Pred 1020 rokmi zomrel cisár Oto III. Túžil obnoviť Rímsku ríšu so samostatnou slovanskou provinciou

Cisár Oto III. žil krátko, vládol ešte kratšie, ale jeho predstavy o usporiadaní Európy prežili a zaslúžia si krátku spomienku.

Po zániku Rímskej ríše na Západe na konci 5. storočia sa z času na čas objavovali tendencie obnoviť Rímsku ríšu. Na východe pokračovala Byzancia, ale západ bývalej ríše si písal iný príbeh. Keď prišlo na to, predstavy, ako by mala obnovená ríša vyzerať, sa rôznili. Treba si tiež uvedomiť, že Rímska ríša bola niečím viac ako len štátom. Bola nositeľkou civilizácie a v jej poslednom období, zvlášť v predstavách kresťanských intelektuálov, zaujímala Rímska ríša výnimočné miesto v dejinách spásy. Podľa niektorých učení mohlo iba v rámcoch Rímskej ríše kresťanské spoločenstvo dosiahnuť spásu. Obdobie okolo magického roku 1000 vyvolávalo nádeje a obavy z blížiaceho sa Posledného súdu a podnecovalo intelektuálne elity na tvorbu nových mocenských konceptov. 

Bolo to práve v tomto čase, keď mladučký cisár sníval o obnovení ríše, ktorá by sa opierala o spoluprácu s cirkvou, na čele ktorej vtedy stál pápež Silvester II., veľký vzdelanec svojej doby.

Program Ota III.

Významnou ideou, ktorá v istom zmysle ovplyvnila vývoj aj v ďalších storočiach, bol politický program cisára Ota III. renovatio imperii Romanorum, teda snaha obnoviť Rímsku ríšu. 

Oto III. bol vnukom Ota I. Veľkého, prvého cisára Rímskonemeckej ríše (Svätej ríše rímskej, v dobových prameňoch Rímskej ríše), ktorý sa označil za následníka Karola Veľkého. Oto III., za ktorého istý čas vykonávala vládu jeho matka, chcel pre obnovu ríše urobiť veľa vrátane sobáša s dcérou byzantského cisára.

Predstava Ota III. a intelektuálnych elít v jeho okolí o tom, aké by mali byť základné piliere „obnovenej“ ríše, je najlepšie znázornená v Otovom evanjeliári, zostavenom okolo roku 1000. Oto je tu znázornený sediac na tróne v cisárskom majestáte, s korunou a insígniami cisárskej moci. Po jeho pravici stoja zástupcovia cirkvi, po ľavici predstavitelia svetskej moci.

Nová Rímska ríša Ota III. je tu symbolicky znázornená prostredníctvom štyroch postáv, vzdávajúcich úctu cisárovi. Každá z ženských postáv je personifikáciou jednej zo štyroch provincií, ktoré mali ríšu tvoriť. Sú to Roma (de facto Itália), Gallia, Germania a Sclavinia. Prvé tri provincie tvorili aj antickú Rímsku ríšu. Sclavinia však bola prvýkrát (nie však naposledy) takto explicitne znázornená až za Ota III. Toto rozdelenie ríše na štyri provincie pripomína neskoroantický model tetrarchie.

Najväčšie otázky vyvoláva definovanie územia Sclavinie. Približne o storočie neskôr, začiatkom 12. storočia, sa stretávame s relatívne presným ohraničením územia Sclavinie (niekedy tiež Sclavonie) v najstaršej poľskej kronike Gesta principum Polonorum od Galla Anonyma. Ten opisuje ohraničenie Sclavinie (tu ako Sclavonie) takto: 

„Počínajúc od severu je teda Poľsko najsevernejšou časťou Sclavonie […] vedie od Sarmatov, ktorí sú tiež známi ako Geti [pravdepodobne pobaltské národy, pozn. red.], do Dánska a Saska a z Trácie cez Uhorsko, ktoré v minulosti okupovali Huni (ktorí sa nazývajú aj Uhrami), a prechádzajúc cez Korutánsko sa končí v Bavorsku. Smerom na juh, počnúc od Epiru pri Stredozemnom mori, zahŕňa Dalmáciu, Chorvátsko a Istriu a končí na brehoch Jadranského mora, kde ležia Benátky a Aquileia, ktoré ho oddeľujú od Talianska.“

S obdobím Ota III. sa spájajú aj počiatky dvoch významných monarchií. V roku 1000 cisár Oto III. navštívil v Gniezdne poľské knieža Boleslava, aby sa poklonil pozostatkom svätého Vojtecha, ktoré boli uložené práve tu a ktorý bol cisárovi mimoriadne blízky. Pri tejto príležitosti daroval Boleslavovi kópiu svätej kopije, jednej z insígnií cisárskej moci. Tento akt sa zväčša interpretuje ako povýšenie Boleslava do pozície hneď pod cisárom. Boleslav teda mohol byť niečo ako symbolický vládca Sclavinie.

Ako je u nás známejšie, bolo to takisto v roku 1000, keď bol podľa tradície na Vianoce korunovaný Štefan I. za uhorského kráľa. Tradícia hovorí, že dostal kráľovskú korunu z Ríma. Celkom iste však nie korunu, ktorú nazývame svätoštefanská. Dodnes ani nevieme, či bola hlavným symbolom jeho moci naozaj koruna. Jediné dobové zobrazenie svätého Štefana, ktoré zanechala jeho manželka Gizela, by mohlo napovedať niečo iné. Gizela sa podieľala na vyšívaní korunovačného plášťa (pôvodne bohoslužobného rúcha), na ktorom je Štefan zobrazený s akousi korunou, no v ruke drží kopiju, nápadne pripomínajúcu príbeh o Boleslavovi. Takisto je kopija s nápisom lancea regis (kráľovská kopija) znázornená na denári razenom svätým Štefanom. Išlo teda o dôležitý symbol uhorského kráľa. Možno predpokladať, že ani v prípade Štefana nebola hlavným symbolom jeho moci teda koruna, ale kopija. Tú pravdepodobne dostal tiež od Ota III.

Možno teda uvažovať a špekulovať o tom, či to mal byť Boleslav I. alebo Štefan I., kto mohol byť na čele plánovanej štvrtej provincie – Sclavinie. Takáto predstava sa však pravdepodobne zrodila už pred Otom III. Už v časoch Veľkomoravskej ríše bolo územie Sclavinie známe ako Regnum Sclavorum (Kráľovstvo Slovanov). Vyplýva to aj z titulovania Svätopluka označovaného v prameňoch ako rex Sclavorum. O vzťahu voči rímsko-nemeckej ríši píše aj Martin Homza v svojej eseji, ktorá nedávno vyšla v Štandarde.

Ako z dejín vieme, Oto III. neobnovil Rímsku ríšu, tak ako si to možno vytýčil on a zrejme aj elity v jeho okruhu. Na to mal príliš málo času, keďže zomrel už ako 21-ročný. Koncept Sclavinie, respektíve istá forma jednoty a špecifickosti strednej Európy (rozumej najmä územie českých krajín, Poľska a Uhorska) pretrvala aj počas ďalších storočí a v niečom pretrváva dodnes, napríklad v podobe zoskupenia V4. V istom zmysle je to preto, že pretrvávajú dôvody, keďže pred 1 000 rokmi aj dnes je pre strednú Európu dôležité definovať svoj vzťah voči svojmu silnému západnému susedovi.