Najdôstojnejší pohreb, aký som zažil

Je to už týždeň, ale neprestávam na to myslieť. Bolo to v utorok napoludnie v Lučenci, bol chladný slnečný deň, do synagógy uprostred mesta prišlo tristo, možno aj viac ľudí. Po takmer troch týždňoch od smrti Miklósa Duraya sa tu konal jeho pohreb. Obrad viedol katolícky kňaz, Duray bol katolík, ale obrady boli ekumenické, prítomný bol pastor reformovanej cirkvi, zhromaždenie sa konalo v zrekonštruovanej neologickej synagóge. Takmer všetci boli Maďari, Slováci sme prišli dvaja.

Hlboko sa ma dotklo viacero vecí.

O Miklósovi Durayovi som písal krátko po tom, ako odišiel na večnosť. Tento text bude viac o spoločenstve ľudí, ktoré sa s ním prišlo rozlúčiť. A o dojímavej scéne na cintoríne v Lučenci. Bol to zrejme najdôstojnejší a svojím spôsobom najkrajší pohreb, aký som zažil.

Rodina si neželala, aby sme nosili vence, kytice. Jeden kvet a prípadne suma na podporu organizácie, ktorá pomáha postihnutým deťom. Všetci to dodržali. Jeden kvet držal v ruke maďarský premiér Viktor Orbán, jeden kvet mal predseda maďarského parlamentu László Kövér, maďarskí politici zo Slovenska, aj bežní ľudia.

Všetko prebehlo tak, ako by to malo. Náležite, pokojne a pietne.

Spievali sa žalmy, aj Modlitba sv. Františka. Rečnili obaja duchovní, bývalý kandidát na prezidenta Gyula Bárdos, súčasný predseda maďarskej strany Aliancia Krisztián Forró, a najmä László Gubík, ktorý vedie Združenie za spoločné ciele, ktoré pred ním viedol Duray. Bárdos je známy ako veľmi mierny politik, bolo zaujímavé sledovať, že dikcia jeho reči a vystupovanie v maďarčine bolo iné, ako pri prejavoch v slovenčine. Forró si jemným spôsobom dovolil kritiku na adresu prítomného Orbána, keď povedal, že Duray nebol prijatý a pochopený nielen na Slovensku, ale ani v Maďarsku. Maďarskému premiérovi sa súčasne poďakoval, že prišiel, a pripomenul Durayovo vystúpenie na veľkom mítingu Fideszu, keď Orbán v roku 2002 prehral voľby. Najdojímavejšie prehovoril László Gubík, mladý muž, ktorý sa s Durayom v posledných rokoch ľudsky zblížil a bol posledný, s kým sa zosnulý maďarský politik rozprával.

Gubík ho porovnal s Jánosom Esterházym, maďarským politikom z obdobia Československa a druhej vojny, vedľa sediaci Imre Molnár, ktorý o Esterházym napísal knihu a usiluje o jeho blahorečenie, si pritom utrel slzu. Príhovor viditeľne dojal viacerých, s jeho súhlasom sme sa ho rozhodli zverejniť. Meno László Gubíka si treba pamätať, budeme o ňom ešte počuť.

Nevystúpil žiadny maďarský politik z Maďarska. Aj v tom bolo niečo taktné a primerané. Rušilo azda len jedno, chýbal tu Béla Bugár, najvýznamnejší maďarský politik na Slovensku po roku 1990, ktorý mal s Durayom ťažké konflikty, ktoré – zdá sa – ani večnosť nedokáže utíšiť.   

Po obrade sa smútočný sprievod presunul na miestny cintorín. Možno tri stovky ľudí kráčali jeden-dva kilometre, aby naposledy obkolesili truhlu Miklósa Duraya.

A potom sa to stalo.

Bolo chladno, zo zeme sme ťahali zimu, ale stáli sme tam vyše hodiny. Zažil som to prvýkrát, Maďari sa lúčia so zosnulými spevom, kým sa nezakope celý hrob a nepoložia donesené kvety. Najskôr odznel ešte jeden príhovor, aby sa striedavo spievalo – raz ticho, inokedy hlasnejšie. Všetci vedeli, kedy a ako. Dojemný moment prišiel, keď zaznela jediná pieseň, pri ktorej sa nespievalo. Nad cintorínom sa ťahala melancholická dlhá krásna smutná pieseň, hudobník hral na nástroji, ktorý pripomína klarinet. Bol to dojímavý moment. Zrazu to smútiace spoločenstvo niečo spojilo, bolo cítiť súdržnosť. Spýtal som sa priateľa, čo to je. Nástroj sa volá tárogató, pieseň Krasznahorka büszke vára, Hrdý hrad Krásna hôrka, spieva sa vraj od pohrebu Františka II. Rákociho. Odvtedy uplynulo takmer 300 rokov.

Stáli tam všetci, najbližšia rodina, spolupracovníci, bývalí kolegovia z politiky, maďarský premiér s manželkou, predseda budapeštianskeho parlamentu. Zo slovenského parlamentu jeho podpredseda Gábor Grendel, poslanec György Gymesi, z etnických Slovákov Ján Čarnogurský a ja. Mokré blato sa lepilo, ale kým nebola truhla zakopaná úplne, zhromaždenie spievalo. Ľudové aj filmové piesne, obľúbené piesne Miklósa Duraya.

Tá jedna z nich, krásna a smutná zároveň, mi znie dodnes. Pustite si ju:

Miklós Duray bol iný ako väčšina maďarských politikov okolo neho. Pre Slovákov, a zrejme nielen pre nich, sa s ním v niektorých vážnych otázkach ťažko hľadala spoločná reč. Nebolo však možné nevážiť si ho. A nad jeho hrobom som mal pocit, že ak majú Maďari u nás mať budúcnosť, musia mať aj politikov ako bol Miklós Duray.

My Slováci s nimi možno v niečom ťažko budeme hľadať spoločnú reč. V inom sa zase dohodneme. Ale bez nich nebudú Maďari Maďarmi.