Niekto tu nevie rátať. Za referendom je toľko voličov, koľko stačí na vládu s ústavnou väčšinou

Keď sa Remišová, Naď a poslanci Obyčajných smiali z výsledkov referenda, ktoré vraj nedosiahlo ani preferencie opozície, viacerí politológovia ich upozornili, že nevedia počítať. A mali pravdu.

Remišová a jej kolegovia predviedli školácku chybu. Porovnávali dve celkom rozdielne sústavy. Pri referende sa totiž účasť počíta zo všetkých voličov na Slovensku (aj tých, ktorí nikdy nevolia). Pri volebných výsledkoch strán alebo v prieskumoch volebných preferencií sa percentá počítajú len z menšej skupiny zúčastnených. Jednoduché.

Referendum 2023 v skutočnosti podporilo výrazne viac ľudí, ako je súčet preferencií Smeru, Hlasu a Republiky. Konkrétne to bolo takmer 1,2 milióna voličov. Na porovnanie: Fica s Pelleginim vo voľbách 2020 volilo 527-tisíc ľudí (18,3 percenta zo zúčastnených voličov). Dnes, po rozdelení Smeru, je ich spoločná podpora o niečo vyššia, no určite sa neblíži k hranici 1,2 milióna voličov.

Takáto masa voličov je síce na platnosť referenda nedostatočná, no v parlamentných voľbách je rozhodujúca. Porovnateľný počet voličov zabezpečil Matovičovej širokej koalícii jasné volebné víťazstvo s ústavnou väčšinou poslancov parlamentu. Na víťazstvo Obyčajných vo voľbách 2020 stačilo 721-tisíc voličov.

To isté platí o prezidentských voľbách. Zuzane Čaputovej stačil približne milión hlasov na zvolenie za prezidentku.

Jednoducho: 1,2 milióna voličov reprezentuje silu, ktorá hýbe slovenskou politikou a rozhoduje o víťazoch volieb. A ktorá si aj napriek neplatnosti referenda zaslúži aspoň elementárny rešpekt. Nie výsmech z hrdla zosadenej vlády.

Samozrejme, vláda mohla po víkende opakovať, že referendum je neplatné kvôli nedostatočnej účasti. V tomto spor neexistuje. No zároveň mala prejaviť rešpekt k ľuďom, ktorí prišli hlasovať. Nie, neboli to len „smeráci“. Na to Fico s Pellegrinim (našťastie) nemajú. Boli to voliči, ktorí majú kľúč k parlamentnej väčšine. Vláda premeškala príležitosť zareagovať slušne, s pokorou a primerane politickej realite.

Namiesto toho prišli pokusy zhadzovať výsledok referenda a odsudzovať ľudí, ktorí sa na ňom zúčastnili. Matematická chyba – neschopnosť správne zrátať hlasy a porovnať ich váhu – viedla k politickej chybe. K opľúvaniu a zosmiešňovaniu veľkej skupiny spoločnosti, ktorá môže rozhodnúť o výsledku volieb a podobe novej vlády.

Po referende Heger s Kolíkovou oznámili poburujúce rozhodnutie – dohoda o predčasných voľbách síce existuje, ale navrhovaný termín sa odsúva až na koniec septembra. Takže odvolaná vláda tu môže byť aj rok po jej zosadení v parlamente. O jarnom termíne volieb, ktorý by bol primeraný rozkladu a krízovému stavu, sa vôbec nerokovalo. Nič. Nula.

Deň po referende, ktoré podporilo viac ako milión ľudí, tu nebol ani len formálny pokus hovoriť o predčasných voľbách na jar. Téma sa nedostala na stôl. Lídri nerušene pokračovali v pôvodnom nastavení: voľby čo najneskôr.

Za ich závermi je opäť to isté. Chybné vyhodnotenie politickej reality, omyly a arogancia.

Tým bystrejším je už dlhšie celkom jasné, že koaličné strany tým idú samy proti sebe. Čím dlhšie sa bude konzervovať bezprizorný stav s neúspešnou vládou, respektíve čím dlhšie budú trvať pokusy o útek pred voľbami, tým tvrdší bude náraz pri konečnom zúčtovaní. Také sú politické a fyzikálne zákony.

Jedným z tých, ktorí po sobote pochopili vážnosť okamihu, bol Boris Kollár. Na rokovania s Hegerom neprišiel. Dôvod: nechcel deň po referende oznamovať trápne dohody o najneskoršom možnom, septembrovom termíne volieb, ktoré sa len s námahou dajú označiť ako predčasné. Túto potupnú misiu, ktorá poburuje veľkú časť spoločnosti (vrátane provládnych voličov), nechal na Hegerovi, Sulíkovi a Kolíkovej. Nech si spravia fototermín a nech to verejne vysvetľujú oni…

Najhoršie na výkonoch Obyčajných, Za ľudí a SaS nie je to, že sú pomalší v počítaní. Ani to, že robia chybné nedomyslené rozhodnutia. A dokonca ani to, že im chýba odvaha. To sa stáva a časť voličov to vie politikom odpúšťať. Najhoršie na ich správaní je to, že sú arogantní. Arogantní voči väčšine spoločnosti a voči voličom. A to je smrteľný politický hriech, ktorý sa neodpúšťa.

Ľudia nemajú vo zvyku voliť politikov, ktorí im nadávajú do dezolátov, hávede a luzy. Alebo ktorí s posmechom ignorujú ich hlas.

Nutným následkom tejto sebadeštrukčnej „politiky“ sú doširoka otvorené dvere pre návrat Fica s Pellegrinim. A druhú šancu pre oligarchov.

Po voľbách 2020 a rozklade Smeru bol Fico odpísaný. Zaslúžene. Padol kamsi k siedmim percentám. Dnes má násobne vyššiu podporu ako Obyčajní. A nemusel pri tom ponúknuť ani trochu nadpriemerné výkony. O obrat sa postarali Matovič, Naď, Heger, Remišová, Kolíková… Ich neschopnosť slúžiť spoločnosti.

A ich nadutý, arogantný tón, akým zvyknú reagovať na hlasy zdola.