Výskumné agentúry a médiá vypočítali, že Hegerov projekt má hrubý volebný potenciál na úrovni 22 percent. Nemal by konkurovať progresívcom ani SaS – voličov má vyťahovať z OĽaNO, KDH a Sme rodina.
Očakáva sa, že o zmluvnej spolupráci by mal Heger rokovať s Dzurindom, s KDH a s ďalšími stranami, ktoré sa správne zorientovali v nárokoch pokrokovej doby.
Podobný úkaz sme na Slovensku pozorovali aj pred voľbami 2020. Rozdiel je v tom, že teraz na stoličku lídra neprehovárajú dosluhujúceho prezidenta, ale dosluhujúceho premiéra.
Projektové zadanie je však podobné – vychovať a vypestovať „príčetných konzervatívcov“. Hovoril o nich predseda Progresívneho Slovenska Šimečka. Slovensko podľa progresívcov potrebuje partnerskú, modernú konzervatívnu stranu, ktorá nebude mať problém s dúhovou agendou, s atlantickou vojenskou politikou a s prevýchovou Slovenska.
Pokusy vyrobiť „silný stred“, ktorý bude sedieť po pravici Progresívneho Slovenska, sú staré. Začali sa v roku 2017 pri štarte dvojičiek PS-Spolu. Strana Spolu mala loviť pravicových voličov, ktorým progresívna ľavica nikdy nesadne. Nevyšlo. Ukázalo sa, že výtlak Beblavého je záporný (na jedného získaného voliča pripadalo desať vytočených). Prišiel plán B – povolať Kisku. Tomu, ako si iste spomínate, sa do politického boja veľmi nechcelo. No nakoniec ho prehovorili a posadili do novej strany.
Výskumné agentúry a médiá vtedy vypočítali, že Kiskov projekt má hrubý volebný potenciál na úrovni 25 percent. Po mediálnom roztlieskavaní nasledovalo založenie strany. Za ľudí bola nominálne konzervatívna, zameraná na pravicových voličov. Reálne ju však tvorili progresívci ako Valášek (dnes PS) či Kolíková (dnes SaS).
Ani plán B s angažovaním Kisku veľmi nevyšiel. Kiska zadriemal v strede kampane. Keď ho zobudili, zistil, že jeho strana je päťpercentná. Päťkrát menšia, ako hlásal „potenciál“. A jeho budúci partneri – progresívci – nepreliezli kvórum.
Od volieb prešli tri roky a „pokrokové sily“ majú podobný problém. Sila progresívcov je prevažne virtuálna (papierová). Ich reálny volebný výsledok je otázny. A ešte otáznejšie je to, kto by mohol slúžiť ako ich blízky a primerane silný partner do vlády.
Jednou z možností mal byť Dzurindov projekt. Má pozbierať politických elfov, hobitov a trpaslíkov do jednej ponuky (Spolu, ODS, Dobrá voľba, Jablko...). Ďalšou z možností mal byť Heger, ktorý opúšťa Obyčajných a rieši ponuku pripojiť sa ku KDH.
Po predbežnom testovaní to vyzerá tak, že Heger má väčšie šance ako Dzurinda. Otázka ich spojenia do širšej liberálno-konezrvatívno-progresívno-kresťanskej únie (áno, aj také sa dnes kreslia) je otvorená. Predsa len, servírovať vedľa seba Luciu Nicholsonovú, Rada Baťa, Eduarda Hegera, Jaroslava Naďa a Milana Majerského… To si vyžaduje bohatú dávku kreativizmu. A ešte bohatšiu dávku tráviacich enzýmov.
V každom prípade však platí, že pracovať sa bude na volebnom nasadení „Hegerovho projektu“. Odvolaný premiér má na to všetky predpoklady. Je tvárny, mediálne senzitívny, vyľakaný z tvrdšej konzervatívnej agendy. Absolvoval pobyt v Spojených štátoch. Keď sa v septembri formovala konzervatívna väčšina v parlamente, ktorá by po odchode SaS tolerovala menšinovú vládu, Heger znervóznel a žiadal rokovania s Kolíkovou a Sulíkom. Dnes má výrazne bližšie k Jurajovi Drobovi (bývalý obchodný partner) než k Matovičovi. A o pár mesiacov to bude platiť stonásobne.
Slovom, Heger zapadá do objednávky progresícov po „nových konzervatívcoch“. Teda po takých, ktorí v principiálnych hodnotových konfliktoch nemajú problém zradiť – a poslúžiť druhej, dúhovej strane.
Mimochodom, to môže byť jeden z dôvodov, prečo prezidentka Čaputová drží Hegera vo vláde aj po jej páde – a nežiada nástup novej dočasnej vlády, ktorá by Slovensko doviedla k voľbám. Heger sa v tejto pozícii ani len omylom nemôže presadzovať ako suverénny konzervatívny hráč (ak chce ostať premiérom do volieb), ale len ako súčasť programu. S predpísaným politickým smerovaním.
Projekty ako ten Kiskov a dnes Hegerov pritom nemajú len spoločný rukopis. Majú aj spoločný problém. Sú kontrolované, manipulované. A umelé. Sú to „fejkoví“, sfalšovaní konzervatívci s progresívnym dozorom.
A to ich odsudzuje buď na neúspech, alebo na „úspech“ v podaní poslancov Za ľudí, ktorí po voľbách prestali predstierať konzervatívne presvedčenie a rozutekali domov. Do PS, Spolu, SaS…
Jednoducho: Heger s Naďom ponúkajú pravý opak toho, čo Slovensko potrebuje. Opak poctivej konzervatívnej a národnej strany so suverénnym lídrom, ktorý by bol protiváhou progresivistických experimentov…
A protiváhou ich modrých sluhov.