V dnešnej publicistike sa to porovnaniami s Hitlerom a Stalinom len hemží, ale keď takéto slová roku 2014, po ruskej invázii na Krym, použil vo svojom článku Paul Johnson (1928 až 2023), mal jednu výhodu: pôsobenie oboch menovaných diktátorov v medzinárodnej politike poznal zo svojej mladosti osobne, a mal teda s čím porovnávať.
Viac ako päťdesiat kníh
Narodený v upadajúcom britskom impériu, ktoré onedlho čakala skúška ohňom v podobe druhej svetovej vojny, dostal Paul Johnson trochu obskúrne prostredné meno Bede. S výberom mena sa rodičia trafili dokonale. Pôvodný Bede zvaný Ctihodný bol totiž anglosaský mních – laický znalec Biblie, ktorý žil na prelome 7. a 8. storočia v kláštore neďaleko dnešného Newcastlu. Za svoj (na raný stredovek pomery dlhý) život vyprodukoval neuveriteľné množstvo rozpráv a kníh.
Viac ako päťdesiat kníh po sebe zanechal aj jeho menovec, rovnako dlhoveký Johnson, ktorý sa tiež narodil na severe Anglicka, ale v Manchestri. Určitá duševná dištancia od Londýna, kde sa koncentruje britská smotánka, Johnsonovi vydržala tiež po celý život, aj keď sa inak jeho životná trajektória uberala očakávateľným smerom talentovaných Angličanov, cez Oxford až do hlavného mesta. Ak vyrastiete v priemyselnom regióne počas veľkej hospodárskej krízy, nikdy už nebudete prirodzene zapadať medzi rodených obyvateľov zámkov, palácov a víl v metropole.
Očakávateľná bola aj dráha Johnsonovho politického presvedčenia. Ako množstvo ďalších mladých intelektuálov sa aj on stal presvedčeným labouristom a vydržalo mu to zhruba dvadsaťpäť rokov. Jeho ľavicové presvedčenie pretrvalo až do hlbokej krízy v druhej polovici 70. rokov, keď boli štrajky na dennom poriadku, nič poriadne nefungovalo a komentátori v novinách sa zaoberali otázkou, či je možné, aby predtým najväčšia veľmoc planéty klesla na úroveň tretieho sveta.
Ale ani počas dvadsiatich piatich rokov, keď bol Johnson priaznivcom Labouristickej strany, sa nenechal zlákať k podpore jej totalitného krídla, kde sa koncentrovali obdivovatelia Stalina a Sovietskeho zväzu. Vízia sociálneho inžinierstva, ktorá omámila množstvo Angličanov a podľa ktorej písal svoje dystopické romány George Orwell, nedokázala v Johnsonovej duši vytlačiť staršiu a silnejšiu vrstvu z detstva. Išlo o jeho katolícku vieru, dávnu výchovu u jezuitov a presvedčenie o tom, že nad činmi ľudí bdie Boh, ktorý vidí aj zlo napáchané v mene budovania pozemských utópií a nebude ich súdiť o nič ľahšie ako iné zločiny. Až do konca života vyhľadával Johnson takmer každý deň ticho kostolov, postupom času čím viac opustenejších. V neskorších rokoch sa trpko sťažoval na to, že sa rozšíril zvyk kostoly cez noc zamykať a otvárať ich až neskoro dopoludnia, takže tam ráno nemôže načerpať duchovnú silu.
Čítavé, nie však povrchné písanie
Už vo svojom labouristickom období si Johnson získal povesť autora, ktorý „nedrží stranícku líniu“. Veľké osobnosti sa dajú málokedy usmerniť do úzkych myšlienkových koridorov a nespokojný Johnson vedel rypnúť hlboko aj do svojich spojencov. Práve jeho talent pre čitateľa a pritom nie povrchné písanie bol dôvodom, prečo nakoniec v tejto fáze svojej kariéry vystúpil až na pozíciu editora ľavicového časopisu New Statesman. A to aj napriek tomu, že ako praktizujúci katolík bol tak trochu podozrivý a musel na svojej pozícii najskôr podstúpiť polročné skúšobné obdobie.
To už ale prichádzali sedemdesiate roky a s nimi aj veľké otrasy. Ťažký priemysel, ktorý kedysi dal tvár modernému Spojenému kráľovstvu, sa nezadržateľne rozkladal a snahy labouristov ochrániť svoju voličskú základňu viedli k čoraz väčšej polarizácii spoločnosti. Veľké odborové organizácie, ktoré od labouristov v povojnovom období získali značné práva a inštitucionálnu podporu, čoraz viac diktovali politiku zvyšku národa a ten bol čoraz menej ochotný subvencovať zjavne upadajúce priemyselné podniky len preto, aby nemusel „ani muž zo závodu a ani halier zo mzdy“.
Konfrontácia medzi odbormi a daňovými poplatníkmi vyvrcholila v príšernej zime na prelome rokov 1978 a 1979, ktorej sa dnes hovorí „Winter of Discontent“, zima nespokojnosti. Pri moci bola práve (slabá) labouristická vláda premiéra Jamesa Callaghana, voči ktorej rozpútali odbory sériu štrajkov s cieľom vymôcť si zvýšenie platov. Obmedzilo sa fungovanie nemocníc, v niektorých mestách sa nezvážali odpadky, a dokonca ani nepochovávali mŕtvi, zásobovanie obyvateľstva viazlo. Zima bola najchladnejšia za takmer dve desaťročia a mohutné snehové búrky odrezali niektoré mestá na severe od zvyšku krajiny. Dalo sa do nich dostať len vrtuľníkom, pretože uprostred vĺn štrajkov sa ani neodpratával sneh. Nebolo palivo, pretože štrajkovali aj vodiči cisterien a nákladiakov.
