Nanútenie homopartnerstiev Štrasburgom by bol nebezpečný ťah

Obavy z toho, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu sa bude pokúšať o kultúrny imperializmus a nejaké formy nátlaku si nájde, sa dlhé roky napĺňali. Hoci vzťah medzi Radou Európy a EÚ nie je priamy, obe tieto západné nadnárodné inštitúcie predvádzajú rovnaké formy sesterského ideologického nátlaku.

Najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v prípade Fedotovová vs. Rusko je len ďalším povestným klincom do rakvy ľudských práv v Európe.

Podľa niektorých právnikov ide o rozhodnutie, ktoré nám môže fakticky nanútiť povinnosť schváliť inštitucionalizované zväzky pre páry rovnakého pohlavia, a to proti našej vôli.

Hoci sa bruselské inštitúcie a Štrasburg v príkrom rozpore voči svojmu prísľubu celé roky snažili o mäkké navádzanie, tomuto podvodu sme vždy dokázali odolať. A tak muselo prísť čosi tvrdšie.

Rozhodnutie Fedotovová je priamym útokom na našu suverenitu v určovaní právneho poriadku. A je tiež otázkou, čo vlastne máme považovať za ľudské práva.

Hoci pre slobodnú spoločnosť je typické, že je plná rôznych, často protichodných názorov, stabilita spoločnosti predsa len závisí minimálne od niekoľkých faktorov, na ktorých musí jestvovať všeobecná zhoda. Ide napríklad o chápanie ľudských práv alebo presvedčenie, že rozhodnutia súdu sa musia rešpektovať. Ide o presvedčenie, že zákon a právo sú spoločná strecha, pri ktorej musí jestvovať všeobecný rešpekt. Existuje len jedno právo, spoločné a platné pre všetkých.

Práve tento princíp už nejaký čas v Európe dostáva zabrať. Slováci budú čoskoro čeliť dileme, či majú považovať za „právo“ to z Bruselu a Štrasburgu, ideologicky nanútené cez rozhodnutia súdov, alebo to slovenské, ktoré je s ním v otázke sexuálnych menšín v radikálnom rozpore.

Ako právo opustilo Štrasburg

Štrasburský súd, ktorý definuje interpretačný rámec Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorým sme viazaní, sa pritom ani omylom nedá považovať za ideologicky nepobozkanú nezávislú inštitúciu, ktorá rozhoduje výlučne podľa právnej argumentácie. Previazané oči síce má, ale dúhovou vlajkou. Nedohliada na právo, ale na politické a ideologické požiadavky.

V citlivých kultúrnych otázkach dlhodobo rozhoduje ideologicky a jeho pochod proti európskym právnym normám je systematicky pozorovateľný.

Európske centrum pre právo a spravodlivosť (ECLJ) pred tromi rokmi prinieslo výbušnú analýzu, ako sa na pozíciách desiatok sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva ocitli ľudia, ktorí predtým bojovali za revolučné progresívne zmeny v sieti mimovládok Open Society Foundation (OSF) ovládaných miliardárom a progresívnym revolucionárom Georgom Sorosom.

Takmer štvrtina zo stovky sudcov ESĽP z posledných desiatich rokov pred vydaním správy v roku 2019 má silné väzby na jeho sieť nadácií, prípadne na ďalšie mimovládky, ktoré sú z ich fondu financované. Sorosova Open Society a Bill Gates sú najväčšími súkromnými darcami Rady Európy.

Prepojenia medzi sudcami, progresívnymi mimovládkami a aktivistami sú významné. Mnohí sudcovia predtým, ako sa dostali do Štrasburgu, roky pracovali v správnych alebo výkonných radách OSF, prípadne pre ne vykonávali rôzne iné druhy plateného aktivizmu.

Štrasburg tak bol do veľkej miery ovládnutý nie sudcami, ale propotratovými aktivistami a genderovými a LGBTI ideológmi.

