Minister Karas po niekoľkých mesiacoch práce predstavil zákon, ktorý mu nariadil ešte blahej pamäti premiér Eduard Heger. Zadaním bolo nájsť spôsob, ako prakticky uľahčiť život párom rovnakého pohlavia tam, kde je ich osud náročnejší oproti väčšine, a zároveň by malo ísť o normu, ktorá je v parlamente priechodná. Teda prijateľná aj pre konzervatívnych poslancov.
Hľadal sa teda priechodný konsenzus, nie iluzionistický maximalistický návrh, ktorý by na Slovensku nemal šancu prejsť a ktorý zvykne slúžiť len na deklarovanie pokrokovosti a morálnej nadradenosti progresívnych „majiteľov pravdy“ po kaviarňach.
Karas zadanie splnil a priniesol zákon o dôverníkoch, ktorým sa homosexuálom (a iným nezosobášeným párom) uľahčuje život v súvislosti so vzájomným dedením alebo s prístupom k zdravotnej dokumentácii partnera.
Proti zákonu okamžite vystúpili progresívci v SaS a Progresívnom Slovensku. Mária Kolíková naznačila, že zákon sa jej nepáči, pretože po útoku na Zámockej je pre ňu tento návrh „príliš málo“.
Čosi podobné hovorí aj predseda PS Michal Šimečka. Zákon je podľa neho dokonca ponižujúci. Ak však jediný zákon na pomoc homosexuálnym párom, ktorý má šancu prejsť ako súčasť nepolarizujúcej politickej zhody, predseda progresívnej strany nazve „hanebným, obrovským zlyhaním“, treba spozornieť. A pýtať sa, prečo je konsenzus pre progresívcov takým problémom.
Jedna hypotéza sa núka sama. Ako naznačuje Šimečka, po vražde v Teplárni musia všetci pochopiť, že teraz treba presadzovať už len progresívnu agendu, proti ktorej cíti odpor väčšina spoločnosti a aj nemalé množstvo samotných mlčiacich homosexuálov.
Ak by sme prijali jeho presvedčenie, že po útoku na homosexuálov sa musia meniť paradigmatické zákony a spoločnosť musí povinne prijať polarizujúcu agendu, s ktorou bytostne nesúhlasí, dospeli by sme do absurdnej a potenciálne nebezpečnej situácie. Lebo na presadenie každej progresívnej témy by stačil útok na sexuálne menšiny.
Aby bolo jasné, s akou neliberálnou patológiou tu máme do činenia, Šimečka v danom rozhovore dokonca dodal, že by bol rád, keby vznikla „príčetná konzervatívna strana“. To je zrejme taká, ktorej bude nomenklatúrne krídlo progresívcov povoľovať, akú smú mať konzervatívci agendu a akú už hlásať nesmú.
Šimečka naďalej šíril dávno vyvrátený politologický nezmysel o tom, že „tento parlament je ultrakonzervatívny" a že jednoducho „musia zvíťaziť sily, ktoré tieto práva pre všetkých vybojujú". Rozkaz, súdruh. A všetci povinne. Inak nie ste ľudia...
Podľa takýchto politikov má o všetkom, čo je dovolené, rozhodovať strana s vedúcou úlohou a režim. Putinovský svet je im zjavne mentálne podstatne bližší. Aspoň pokiaľ ide o formu režimového riadenia.
Žiadny zákon na pomoc homosexuálom pre nich nie je dosť dobrý, pokiaľ daný zákon všetko nevezme bagrom. Akoby jediná pomoc pre menšiny, ktorá je dovolená, bola tá, ktorou sa prevalcujú staré inštitúty. Samotná základná praktická pomoc pre gejov je liberálom ukradnutá.
Skrýva sa v tom podobné pokrytectvo, ako v prípade liberálneho boja proti potratom. Dlhé roky kričali, že konzervatívcom vraj ide len o represiu voči ženám, ktorým vraj treba skôr ekonomicky pomáhať. Bola to zjavná dezinformácia, ženám v ekonomickej núdzi predsa preukázateľne dlhé roky najviac pomáhajú najmä organizácie, ktoré sú spojené v Aliancii pre rodinu.
Keď však Anna Záborská príde s návrhom zákona na ekonomickú pomoc ženám v súlade s liberálnym zadaním, progresívni politici a médiá proti nej spustia agresívny hysterický útok.
V najnovšej progresívnej skepse proti Karasovmu zákonu tu máme ďalší podobný dôkaz, že progresívcom nejde o dobro homosexuálov, ale skôr o politické naplnenie hesla z ich starej hymny „rozboríme sveta starý základ“,pre ktoré sú im homosexuáli vďačným nástrojom.
V opačnom prípade si môžeme položiť logickú otázku: prečo má liberál problém podporiť zákon pre homosexuálov, ak ho prinesie konzervatívec, a s ktorého základným obsahom nemá problém žiadna konzervatívna strana? Vari majú progresívci monopol na riešenie týchto tém?
