Máme problém. A pokojne môžeme povedať, že problém systémový. Predčasnými voľbami skončila Dzurindova druhá vláda, Radičovej vláda, Matovičova a Hegerova vláda. Čím to je?
Nie, nie je to Sulíkom.
Dzurinda nedodržal koaličnú dohodu voči KDH, Radičová nevedela vyriešiť politickú krízu rokovaním, Heger toho nevedel ešte viac. Sulík bol dvakrát pritom, ale vážnejšie bolo niečo iné.
V zásade platí, že stabilita politiky súvisí s volebným systémom. Preto sa o tom aj vedie reč. Lenže je tu niekoľko lenže.
Prvý problém
Tým je politika. Nesmerácke vlády padajú, pretože v nich víťazí konflikt nad dohodou. Ako to povedal Béla Bugár, rozdiel medzi Dzurindom a Ficom je ten, a nebude sa vám to páčiť, že Fico drží dohody.
To je osobná rovina.
Je tu však aj záujmová rovina.
Pomenujte si tri najdôležitejšie témy pre každú stranu, škrtnite tému korupcie, a skúste zostaviť prirodzené koalície podľa záujmov jednotlivých strán. Vyjde vám z toho, že konzervatívci majú zásadný problém s liberálmi.
Napriek tomu práve s nimi vždy nanovo vstupujú do vlády – lebo korupcia.
Tá robí problém aj Smeru. Strany, ktoré so Smerom vládli, mali problém a spravidla sa nedostali najbližšie voľby do parlamentu. Korupciu teda táto úvaha nijako nespochybňuje, naopak.
Riešime ale funkčnosť, tak pokračujme. Komunizmus už nehrá rolu, už neriešime ani problém postkomunizmu, túto kapitolu uzavrela Gorila. Ale vlády stále padajú.
V Maďarsku aj Poľsku vládnu tamojší konzervatívci s podporou myšlienkových prúdov, ktoré u nás reprezentuje Smer. U nás je tento tábor rozdelený a vládnuť spolu nedokáže.
Obávam sa, že kým sa tento rozpor nevyrieši, tak bude rozpad nesmeráckych vlád pokračovať. V závislosti od osobných mocenských talentov, vydržia také vlády rok-dva alebo tri.
Naopak, stabilitu by prinieslo iné delenie na vládne a opozičné bloky. Tak, ako sa to stalo v Poľsku či Maďarsku.
Potrebujeme hlbšie zmeny. Začiatok nie je zlý, novela ústavy zrušila uvažovanie o skratke, ktorá by nič neriešila.
Celú debatu o hrozbe zmeny volebného systému som síce nepovažoval za zvlášť dôležitú, ale je fajn, že ju máme za sebou. Obavy o rýchlu zmenu volebného systému nebrali do úvahy viaceré okolnosti, Pellegrini navyše dohodu s Ficom na takejto zmene poprel („Nikto nie je s nikým dohodnutý. Veď načo by sme sa my s nimi teraz dohodovali, veď vy neviete, s kým budete vládnuť.“). Ani jeden volebný obvod nie je nijaká katastrofa a žiadne zvláštne Mečiarovo dedičstvo. Kedysi nás v škole učili, že jeden volebný obvod má aj Holandsko.
Napriek tomu je v tej debate štipka opodstatnenosti.
Máme totiž vážny problém so stabilitou politiky, vlády u nás pričasto padajú a v podstate všetky vládne koalície, v ktorých nebola Ficova strana za posledné desaťročia, skončili predčasnými voľbami.
To nie je normálne, ani žiadúce, všetko má svoje výnimky, ale našu krajinu to v dlhodobom meradle poškodzuje. Stabilita politiky s volebným systémom súvisí, vidíme to v krajinách, kde k predčasným voľbám nedochádza (USA, Nemecko, Maďarsko), vidíme to aj v krajinách, kde sa robili zmeny volebného systému, aby politiku stabilizovali (Taliansko, predtým Francúzsko). Zvlášť zaujímavé sú krajiny, kde kedysi vlády padali často a dnes je politika stabilnejšia (napríklad Poľsko).
Tento text chce sformulovať dva zásadné argumenty proti väčšinovému systému na Slovensku a dva argumenty v prospech sofistikovanej reformy, ktorá by našu politiku stabilizovala.
2 proti
Pomerný volebný systém je ale u nás osvedčená tradícia, jeho zadefinovanie do ústavy je preto v poriadku.
Či máme jeden alebo osem obvodov, považujem za vedľajšie. Líder strany sa predsa môže odfotiť v každom volebnom obvode s lídrom tamojšej kandidátky a výsledok bude rovnaký. Ukázali to voľby v júni 1989 v Poľsku. Každý kandidát Solidarity mal plagát s Walesom, iba jeden nie, a práve ten sa nedostal. Podobne by to fungovalo u nás.
Podstatne vážnejšie je niečo iné.