Táto skupina „filantropov“ už dlhodobo používa Štrasburg na presadzovanie politického vplyvu najmä v kultúrnych otázkach. Ak si niekto myslí, že použitím zaklínadla „Soros“ sme vytiahli nejakú konšpiráciu, nech si prečíta Sorosove „filozofické“ diela, v ktorých predstavuje svoje vízie modernej spoločnosti, ako aj to, akým spôsobom sa na tom chce prakticky podieľať. K metódam, ako chce používať svoje miliardy na kultúrne a politické zmeny, sa sám priamo priznáva.

Budeme si môcť ponechať vlastné právo?

Aktuálne rozhodnutie v prípade Fedotovová môže aj Slovensku priniesť vážnu dilemu. Medzi právnikmi zatiaľ neexistuje zhoda, čo bude presne znamenať pre európske štáty. Minister spravodlivosti Viliam Karas tvrdí, že jeho návrh zákona pre nezosobášené páry by mal minimálne požiadavky tohto rozhodnutia splniť aj bez redefinície inštitútov partnerstva a manželstva.  

Podľa iných právnikov však toto rozhodnutie priamo ustanovuje povinnosť zaviesť nejakú formu inštitucionalizovaných zväzkov pre rovnakopohlavné páry. Hoci v tejto chvíli bez sankcie (môžeme si, pravdaže, domyslieť, že tie by boli len otázkou času).

Ide o ďalší potenciálny rozpor vnútri západných nadnárodných inštitúcií, ktorý môže mať potenciálne ničivé dôsledky na stabilitu a udržanie dôvery v Štrasburg a Európsku úniu. Slovensko síce nebude mať silu na to, aby sa kultúrnemu imperializmu vzoprelo, no môžeme predpokladať, že v tejto téme pôjdu európske inštitúcie do radikálneho konfliktu s Poľskom.

Okolo neho sa bude tvoriť koalícia štátov, ktoré sa ideologickej nomenklatúre ešte nepodvolili.   

Fedotovová a podobné rozhodnutia môžu byť istým zlomom. Keďže presadenie inštitucionalizovaných zväzkov pre homosexuálov je v týchto krajinách nepriechodné, západné krajiny, kde žijú „morálne vyspelejší nadľudia“ (aspoň si to o sebe myslia), nám nechali zopár desaťročí na to, aby sme po rôznych formách nátlaku tieto inštitúty presadili „dobrovoľne“.

Keďže sa tak nestalo, nadľudia stratili trpezlivosť a čoraz viac sa odhodlávajú na nátlakové prostriedky. Rozhodli sa obísť zákonodarnú moc týchto krajín, a tým aj väčšinovú vôľu nášho obyvateľstva, využitím mocenských nástrojov, ktoré sa označujú za garanta práva, čím nám nanútia zmeny, s ktorými bytostne nesúhlasíme.

Aké dôsledky môže mať na všeobecný rešpekt k zákonu, k ľudským právam a na dôveryhodnosť európskych úradov pokus ovládnuť všetky tieto inštitúty ideológiou, na to sa stačí pozrieť do dejín 20. storočia.

Kde je ľudské právo?

Americkí ústavní originalisti dobre rozumeli tomu, prečo je dôležité interpretovať ústavu tak, ako bola napísaná. Garantovala totiž spoločenský konsenzus, a teda aj praktické dodržiavanie ľudských práv.

V Amerike však v posledných desaťročiach došlo k nebezpečným precedensom, keď progresívne ladení sudcovia dokázali z ústavy čarovnými prútikmi „vyloviť“ dokonca aj ústave tak radikálne protirečiaci fenomén, ako je právo na potrat.

Pritom sa tvárili, že toto právo vyviera priamo z americkej ústavy a ducha jej zakladateľov. O otcoch zakladateľoch amerického štátu vieme len toľko, že pri takejto interpretácii ich textu by sa otáčali v hrobe.

