O ľuďoch a psoch

V živote každého človeka, predpokladám, sa mihnú nejaké psy. U mňa to bol Lesan, susedov jazvečík, ktorý ma v detstve chytil za gate, lebo som mu kopol do papuľky prach. Netušil som, že aj taký malý plachý pes vie byť takým odvážnym borcom, sviniarom, ktorý si trúfa trestať detskú nerozumnosť bielymi tesákmi.

Potom tu bol vlčiak, ktorý na mňa zaútočil, keď som bol piatak na základnej škole. Nestihol som sa vyškriabať na strom. Ten chlpatý smraďoch ma zvalil na zem, náhubkom mi trafil “do huby” a labou ma poškriabal na bruchu. Medzi nami, na ten strom by som sa nebol vytrepal ani keby som na to mal dve hodiny. Po stromoch som sa bez rebríka nikdy nešplhal. Nie som barbar! Keď som príbeh rozprával spolužiakom, musel som ho zdramatizovať o dynamický prvok nevydareného úniku na strom, aby to nebola suchárina, že som len paralyzovane stál a “kukal” kým sa na mňa rútil pes.

Spolužiak Juro, ktorý býval v lesoch Karpát, mal takého odporného a agresívneho psa, až sa mi triasli kolená, keď som okolo neho prechádzal. Bol na hrubej železnej reťazi a tak reval, že mu z papule striekali sliny. Volal sa Andy, bol veľký ako medveď a kyslým psím pachom smrdel na dva kilometre. Párkrát sa odtrhol z reťaze a naháňal motorkárov, ktorí sa vozili po karpatských vŕškoch.

Potom prišla Brita. To bol konečne náš rodinný pes. Bol to malý “čokel”, ktorý susedom drhol sliepky a tak ho dali miestnemu veterinárovi utratiť. Z rúk kata a istej smrti ju v poslednom momente zachránila moja malá sestra, ktorá bola na návšteve u toho doktora “smrťáka”. Brita s nami prežila niekoľko rokov. Bol to super pes. Občas sa na pár hodín stratila v našich karpatských vinohradoch a vracala sa rozjarená, opojená volaním divočiny, oči jej blčali dávnou vlčou divokosťou. Tá sa naplno prejavila o niekoľko mesiacov, keď priviedla na svet bez jediného pípnutia mláďatká. Malé psíčky, ktoré boli veľké ako myši a voňali od cibule. Neviem prečo, ale všetky šteniatka, ktoré mala, voňali po cibuľke. Brita už pár desaťročí leží pod stromami a stáva sa prachom, z ktorého vzišli a do ktorého sa navracajú všetky veci i živé tvory.

Po Brite prišla Frída. Majestátna sučka rotvajlera. Čistokrvný majestátny pes. Mali sme ju od štyroch týždňov, takže si myslela, že je človek, boli sme svorka ako sa patrí. V dospelosti vážila vyše štyridsať kíl. Bola neuveriteľne tvrdohlavá, no dobrosrdečná a robila si zo všetkého dobrý deň. Bola tak poľudštená, že so mnou chodila do vinárne na kofolu a sedela na stoličke vedľa mňa ako človek. Pojedala soletky, ktoré som jej dával. Dáma krásna, vznešená, vrtošivá. Aj ona je už na druhej strane a jej labky odpočívajú v karpatskej zemi.

“Bezpsovci” dočasní a trvalí

Po Frídinom odchode nastalo dlhé obdobie bez psa. Bol som “bezpsovec”. Človek, ktorý psa mal a stal sa “bezpsovcom” sa buď hneď stane majiteľom nového psa, alebo dlho trúchli a už o psovi nechce nikdy počuť. Zatvrdí si srdce, aby nemusel prežiť ďalšiu prípadnú stratu, ak by jeho nový pes zdochol. “Bezpsovci” majú iný rytmus dňa aj noci. Niektorí hovoria o úľave, iní o svätom pokoji.

Sú však aj takí ľudia, ktorí nikdy nemali psa. Nedostali príležitosť zoznámiť sa s týmito úžasnými tvormi. Je tam aj sorta ľudí, ktorí sa psov boja, psy sú pre nich desivé neohrabané bláznivé zvery, ktoré útočia na všetko živé a neživé a zvlášť na kynofobikov. Tak sa nazývajú tí, čo sa psov panicky boja.

Ako “bezpsovec” som bol trpezlivý. Vedel som, že pes do našej domácnosti určite raz príde. Odkedy dcérka zistila, že psy sa dajú hladkať, česať a dá sa k nim túliť, odvtedy začala omieľať známu pesničku: “Ja chcem psa!”

Nebola jediná. Deti milujú psy a túžia po nich. Problémom bývajú rodičia, ktorí majú výhovoriek plné vrece. Ako najhoršie sa javia tzv. psie alternatívy.

“Psa? Teraz ešte nie,” odsúvajú rodičia neodvratné rozhodnutie. “Ale kúpime ti akvárium. Budeš mať rybky. Keď sa osvedčíš v akvaristike, možno raz z teba bude aj dobrý majiteľ psíka.”

