyčajným spôsobom potrebné. Nešlo v ňom o Fica a opozíciu, ako sa nás snažili presvedčiť „autority“ a médiá. Nie. Išlo v ňom o váhu a práva voliča.
Bolo o dôležitom princípe – či volič vie pritlačiť na zmenu pravidiel, aby bolo možné politické rozhodnutie o predčasných voľbách. Alebo nevie. A nechá si ďalej skákať po krku.
A bolo aj o hlbšom probléme. Ten problém sa volá kríza zastupiteľskej demokracie. Vlády a parlamenty čoraz menej zastupujú národné záujmy, resp. záujmy domácej spoločnosti – a čoraz viac slúžia ako pešiaci v hybridnej vojne. V tejto krízovej ére je dôležité, aby si voliči postrážili poistky. Jednou z nich bol v minulosti tlak na predčasné voľby.
História sporu
Problém, ktorý už dlho čaká na riešenie, nespôsobil Fico. Spôsobila ho vládna koalícia, ktorá dva roky nedokázala opraviť diery v ústave. Ústavný súd v roku 2021 povedal, že rozhodovanie o predčasných voľbách je protiústavné. Nové voľby si nemôžu vynútiť ľudia v referende a dokonca ani poslanci ústavnou väčšinou hlasov. Dôvod: chýbajú na to ústavné pravidlá.
„Lídri“ nás dva roky ubezpečovali, že s tým niečo urobia. Urobili. Rozbili si dve vlády. A zmeny v ústave, ktoré by dovolili volebný reštart (inde celkom bežný), zablokovali. Konkrétne: blokoval ich Igor Matovič. Aby sa napriek neschopnosti vládnuť „naši ľudia“ zabetónovali pri kormidle.
Koalícia si zdevastovala dve vlády. A potom odmietla jednu holú samozrejmosť: prijať zodpovednosť a vysporiadať sa s následkami.
Už pred referednom bolo zrejmé, že formálne bude neplatné. Hralo sa o to, či sa ozve dostatočný počet voličov, ktorý nebude možné politicky ignorovať. Ak by bola účasť niekde v intervale 30 – 40 percent, poslanci by boli nútení konať a rýchlo presadiť zmenu pravidiel hry. Účasť 27 percent však nie je úderná, ale diskutabilná. Časť ľudí – nie malá – demonštrovala silu. No ešte väčšia časť ľudí ukázala ľahostajnosť.
A presne to potrebovalo torzo koalície, ktoré je po zničení dvoch vlád a strate príčetnosti na úteku pred voľbami.
Heger avizoval dohodu o neskorom termíne (30. september), ktorý pôsobí absurdne. Premiér a ministri by sa takmer rok po decembrovom páde vlády držali stoličiek. Navyše, presadenie dohody a hlasovanie Obyčajných Heger zaručiť nevie (keďže v strane končí).
Závery v nedeľu večer oznamoval len premiér s Kolíkovou a Sulíkom (nie veľmi presvedčivo). Boris Kollár neprišiel. A Matovič sa akýmkoľvek záväzným slovám pred kamerou vyhol.
Zámerne.
Víťaz Matovič
Matovič môže spokojne pokrikovať, že spoločnosť nechce predčasné voľby a toleruje súčasný stav. A v istom zmysle má pravdu. Ak by bola nespokojnosť verejnosti naozaj kritická a vážna, prejavilo by sa to aj na výsledkoch referenda.
Primitívne zaklínadlo Matoviča „lebo Fico“ stále funguje.
Matovičovi to umožňuje, aby ďalej naťahoval čas, stupňoval svoje podmienky a menil definitívne rozhodnutie o predčasných voľbách. Nemusí to robiť otvorene. To už nejde. Stačí, ak si niektorí poslanci budú klásť neprijateľné podmienky. A ak budú prieťahy ospravedlňovať odkazmi na výsledok referenda.
Navyše, Matovič si môže ako bonus vychutnať aj bezpohlavnú pozíciu Obyčajných. Po novom už nie je v dosluhujúcej vláde, len ju kontroluje. Matovič sa môže hrať na to, čo mu išlo vždy najlepšie: na opozičného rebela. Už s tým začal útokmi na ministra hospodárstva (experta Progresívneho Slovenska Hirmana). A bude v tom ochotne pokračovať.