V tejto atmosfére „prekmitla“ politická nálada v Spojenom kráľovstve silno na stranu Margaret Thatcherovej, šéfky konzervatívnej opozície, ktorá sa netajila tým, že socialistické vymoženosti zavedené labouristami pri prvej príležitosti opäť demontuje. Ak ešte na jeseň 1978 boli preferencie labouristov a toryovcov skoro vyrovnané, v máji 1979 zvíťazila Thatcherová nad Callaghanom veľmi presvedčivo a Spojené kráľovstvo následne nabralo úplne iný politický kurz.
Nepriatelia spoločnosti
Paul Johnson v tom období nikam „prekmitávať“ nemusel, pretože svoj politický obrat dokonal už dva roky predtým. Jeho „veľká konverzia“, alebo azda „veľké odpadnutie“, sa dá datovať k roku 1977, keď vystúpil z Labouristickej strany a zároveň vyšla jeho kniha Nepriatelia spoločnosti, rozoberajúca deštruktívnu činnosť komunistických intelektuálov na Západe. Vzal v nej pritom pomyselnú sekeru na rad svätých figúr ľavicového hnutia 60. rokov, napríklad na Herberta Marcusa. Ikonoklasmus, čiže odmietanie úcty k ikonám, bola vôbec jedna z disciplín, ktoré šli Johnsonovi mimoriadne od ruky. Jeho terčom sa stali aj „sekulárni svätí“ rozvojového typu Nelsona Mandelu a Mahátmu Gándhího, ktorých sa inak neodvažoval spochybňovať takmer nikto.
Určité slepé miesto mal Johnson, naopak, na pravej strane spektra. Napríklad jeho oslava čílskeho diktátora Augusta Pinocheta, za ktorého vlády Čile významne ekonomicky vyrástlo, sa vôbec nezaoberala otázkou, či represie, ktoré vtedajšia vojenská junta rozpútala proti ľavici, neboli príliš tvrdé. Ani tým, či jedného dňa nepovedie ich dedičstvo k podobnému „prekmitnutiu“ čílskej spoločnosti, aké zažili Briti za „zimy nespokojnosti“. (Aj sa to stalo a súčasné Čile muselo pred pár mesiacmi odrážať pokus o zavedenie novej progresívnej ústavy, ktorú zostavili práve prevažne ľavicoví intelektuáli a bola – očakávateľne – plná postmoderných zlátanín. Našťastie, neprešla referendom.) Obvinenia Pinocheta z ťažkých zločinov proti ľudom považoval Johnson za vykonštruované, a keď zostarnutého exdiktátora niekoľko rokov pred smrťou internovali v Londýne, bojoval za jeho prepustenie.
Hrozba, ktorú premnožená intelektuálna vrstva pre bohaté a prosperujúce spoločnosti predstavuje, sa stala jednou z častých tém Johnsonovho diela v jeho pravicovom období, ktoré sa tiahlo od začiatku 80. rokov až do jeho smrti v januári 2023. Ako absolventa Oxfordu ho nikto nemohol podozrievať z primitívneho „dezolátstva“, ktorým sa bežne nálepkuje dnes. Bolo to skôr naopak, poznal svojich spolužiakov až príliš dobre. „Cesta k Utópii vedie vždy na Golgotu,“ varoval Johnson vo svojej hlavnej knihe Dejiny 20. storočia. Táto myšlienka by zrejme stála za výučbu na vysokých školách, ktoré zatiaľ hrozbu, že popri vedomostiach vštepia svojim absolventom aj komplex vševedúcnosti, príliš nerieši.
Okrem „veľkých dejín“ poňatých v obrovských kontextoch – Dejiny židovského národa, Dejiny kresťanstva – ale Johnson exceloval aj ako autor biografií, ktoré zabiehajú až do neuveriteľných detailov. V češtine napríklad vyšli jeho životopisy Churchilla, Eisenhowera, Kalvína, Darwina, Napoleona a Stalina, z ktorých minimálne ten posledný písal ich autor so značnou – priznanou – nechuťou a skôr z povinnosti voči čitateľom. Všetky sú písané rovnakým čítavým, ale nepovrchným štýlom, ktorý sa stal Johnsonovou charakteristickou črtou. Ak sa chce súčasný čitateľ zoznámiť s niektorými z dávno zosnulých veľkých osobností dejín, po prečítaní Johnsonových biografií bude mať pocit, že ich poznal osobne.
Paul Johnson – podobne ako Alžbeta II. – prežil takmer storočný život v unikátnom období ľudských dejín, keď technologický rozvoj úplne zmenil tvár sveta. Na rozdiel od kráľovnej, od ktorej sa očakávalo buď mlčanie, alebo ničnehovoriace zdvorilosti, mal však možnosť hovoriť a písať a využil ju naplno. Pravá nesmrteľnosť je pre ľudské bytosti nedosiahnuteľná. Výhodou spisovateľov ako Johnson je aspoň to, že ich knihy síce tiež starnú, ale neumierajú.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.