“Ale ryby sa nedajú vodiť na prechádzku. Nie je s nimi zábava! Nemajú kožúšok!” argumentujú deti. Ich námietky sú označené ako banálnosti, akoby sa gubky mohli porovnávať s bernardínom. Dajte rybke na krk súdok s pálenkou, nech ide zachraňovať premrznutých turistov. Čo vám na to povie?

Rodičia sú prefíkaní, majú tisíc fínt, ako oblafnúť dieťa: „Budeme najprv chodiť vodiť na prechádzku psíkov z útulku a keď ťa to neomrzí, tak si možno nejakého zadovážime.“ Samozrejme, že z takejto alternatívy sú deti otrávené. Po niekoľkých prechádzkach s traumatizovanými kotercovými miláčikmi to často vzdajú, vyliečia sa z psíčkarstva.

Iní rodičia ponúkajú alternatívu v podobe škrečka, myši, morčiat, mačky, korytnačky alebo anduliek. Okrem morčiat a korytnačky som v detstve mal všetky tieto tvory. Mačky sa ešte akotak dajú zniesť, no psovi sa nevyrovná ani chránená korytnačka kožatka, ba ani miniaturizovaná napodobenina papagája v podobe andulky. Pes je pes!

Ako sme sa stali “psovcami”

Opakom “bezpsovca” je “psovec”. Pred Vianocami k nám prišiel psík, sučka. Dcérka jej dala meno Heidi. Heidi má asi tri roky. Je to kríženec jorkšíra a niekoľkých ďalších minipsíkov. Mala ho kolegyňa, ktorá ho strážila susedke, staršej chorľavej panej, ktorá však už s touto štvornohou radôstkou nevládala chodiť von.

Heidi som zobral pod pazuchu. Bola vystrašená. Išiel som ju vyvetrať do mestského výbehu pre psov. Hneď sa mi prihovoril pán s majestátnym psím obrom, samozrejme v dobrom, aby som si toho psíčka radšej držal, lebo je vydesený, oči má väčšie ako hlavu… Bola to pravda. Heidi nevedela, čo s ňou bude.

Posadili sme ju s manželkou do auta a išli sme vyzdvihnúť dcérku do školy. Je prváčka.

Dcérka prišla k autu. Nič netušila, pozrela dnu. Vidí, že na prednom sedadle sa trasie a vyvaľuje okále malý strapatý psíček.

“A to je čí?” spýtala sa.

“No čí? Tvoj predsa.”

Dcérka sa od dojatia rozplakala, a hovorí: „Viete, my sme mali dnes ráno v škole po modlitbe povedať, čo by sme chceli. Ja som povedala, že by som chcela psíka. A on je teraz tu!”

“Stačí sa pomodliť a zázraky sa dejú,” žartovali sme.

Je v tom aj duchovné ponaučenie. Človek sa za niečo modlí a Boh mu to plní prostredníctvom služby od iných ľudí. Tá služba je službou z lásky. To je celkom pekná pointa, ktorá môže dať zmysel nášmu snaženiu.

Heidi má tri pelechy. Jeden v predsieni, druhý v izbe a jeden pri skrinke na topánky. Kde sa jej zapáči, tam si ľahne. Veľmi má rada salámu, párky, kanadské psie konzervy a, čuduj sa svete, aj chlieb s maslom. To ju približuje k nám ľuďom asi najviac a naviac je to smiešne. Kto to kedy počul, aby pes žral maslový chlieb…

Každý pes má svoj príbeh

Skúste popremýšľať o svojich psoch, o psoch, ktorých ste stretli, alebo s vami prešli kus života. Napríklad jeden známy televízny a filmový producent, príma chlap, išiel ako hosť do rannej televíznej relácie. Boli tam aj ľudia z občianskeho združenia, ktoré zachraňuje psíkov. Nemenovaný producent sa pozerá na psíka a psí aktivisti sa ho pýtajú: “Páči sa vám? Beriete si ho?”

A on, človek spontánny hovorí: “Áno.” Odvtedy má parádneho psa, oddaného parťáka.

Alebo kamarát, populárny herec a moderátor. Po rozchode s priateľkou išiel autom na kraj sveta a niekde už takmer pri konci sveta, pri tej povestnej priepasti, uvidel zatúlané zafúľané psíča – psie svetlo na konci tunela. Zastavil, objal ho, naložil do auta a odvtedy sú nerozlučná dvojka.

Takýchto príkladov možno uviesť viacero, a vy, drahí čitatelia, tiež určite mnohé poznáte, veď psi sa pri človeku tmolia odnepamäti.

Pes je vďačnou literárnou, či filmovou postavou. Tí starší si určite pamätajú legendárny seriál Štyria tankisti a pes, alebo Goro, biely pes. Aj Doylov Pes Baskervillský je ikonický a desivý v akomkoľvek spracovaní. Turgenev v poviedke Pes zmiešal mystiku snov s obetou, ktorú za hlavného hrdinu prinesie jeho pes. Svojmu pánovi zachráni život, no sám pri tom zomrie.