Ďalší poslanci, ktorí môžu brzdiť zmeny, sú tí okolo Budaja a Hegera, s ktorými sa už v OĽaNO neráta. Potom poniektorí stroskotanci zo strany s ironickým názvom Za ľudí. A nakoniec aj nové tváre v klube SaS, ktoré nemajú isté miesto na kandidátke. Formálne budú všetci „hľadať riešenia“, aby nenahnevali prezidentku a voličov. Reálne však môžu zmeny stroskotať na nedostatku hlasov.
V minulosti bolo dobrým zvykom, že predčasné voľby sa riešili dohodou vlády s opozíciou (takto to bolo aj po páde Radičovej vlády). Zásadné rozhodnutia ako termín predčasného konca parlamentu sú legitímne vtedy, keď majú čo najširšiu politickú podporu.
Heger však širšie rokovania odmietol a spolieha sa výlučne na poslancov bývalej koalície. V praxi to znamená, že rozhodovanie môže byť tesné a s veľmi neistým koncom.
Riešenie
Prijateľným východiskom by bolo, ak by bývalí partneri dodržali dohody a presadili všetky zmeny do konca januára. Riešenie je aj v ich záujme. Nedôstojné naťahovanie času im predsa nezaručí záchranu. Naopak, vyplakávanie a neschopnosť ponúknuť východisko ich oberalo o zvyšky dôvery. Pokračovanie tohto politicky retardovaného stavu by bolo nízke a odporné aj pre skalných voličov koaličných strán.
Navyše, ak sa parlamentní hráči opäť zaseknú, iniciatívu prevezme prezidentka.
Keď „poverený premiér“ nesplní do konca januára úlohu, prezidentka Čaputová má tri možnosti. Dve sú zlé a jedna je zložitá a nie veľmi dôstojná pre dospelých ľudí.
Prvou možnosťou by bolo poslať Hegera do sprchy a okamžite vymenovať úradnícku vládu. Odvolaný premiér, ktorý nevedel presadiť voľby, by mal predsa skončiť. Fajn. Problém by však bol s následkami. Úradnícka vláda by nemala volebný či politický (parlamentný) mandát ani jasný čas pôsobenia. Kompletne celý parlament by sa mohol hrať na opozíciu.
Táto cesta by mala otvorený koniec: predčasné voľby v réžii parlamentu, rozpustenie Národnej rady rozhodnutím prezidentky (ak by nová vláda v lehote pol roka nezískala dôveru) alebo dovládnutie do februára 2024.
Druhou možnosťou by bolo nechať Hegera, nech to skúša s pretlačením dohody aj po januári. Išlo by o konzervovanie krízového stavu. S otáznymi výsledkami.
Treťou možnosťou by bolo silové riešenie: výmena vlády a dohoda prezidentky so stranami, ktoré by kontrolovali 75 poslancov na blokovanie parlamentu. Ústava hovorí, že ak vláda spojí hlasovanie o návrhu zákona s hlasovaním o dôvere vláde a narazí (v lehote troch mesiacov nezíska 76 alebo viac hlasov poslancov), prezidentka môže rozpustiť Národnú radu. Tým by vyvovala predčasné voľby.
Výhodou tohto riešenia by bolo, že na vynútenie predčasných volieb by stačila dohoda 75 poslancov s prezidentkou a jej vládou. Nové voľby by mohli byť pomerne skoro (do júna). Nevýhodou tejto možnosti je, že je úskočná a trápna. Dospelí ľudia by mali problémy riešiť priamo a otvorene, nie intrigami s potápaním novej vlády a podliezaním paragrafov v ústave.
Alebo podliezaním referenda.
Dobrou správou je, že pred zúčtovaním neutečie nikto, voľby (predčasné či riadne) sa blížia tak či tak. Otvorené je len to, čo dovtedy predvedú prezidentka, odvolaná vláda a parlament. Začína sa hra o to, kto do volieb vstúpi s odvahou a vôľou vyhrať. A koho len dobehnú pri pokuse utiecť.