Keďže americký kultúrny export je spravidla predvojom ideologickej buzerácie aj pre Európu, mohli sme očakávať, že tento fenomén sa skôr či neskôr pokúsi ovládnuť aj európske právo. Máme to tu. 

Evolučný výklad ľudských práv?

Právnik Michal Lipták uvažuje, že rozhodnutie Fedotovová „vtláča západoeurópsky kultúrny rámec východnej Európe“.

Podľa Liptáka Štrasburg vykladá Dohovor o ochrane ľudských práv evolučne, respektíve dynamicky. ESĽP sa podľa neho snaží zachytiť jeho „ducha“ v aktuálnej dobe, a neriadiť sa striktne textom.

„Toto je relevantné aj pre Slovensko – je úplne jedno, či je väčšina obyvateľov za alebo proti registrovaným partnerstvám. Nárok na právne uznanie rovnopohlavných zväzkov je základné ľudské právo, a to už nie je záležitosťou nejakého politického vyjednávania. Je povinnosť dodržiavať základné ľudské práva,“ tvrdí Lipták.

„Z týchto rozhodnutí jasne vyplýva, že ESĽP reflektuje faktický rozvoj ľudských práv,“ myslí si Lipták, „a s týmto rozvojom sa mení aj právny benchmark, resp. právna ,najlepšia prax´. A treba otvorene povedať, že toto tempo určujú konkrétne štáty, a iné konkrétne štáty sa zlaďujú – menovite, avantgardou je Holandsko, Dánsko či Nemecko, a prispôsobovať sa má skôr Slovensko, Ukrajina...“

Lipták to označuje za nepríjemné zistenie vzhľadom na to, že keď sme vstupovali do EÚ a ostatných západných inštitúcií, nebolo jasné, že aj takáto „kultúrna expanzia západnej Európy“ je v celom tom balíku: „V každom prípade je. Nebola tam možno od počiatku, ale bola tam už dávno predtým, než sme pristúpili.“

No vzhľadom na samotnú podstatu ľudských práv ide o veľmi nebezpečný posun. Právna interpretácia ľudských práv v rukách Štrasburgu sa takto stáva sluhom a väzňom aktuálnej ideologickej módy, ľudské práva tak už nebudú trvalým definovaním štandardov neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby, ale hrozí riziko, že sa budú vykladať len vo svetle aktuálnej politickej agendy. 

Pripomeňme, že Štrasburg veľmi podobne uvažuje aj vtedy, keď hovorí o potrate ako o základnom ľudskom práve, pričom sa ktovieako netrápi nad tým, že ide o faktické popretie prvého ľudského práva, bez ktorého žiadne ďalšie nejestvujú, a to práva na život.

Brusel sa nám tak vlastne priamo do tváre cynicky a bez ospravedlnenia priznáva, že garancie o tom, že sa nebude pliesť do našich kultúrnych právnych noriem, boli od začiatku podvodom.

Ešte šokujúcejší je ďalší Liptákov záver: „Ak budú mať napr. na Slovensku ľudia pocit, že registrované partnerstvá sú nám Západom nútené, tak z prípadu Fedotovová vyplýva, že v princípe áno, sú nútené. A za mňa je to tak správne, lebo základné ľudské práva nie sú ,na diskusiu´, tie sa jednoducho majú dodržiavať.“

To je naozaj milé. Na začiatku je teda prísľub, že nám nič nenanútia. A keď nám to nanútia, tak to musíme rešpektovať. Inak vraj popierame ľudské práva.

Neznesiteľná ľahkosť, s akou sa tieto ideologické kolonizácie mocensky dejú, naznačuje, že podobné intelektuálne kotrmelce, ktorými sa dá zrušiť každá kultúrna garancia pri vstupe do nadnárodných štruktúr, sa budú hojne využívať aj do budúcnosti a pri akejkoľvek progresívnej agende. Súdruhom postačí len trpezlivosť.

Akú budúcnosť má takýto Západ?