Dojímavý je príbeh psa Hačikó, ktorý bol aj sfilmovaný. Hačikó má bronzovú sochu v Tokiu na mieste kde zvykla čakať svojho majiteľa aj roky po jeho smrti.

Deti milujú Labkovú patrolu, kde šteniatka na rôznych autíčkach a bagríkoch zachraňujú mesto. Kólia Lessie neprestáva priťahovať malých i veľkých, v Asterixovi a Obelixovi je malý nezbedný pes Idefix. Miro Jaroš spieva s deťmi o šteniatku. Na youtube má pieseň Šteniatko tridsať miliónov zhliadnutí!!! No a nesmieme zabudnúť na psa Bobiho, čo zožral kocku z lega.

Nových a nových knižných vydaní sa dočkáva Čapkova Dášenka.

V ponuke je duchársky Scooby Doo, 101 dalmatíncov, Psie veličenstvo Corgi a dôležitú úlohu zohrávajú psy aj vo filme Tajné životy maznáčikov.

Psi rezonujú aj v pesničkách. Za všetky uvediem moje naj: Psi sa bránia útokom od Joža Ráža a Petra Nagyho. Úsmevná je pieseň Pes od kapely Tři Sestry: “Bude mít boudu jak hrad a v ní bude žít!” Stará česká punková legenda FPB spieva: “Pes kluše, kam chce, po ulici a věci které větří páchnou tak trochu jak on sám… Všeho se dotkne, všechno očichá. Všechno přezkouší, všechno vyšetří. Pes kluše, kam chce, po ulici a má vlastní psí život, který žije, na který myslí, o kterém medituje. Má vlastní svobodný svět ve kterém žije stále sám.” Jaromír Nohavica má radostnú pieseň Můj pes o psíkovi, čo má “pelech u kredence, vysoké je inteligence”. My s kapelou máme dokonca album Psia krv… Svojho času, keď som ešte veril v silu poézie, som vydal zbierku básní Chudoba, psy, mrzáci…

Psi sú všade, dokonca aj v podsvetí.

Pes vedel priniesť aj problémy. Renesančný maliar Paolo Veronese bol kvôli psovi vyšetrovaný inkvizíciou. Na obraze poslednej večere namaľoval Máriu Magdalénu ako verného psíka pri Ježišových nohách. Ľudí to pobúrilo, začalo sa vyšetrovanie. Prepis Veroneseho výsluchu sa zachoval, možno si ho prečítať, je dostupný aj na internete. Obraz je to krásny.

Na pútnickom mieste v Poľsku, v mestečku Zebrzydowice sa v bočných chodbách kláštora nachádza vzácny obraz, ktorý vo svojej knihe Dejiny škaredosti spomína aj Umberto Eco. Je to obraz, na ktorom je krásna dáma a pri jej nohách je malý psík s chlapčenskou tvárou. Pôsobí to zvláštne, tajomne a desivo. Maliar takto stvárnil oddaného ctiteľa krásnej dámy, ktorá sa však podľa legendy vydala za iného muža.

Psi strážia aj onen svet. Spomeňme obludného Kerberosa. Brrr, také psisko hlavaté. Až tri hlavy má! Egypťania mali v úcte Anubisa. Bol to boh mŕtvych, boh smrti, ktorý mal hlavu psa. Richard z Haldinghamu vyobrazuje v 13. storočí na svojej mape sveta zvláštnych ľudí so psími hlavami.

Kresťanská kultúra pozná psov, čo sprevádzali svätcov. Svätý Hubert, patrón poľovníkov, býva vyobrazovaný so psom, svätý Roch má tiež psa, ktorý mu lízal hnisajúcu ranu. Svätý Roch je patrónom proti epidémiám. Pri svätom mučeníkovi Eustachovi sa tiež tmolia psi. Dokonca jeden “príšeriak” so psou hlavou bol aj kanonizovaný. Volal sa Christophorus Kynokephalus. Nakoniec bol po niekoľkých storočiach zo zoznamu svätých vyškrtnutý ako bytosť, ktorá nemala reálny základ a bola mýtom od samého počiatku. Vo východných cirkvách býva vyobrazený so svätožiarou na ikonách.

Pes s človekom chodil na lov, viedol vojny, strážil jeho rodinu, studne i stáda. Človek sa pri ohni zahľadel na nočnú oblohu a aj tam uvidel psa, svojho verného spolupútnika. To súhvezdie nazval Veľký pes. V ňom žiari najjasnejšia hviezda oblohy. Sírius, zvaný aj Psia hviezda.

Nakoniec posadil človek psa do rakety, a poslal ho objavovať vesmír. Pes človeku dôveroval aj v takejto priekopníckej veci. Preto vzdávam hold psom. Chválim ich za odvahu, vernosť a statočnosť. Teším sa, že pred tými tisíckami rokov, keď ešte psi svetom bežali ako vlci, prijali od človeka pozvanie k ohňu.