Boli to najúpornejšie dni môjho boja o občianstvo a on nechcel, aby som urobil nejakú nevynútenú chybu. Prebrali sme spolu následne vždy postup pred aktuálnym policajným predvolaním, výsluchom alebo výmenou oficiálnych listov. Zasvätil ma do svojich vlastných skúseností, ktoré boli neporovnateľne väčšie a náročnejšie ako moje, vzal ma, takpovediac, pod svoje krídla. Nebolo to z politických dôvodov, keďže vtedy sa už stiahol z politiky. Len otcovsky podporil mladíka v ťažkostiach, lebo na opateru jeho veľkej maďarskej rodiny nikdy nedokázal zanevrieť.
Odvtedy sa náš vzťah neprerušil a rozšíril sa na viac ako desaťročie práce na rôznych projektoch. Od Letnej univerzity v Martovciach cez Národný strategický výskumný inštitút až po Esterházyho akadémiu a nakoniec poslednú baštu Durayovho životného diela, Združenie za spoločné ciele.
Počas tohto obdobia som ho videl a učil sa od neho ako od prednášateľa, mienkotvorcu, poradcu, mentora a vedúceho inštitúcie, ale nikdy mi nešlo o samotnú inštitúciu alebo o konkrétnu funkciu, ale o učenie sa vo všeobecnosti, o morálny postoj, ktorý sa skrýval za jeho slovami. Tak sa Miklós Duray postupne stal mojím učiteľom, až, takpovediac, mojím starým otcom vo verejnom živote.
Starí otcovia boli vo viacgeneračných rodinách vždy chránení, chránení a z lásky sebecky privlastňovaní. My sme sa vydali opačnou cestou. Snažil som sa Miklósa predstaviť čo najväčšiemu počtu mladých ľudí z našej komunity, aby sa jeho životné skúsenosti dostali do povedomia mojej generácie, ale aj ďalších generácií. Uvedomme si raz a navždy, že my všetci, tu žijúci Maďari, sme na jednej lodi plaviaci sa v nebezpečných vodách a potrebujeme takých kapitánov, ktorí našu loď nepotopia. Sme všetci pomyselnými vnukmi ostrieľaného lodivoda, Miklósa Duraya.
Milé spomienkové zhromaždenie! Drahá smútiaca rodina!
Miklós Duray nebol neomylný, ale aj tí najznalejší z nás si musia poriadne potrápiť hlavu, aby našli príklad, kde, kedy a čo nevidel, neodhadol Miklós správne. Preto taká spoločenská hra, ktorá by mala názov "Povedz príklad, keď sa Duray mýlil" asi nevznikne, pretože takéto intelektuálne meranie síl by sa rýchlo skončilo. Pán Boh ho obdaril nevídaným rozhľadom, a keby to nestačilo, dostal aj neochvejný zmysel pre spravodlivosť a obrovskú nádielku odvahy nielen hovoriť pravdu, ale aj konať podľa týchto zásad. Bolo to požehnanie, ale aj prekliatie. Niečo podobné mohli cítiť členovia hudobnej skupiny Ismerős Arcok (Známe tváre) pri písaní známeho verša piesne "Čo je to za svet okolo mňa a kam sa podeli moje sny?".
Mohli by sme vymenovať mnohé príklady, keď svojím postojom nechtiac ohrozil seba a svojich blízkych. Nikdy nezabudneme, aké bitky za nás vybojoval a za čo všetko mu vďačíme. Táto kariéra je príliš bohatá na krátky nekrológ, takže poviem len toľko: Vždy si ho pamätajme!
Spomeňme si naňho, keď pôjdeme do mládežníckeho tábora, pretože on také tabory s účasťou niekoľkotisícového davu mladých ľudí organizoval už v čase, keď ešte neexistovali smartfóny ani sociálne siete.
Spomeňme si naňho, keď sa neodvážime byť nástojčiví pri obrane a rozširovaní našich práv, lebo on sa nebál vzoprieť ani najmocnejším, keď si to vyžadoval spoločný komunitný záujem.
Spomeňme si naňho, keď zoberieme do ruky pero alebo mikrofón, pretože on považoval náš materinský jazyk za príliš vzácny na to, aby sme ho používali neohrabane.
Spomeňme si naňho, keď budeme sprevádzať naše deti cez brány maďarskej školy, pretože bez jeho odvahy by to asi možné ani nebolo.
Spomeňme si naňho, keď budeme plánovať svoj život v zahraničí, pretože on, keď počul volajúci hlas svojich, okamžite sa vrátil domov, lebo povinnosť pomáhať svojej komunite bolo jeho životným krédom.
Spomeňme si naňho, keď sa budeme venovať politike, pretože v jeho očiach toto povolanie vždy znamenalo službu verejnosti a obhajobu záujmov komunity, nikdy nie pominuteľnú honbu za slávou a falošným predstieraním sebarealizácie.
Spomeňme si naňho, keď zakladáme stranu, pretože on vedel, že politické spoločenstvo môže prežiť búrky času len vtedy, ak je postavené na pevných základoch a vytvorené na dosiahnutie dlhodobých národných a komunitných cieľov.
