Najdôstojnejší pohreb, aký som zažil
Keď na cintoríne v Lučenci zaznela krásna ťahavá melancholická skladba na neobvyklom nástroji, zmeravel som a cítil, že možno dve-tri stovky Maďarov nad otvoreným hrobom Miklósa Duraya vytvorili súdržné spoločenstvo.
222323882094_530383669071773_792695011506987053_n
Foto: Orbán/FB
Je to už týždeň, ale neprestávam na to myslieť. Bolo to v utorok napoludnie v Lučenci, bol chladný slnečný deň, do synagógy uprostred mesta prišlo tristo, možno aj viac ľudí. Po takmer troch týždňoch od smrti Miklósa Duraya sa tu konal jeho pohreb. Obrad viedol katolícky kňaz, Duray bol katolík, ale obrady boli ekumenické, prítomný bol pastor reformovanej cirkvi, zhromaždenie sa konalo v zrekonštruovanej neologickej synagóge. Takmer všetci boli Maďari, Slováci sme prišli dvaja.
Hlboko sa ma dotklo viacero vecí.