Je zrejmé, že inštitucionalizovanie homosexuálnych zväzkov na Slovensku nemá šancu prejsť (pokiaľ spoločnosti nebude silovo nanútené). Preto jediná cesta pre homosexuálov je pomôcť im „karasovským zákonom“.
Takto nastavený zákon by mohol potešiť aj tých homosexuálov, ktorí pociťujú veľký odpor voči tomu, keď sa ich životný osud zneužíva ako nástroj ideologickej agendy a ich intímny život sa zaťahuje do politického zápasu. Počuli ste už niekedy progresívca, ktorý by vyliezol zo svojho stereotypu a trápili by ho starosti tejto nemalej skupiny gejov?
Aj to je dôvod, prečo nikdy nesmieme dopustiť zneužívanie tejto témy na politicko-ideologický zápas. Nesmieme sa nechať odradiť lacnými moralizujúcimi klamstvami o tom, že každý, kto nepodporuje zápas o fatálnu demontáž stáročných civilizačných definícií manželstva a rodiny, je automaticky homofób.
Ľudské osoby sú dôležitejšie, než nejaké ideologické boje. Ak veríme, že homosexuáli za to stoja, mali by sme ich mať v úcte a nedevalvovať ich hodnotu s podobným dešpektom, aký sa im dostáva v liberálnych médiách.
Lakmusovým papierikom na rozlišovanie, či politikovi naozaj záleží na homosexuáloch alebo mu ide len o ideologickú agendu, môže byť práve aktuálna téma. Ak niekto vyhlási, že mu ide len o registrované zväzky a prekopanie základných inštitútov, pričom nad návrhmi na praktické uľahčenie života gejov pohŕdavo ohrnie nosom (ako to ostentatívne urobil Šimečka s Kolíkovou), malo by nám byť jasné, že na menšinách týmto ľuďom záleží až na poslednom mieste.
Je príznačné, že hoci Richard Vašečka z Kresťanskej únie už roky vyzýva svojich liberálnych kolegov v parlamente, aby stvorili „notársky“ návrh zákona uľahčujúci praktický život homosexuálov, liberáli takýto návrh dodnes neboli schopní (ochotní?) predstaviť.
A tak Karasov návrh, ktorý vznikol na podnet Hegera, stavia progresívcov aj pred ďalšiu celkom komplikovanú dilemu. Môžu si vôbec dovoliť za takúto pomoc homosexuálom hlasovať? Úspech návrhu by totiž znamenal, že jediný zákon, ktorým sa skutočne podarilo uľahčiť homosexuálom život, by pochádzal z konzervatívnej dielne. Tým by sa narušil monopol liberálov na pomoc sexuálnym menšinám.
Podobne bizarnú situáciu sme tu už mali pri Istanbulskom dohovore. Konzervatívne organizácie nemali problém s obsahom navrhovaných legislatívnych zmien, ktoré dohovor prinášal (mnohé z nich sa dlhodobo snažili presadiť aj oni), ale mali zásadný problém s ideologickými definíciami násilia či rodov.
Preto konzervatívci vyzvali liberálov, aby v podobe samostatných legislatívnych úprav spoločným konsenzom presadili veľkú väčšinu obsahu Istanbulského dohovoru, na ktorom sa zhodnú. Z liberálneho spektra prišla odmietavá a pohŕdavá odpoveď: trváme na ideologickej definícii, nič čiastkové nechceme, všetko alebo nič.
Bolo zjavné, že ideologickým fanatikom bola po celý čas nejaká pomoc ženám ukradnutá – hoci práve na tento naratív bolo zavesené citové vydieranie o tom, že kto je proti Istanbulu, je proti ochrane žien pred týraním.
Odpoveď na toto čudesné správanie progresívcov by sme možno mali hľadať skôr v religionistike ako v politologických učebniciach. Kresťanov, prirodzene, uráža, keď ich progresívci poučujú o tom, ako vraj svojimi pravidlami idú proti „pánubohu“ (naposledy Martin Putna v rozhovore o pápežovi Benediktovi), čosi podobné zrejme cítia aj progresívci, keď im „konzervy“ zasahujú do ich suverénnej agendy.
Je len logické, že progresívni veriaci to budú považovať za blasfémiu, urážku ich posvätnej kravy.
Situácia, keď návrh zákona na uľahčenie života homosexuálov prináša Karas, ergo niekto, komu táto agenda prirodzene neprinesie žiadne politické body a jediným motívom zákona je pomoc ľuďom, ich prirodzene mätie.
V ich videní sú menšiny predsa iba nástrojom politickej revolúcie.
Schopnosť chápať ľudskú osobu ako cieľ sám osebe, teda ako suverénnu hodnotu, ktorá podľa kantovského (a kresťanského) imperatívu nemôže byť proti svojej vôli použitá ako nástroj, nemá v ich filozofii miesto.