Spomeňme si naňho, keď nás prepadne falošná politická realizačná túžba urobiť niečo na úkor iných, pretože on vedel, že sa nemôžeme vždy milovať, ale že úcta je povinnosťou voči každému blížnemu.
Spomeňme si naňho, keď budeme v sebe cítiť prázdnotu a bezcieľnosť nášho každodenného boja, pretože on nám v januári 1994 na veľkom Komárňanskom zhromaždení politickej a spoločenskej elity maďarskej komunity žijúcej na Slovensku vytýčil tie ciele, ku ktorým sa môžeme kedykoľvek uchýliť a ktoré sme povinní plniť.
Spomeňme si naňho, keď zoberieme do rúk svoj maďarský preukaz alebo sa tešíme z iných hmatateľných plodov národnej politiky, pretože to on, spolu s mnohými ďalšími veľkými vlastencami, položil jej základné kamene.
Jeho celoživotné dielo je prepletené myšlienkou jednoty maďarského národa, ktorý je univerzálnym v priestore a čase, neoddeliteľnou spojnicou medzi všetkými národnými komunitami žijúcimi za hranicami Maďarska s rešpektovaním špecifických daností a záujmov týchto spoločenstiev.
Bol to on, kto ako prvý vyslovil myšlienku, že srdce Karpatskej kotliny bije v Budapešti, a ak napreduje Maďarsko, napredovať bude celý maďarský národ, ba aj ostatné národy s ktorými v strednej Európe žijeme spolu a zdieľame spoločný osud už vyše tisícsto rokov. Bol dôsledný aj v tvrdení, že národná politika musí byť vždy nadstraníckou politikou, ale nebál sa verejne vysloviť ani vetu: "Viktor, Maďari žijúci na Slovensku sú s tebou!"
Jeho verejný výkon je jedinečný a neopakovateľný. Ak použijeme futbalovú analógiu, je to číslo dresu, ktorého používaniu by sa malo po jeho odchode zamedziť, pretože, ak by si ho po ňom ktokoľvek obliekol, tak by to číslo neznesiteľne pálilo jeho chrbát. Osobne som nikdy nepoznal duchovne suverénnejšieho človeka. Niekoľko minút predtým, ako jeho telo vzdalo boj, som stál pri jeho posteli. Niekoľko dní som sa s ním verejne nerozlúčil, lebo som vedel, že musím pozbierať všetky sily, aby som to dokázal tu a teraz, v jednej z najťažších chvíľ môjho života. Uľavilo sa mi však, že ľudia, ktorí sa s ním dnes lúčili, ho už zaradili do panteónu najväčších osobností našej komunity, vedľa Jánosa Esterházyho. Dobre urobili. Veľmi dobre!
Drahá smútiaca rodina! Milé spomienkové zhromaždenie!
Aj my máme svojich hrdinov! Sme tu v Lučenci, kde si často pripomíname aj odpor reformovaných teológov medzi dvoma svetovými vojnami. Požehnanie patrí aj tunajším hrdinom z Mindszentyho hanebného procesu. Pamätajme aj na naše vysídlené rodiny. Pripomeňme si programotvorné myšlienky zlatej generácie Csemadoku v roku 68. Aj na nadšenie intelektuálov, ktorí zmenili systém v roku 1989. Vzdajme hold aj učiteľom, ktorí odolali útokom v 90. rokoch. Z radu mnohých hrdinov však práve osudy Esterházyho a Duraya najlepšie odrážajú tunajšiu maďarskú realitu. V nich sa spája veľkosť všetkých ostatných hrdinov.
V roku 1945 je Esterházy deportovaný, v tom istom roku sa narodí Duray. Jánosa nám zobrali komunisti, Miklósa nám poslal Pán Boh.
Oni dvaja, ako vodcovia komunity, dokázali spojiť menšinové otázky s univerzálnym poslaním národa. Pre Esterházyho to bolo kresťanské a sociálne myslenie, pre Duraya to bolo zameranie sa na obhajobu ľudských práv ako kolektívnych komunitných práv namiesto individualistickej koncepcie vnímania politiky, ktorá prevláda dodnes. V duchu výroku duchovného literáta Jenőa Dzsidu "Vždy všetko pre naše spoločné dobro, nikdy nič proti iným!"
Esterházy a Duray, obaja bránili svoju komunitu pred miestnymi prisluhovačmi svetových mocností aj veľakrát v takmer beznádejnom boji.
Ako povedal jeden múdry človek po Esterházyho pohrebe, "János sa vrátil domov", aby bol opäť medzi nami a ukázal nám cestu svojou prítomnosťou. Miklós bol však celý čas s nami, ale my sme sa zdráhali ísť jeho cestou. Inú možnosť však nemáme. Veď sme ich ľudia. Ľud Jánosa Esterházyho a Miklósa Duraya.
0918 501 422
To číslo už nezazvoní, ale odkaz, ktorý nám zanechal, je večný!