Problém tohto výkladu je, že každá nelogická volovina, ktorá sa v nejakom období stane módou v salónoch, môže byť považovaná za ľudské právo. Keďže módy majú krátke trvania, ľudské práva už nebudú trvalým a neodňateľným chápaním štandardov základnej dôstojnosti ľudskej osoby, ale budú zavesené na dobové stereotypy. Často ideologické.

Pripomeňme, že časť ľavicovoliberálneho hnutia ešte predtým, než objavila homosexuálnu agendu, pretláčala aj uzákonenie pedofílie. Bolo to v období krátko po nástupe sexuálnej revolúcie v 70. rokoch, keď sa v liberálnom prostredí verilo, že každé tabu súvisiace so sexualitou musí padnúť. Áno, aj pedofília bola kedysi ľavicovými progresívcami označovaná za ľudské právo. Práve z tohto obdobia pochádza suverénne najviac prípadov sexuálneho zneužívania detí.

Dnes sa k tomu už progresívne či ľavicovoliberálne hnutia nehlásia, dokonca sa nehlásia ani k tomu, že sa k tomu kedysi hlásili. A my ich, pravdaže, úplne chápeme. No táto skúsenosť by mala byť mementom, že nie všetko, čo kedy osvietenému progresívcovi napadne, má byť okamžite chápané ako ľudské právo.  

Ľudské práva sú pomenovaním neodňateľných práv, ktoré sú zásadné pre napĺňanie dôstojnosti ľudskej osoby a ktoré človek užíva nielen rekreačne a náhodilo, ale intenzívnym spôsobom (právo na život či slobodné vyjadrovanie...).

Dáta z krajín, kde sú registrované partnerstvá alebo homomanželstvá uzákonené už dlhšie ako desať rokov, a teda ich za ten čas už mohli využiť všetci miestni gejovia a lesby, jasne nasvedčujú, že obrovská väčšina z nich tieto inštitúty ignoruje. Nezdá sa teda, že by samotní homosexuáli s týmito „ľudskými právami“ narábali ako s ľudskými právami nevyhnutnými pre plnohodnotný život.

A mnohí z nich si ani neželajú, aby sa ich intímny osud spájal s ideologickými agendami. Obzvlášť tí, ktorí si uvedomujú, že inštitút manželstva nevznikol na podporu intímneho zväzku dvoch osôb, ale ako spoločenská ochrana rodinnej bunky plodiacej a vychovávajúcej ďalších členov spoločnosti. Ak by išlo o samotný zväzok dvoch osôb, právny inštitút manželstva by podľa liberálnej podstaty európskeho práva, ktorá neumožňuje inštitucionalizovať žiaden zväzok výlučne na základe intimity, nevznikol ani pre heterosexuálov.

Podstata ľudských práv spočíva v tom, že sú založené na nespochybniteľnej logike, ktorá je rozumom prístupná celej spoločnosti. Hoci pôvodné ľudské práva si prešli zápasom, v konečnom dôsledku sa stali trvalým celospoločenským konsenzom. Tým sa zaručila realizácia ľudských práv ako trvalého presvedčenia občanov.

Agenda, ktorá nanucuje právne uznanie homozväzkov a ktorá nemá potenciál stať sa celospoločenským, a už vôbec nie právnym ani intelektuálnym konsenzom, je ohrozením samotnej podstaty, rešpektu a chápania ľudských práv.

Ako sa s týmto podvodom vyrovnajú občania východných krajín Únie, a najmä kresťania, ktorí pri rešpekte k Európskej únii patrili k tým najposlušnejším, bude vážnou otázkou najbližšej budúcnosti.

Nie je ťažké si domyslieť, že po všetkých psích kusoch práve toto môže byť ďalším vážnym dôvodom dlhodobého pestovania dešpektu k západným nadnárodným inštitúciám. Akú budúcnosť môže mať vzácna a dôležitá európska integrácia, ak si inštitúcie, ktoré Európu uniesli a znásilnili podobne, ako mytologický býk, systematicky znepriateľujú svojich najoddanejších stúpencov?