Jednomandátové obvody by posilnili fenomén nezávislých kandidátov, hoc aj so straníckym krytím, čo by ešte zhoršilo fungovanie parlamentu. Viac nezávislých, viac chaosu, neprehľadnejšie dohody. Vidíme to už v komunálnych a regionálnych voľbách. Absolútne im dominujú práve nezávislí kandidáti. Okresná a komunálna „politika“ by sa preniesla na štátnu úroveň. Jednomandátové obvody by teda boli zlé pre politiku, zlé pre krajinu.
Druhý dôvod proti sa týka našich Maďarov. Jednomandátové obvody radikalizujú etnické menšiny, zvlášť v prípade, ak žijú na súvislom území a na hranici s vlastným národom.
Za jedno z mála pozitív po roku 1989 možno považovať, že sme zvládli spolužitie s Maďarmi. Istý problém vznikol po voľbách 2020, keď v slovenskom parlamente nie je žiadna maďarská strana, čo nesie svoje riziká pre radikalizáciu Maďarov. Ale aj tu je vývoj, zdá sa, že naši Maďari zažívajú reverzný chod dejín Uhorska. Potom, ako prišli o parlamentnú stranu s plus 5 percentami, vstupujú Maďari jednotlivo na kandidátky slovenských strán. Týka sa to viacerých strán a je možné, že to bude dlhodobo pokračovať. Lepšie aspoň nejaké zastúpenie, ako žiadne.
Jednomandátové volebné obvody by to radikálne zmenili. V modeli, kde víťaz berie všetko, sa politika polarizuje. Na juhu by mohli spôsobiť rast etnického napätia.
Úplne zbytočne.
2 za
Naša politika ale systémové zmeny potrebuje. Keď vo Francúzsku padali vlády, elity prišli s návrhom „novej republiky“. Podobne v Taliansku.
Ako ale zlepšiť stabilitu vlád u nás?
Existuje faktor, ktorý systémovo riešiť nemožno. Nazvime si ho fenomén Mečiar alebo Matovič. Ten spôsobuje, že vlády sa rozpadajú, lebo líder nevie viesť. Tu netreba meniť zákony, tu prinesie zmenu až uvedomenie voličov.
Dve systémové zmeny však urobiť možno a sú žiadúce. Obidve sa dnes obchádzajú, prax porušuje princíp.
Po prvé, strany sa stali kandidátkami, ktoré slúžia aj iným straničkám, ktoré by sa inak do parlamentu nedostali. Do dokonalosti to doviedla OKS, ale táto prax metastázuje. Matovičova kandidátka bola fakticky koalíciou štyroch strán, ale na vstup do parlamentu jej stačilo 5 percent.
V podstate ide o podvod.
Ešte do väčšej dokonalosti to chce vyvinúť Dzurinda. Lenže ak chceme mať parlament otvorený stranám s podporou 1-2 percentá, mali by sme znížiť kvórum. Ak to nechceme, treba vynucovať, že ak za ľubovoľnú stranu kandiduje člen inej strany, je to fakticky koalícia, čím sa zvyšuje kvórum. Ak je tých strán viac, kvórum sa zvyšuje viac.
Ak by sme toto opatrenie vynucovali, neriešilo by sa tým všetko, ale vnieslo by to viac stability.
Druhé opatrenie je ešte dôležitejšie.
Na Slovensku nemáme politické strany, ale firmy. Napísal som to už pred mnohými rokmi, slovenskú politiku ovládli podnikatelia. Od Kisku po Kaliňáka, od Kollára po Matoviča, vrátane Sulíka, Trubana... sú všade. A strany sa súčasne s tým zmenili na firmy, ktoré títo podnikatelia vlastnia. Modelov je viac, ale podstata rovnaká.
Práve to je kľúčový problém a jeho riešením musí byť obnova politickej strany.
Riešenie
V podstate by to malo byť kontrolovateľné jednoducho, ako to, či má niekto živnosť, eseročku alebo akciovú spoločnosť. Strana nemá byť ani jedno, ani druhé, ani tretie. Má mať štruktúry, zodpovedajúci počet členov, fungovanie, ktoré znemožňuje, aby ju niekto „vlastnil“.
A keď to tak nie je, nemá mať nárok na dotáciu zo štátneho rozpočtu. Tie peniaze sú predsa určené pre politickú stranu a straníkov, nie politického podnikateľa.
Zmien je určte potrebných viac a najväčšiu váhu nesú voliči, niekde ale treba začať.
Od tejto vlády už hlbšie zmeny čakať nemožno, od tej budúcej ich treba žiadať.
Problém je, že kľúčom k tejto zmene je opäť politika. Povedzme to priamo: Politik, ktorý by vedel prispieť k prirodzenej koalícii po vzore Poľska alebo Maďarska a zároveň výrazne potlačiť problém korupcie v Smere, by vedel otvoriť cestu k novej etape v slovenskej politike.
Na to sa však nerobia konkurzy, každý líder sa musí politicky presadiť sám.