Dzurinda je problém. Nie riešenie

Mikuláš Dzurinda v piatok predstavil svoj politický projekt Modrá koalícia. Spomienkový optimizmus nie je namieste, Mikuláš Dzurinda reprezentuje politiku, ktorá zlyhala. Formou aj obsahom.

Po prvé, Dzurinda nedrží slovo.

Bývalý predseda KDH Pavol Hrušovský Dzurindu nazval vierolomným. To, že jeho druhá vláda padla pre Dzurindov podraz, pripomína aj Peter Schutz. Keď som sa nedávno pýtal Bélu Bugára, aký je rozdiel medzi Dzurindom a Ficom, keďže s obidvomi vládol, povedal, že Fico na rozdiel od Dzurindu drží slovo.

Dzurinda nedržal slovo pri SDK, čo bola päťkoalícia strán vynútená Mečiarovým zákonom, ktorá sa po voľbách mala vrátiť k partnerstvu materských strán. Tomu Dzurinda bránil. KDH a DS sa vymanili, cena bola ale vysoká, ostatné strany zanikli. Dzurinda následne zo zvyšku SDK spravil SDKÚ.

Vidíme aj recidívu. Mnohí z dnešných spojencov mu pomáhali už vtedy. Osobitne to platí pre liberálnych novinárov, dobrým príkladom je Ivan Štulajter a vôbec červené denníky.

Neskôr Dzurinda podrazil vládu Ivety Radičovej.

Nebola to osudová vec, alebo byť nemusela, ale zvolenie iného generálneho prokurátora ako Dobroslava Trnku malo pre krajinu značný význam. Keď sa Dzurinda dozvedel, že Trnka má v parlamente väčšinu, nahovoril jedného poslanca SDKÚ, ktorý mal konflikt s Radičovou, aby ho navrhol aj on. Poslanci SDKÚ po intervencii a ultimátach premiérky napokon Trnku nevolili, ale Radičová to aj tak považovala za dezerciu, jej strojcom bol predseda jej strany.

Na konci Dzurindovej kariéry ho vyzvali jeho najbližší ľudia, aby odstúpil z postu pre dobro strany. Nikdy im to neodpustil.

K jeho politickej flexibilite patrí aj pokus o vytvorenie vlády s Mečiarom po voľbách 2006, čo vtedy zablokovalo KDH. Jeho vzťah k moci mal taký charakter, že napokon ostal sám.

Po druhé, Dzurinda nesie politickú zodpovednosť za Gorilu a liberálnu korupciu.

Palacka, Macejko, Prokopovič – tri mená troch ministrov dopravy za SDKÚ. Čo meno, to kauzy. Veta „Gabo berie vec alternatívne“ je slovenskou verziou vety „Klamali sme ráno, na obed aj večer“. Vymenovať všetky kauzy SDKÚ, od predaja ruského dlhu voči Slovensku súkromnej ruskej firme za zlomok ceny po správanie pani Bubeníkovej vo FNM, nemá zmysel.

Platí ale, že kauzy SDKÚ a spolupráca s Pavlom Ruskom (dnes už odsúdeným a väzneným), ktorý bol Dzurindovi vo vládnej koalícii bližší ako KDH či SMK, znamenala koniec postkomunizmu na Slovensku. Kauzou Gorila totiž pravica prišla o morálnu prevahu nad postkomunistickými stranami. Novým pravidlom sa stalo, že kradnú všetci, odlišná je iba miera.

Kedysi Dzurindova politika vymazala jeho najbližších z politickej scény. Dnes sú to jeho vtedajší kritici, ktorí sa usilujú o reinkarnáciu Dzurindovho projektu. Miroslav Kollár bol každoročne editorom správ Inštitútu pre verejné otázky, kde sa o korupcii veľa písalo, Pavel Nechala viedol protikorupčnú poradňu Transparency International. To sa proste nedá vymyslieť.

Po tretie, Dzurindova zahraničná politika je sériou zlyhaní.

Dzurinda sa dlho tváril, že jeho zahraničnou politikou je iba členstvo v EÚ a NATO. Nebola to pravda. Dzurindovou politikou bolo plávanie s prúdom a s tým spojené zhoršovanie medzinárodného prostredia.

V roku 1999 podporoval bombardovanie Juhoslávie vrátane Nového Sadu. Neskôr napísal, že veril, že vďaka tomu nevznikne nezávislé Kosovo. Pred 20 rokmi podporil inváziu v Iraku, neskôr bombardovanie Líbye, čo spoločne s ďalšími faktormi viedlo k sérii občianskych vojen, vyháňaniu kresťanov z území, kde žili takmer dve tisícročia a v roku 2015 k utečeneckej kríze.

Počuli ste vetu sebakritiky? Nie.

Dzurinda neskôr podporoval americkú politiku voči Ukrajine a Rusku, na Ukrajine pôsobil aj ako poradca, celá táto politika neriešila, ale zhoršovala situáciu na východe. „Štekot NATO pri bránach Ruska“ napokon úzko súvisel s agresiou Ruska voči Ukrajine.

Dzurinda podporoval európsku ústavu, prehnane centralizačný dokument, ktorý rozdeľoval Úniu, až kým ho neodmietli voliči v dvoch referendách. Neskôr, keď už bol mimo politiky, sa mu „pozdával“ aj návrh na riešenie migračnej krízy vypracovaný v Bruseli. Bol to skrátka Yesman, ešte aj Fico sa ukázal byť v Bruseli emancipovanejším politikom ako Mikuláš Dzurinda.

Spomienkový optimizmus nie je namieste, podporovať Dzurindu môže len ten, kto stratil pamäť. Dzurindove názory viedli ku kríze a konfliktom, platí to v zahraničnej aj domácej politike. Je to závan včerajšieho sveta, záruka toho, že včerajšie chyby nebudú pomenované ani napravené.

Ako si môže niekto myslieť, že práve to je riešením našej mizérie?