Čo nám vraví autobus

Ako režisér mám vo zvyku analyzovať texty. Taká malá profesionálna deformácia, dostať sa slovám pod kožu. Nápis z autobusu je riadne dramatický, keby som prišiel odniekiaľ z minulosti, stačilo by tak spred desiatich-pätnástich rokov, nepoznajúc súčasnú ideologickú agendu, a zočil by som zrazu takýto oznam, v ktorom dominujú slová násilie a fóbia, pomyslel by som si, že spoločnosť je pravdepodobne vo výnimočnom stave.

Stretnutie s týmto autobusom-transparentom vo mne vzbudilo mnoho asociácií, ktoré vyplývajú z diania v posledných mesiacoch. Tu sú:

Pri každom texte je dôležité, čo obsahuje, kto ho povedal a komu je určený. Tento text vraví autobus verejnej dopravy. Nie, nejdem si z ničoho uťahovať. Len analyzujem, čo som videl. Autobus verejnej dopravy je verejné priestranstvo tesne späté s verejnosťou a jej potrebami. Čo sa zrkadlí na jeho oknách, to si podľa všetkého myslí spoločnosť (alebo to niekto za názor spoločnosti vydáva). V tomto prípade je to predsavzatie, že budem (budeme) chrániť isté ohrozené skupiny. Nuž dobre.

Ak sa chceme dostať v našej úvahe ďalej, musíme zdôrazniť, že všetko, čo sa komunikuje na verejnom priestranstve, vnímame vždy v súvislosti s aktuálnymi verejne rezonujúcimi spoločenskými kontextmi. Bez nich by bolo posolstvo zväčša nezrozumiteľné a asi zbytočné.

„Spoločenská mienka“, ktorú sa aktuálne usiluje vygenerovať časť ideológov, je takáto: celá populácia je ohrozená ľuďmi neznášajúcimi minority, ktoré sú niečím zvláštne, netypické, alebo ktoré sú jednoducho slabé, a teda ľahko zraniteľné. Ľudia neznášajúci takéto skupiny sú spravidla kresťanskí konzervatívci, pretože kráčajú len po svojej bigotnej ceste a žiadny iný model života nepripúšťajú, ba majú z neho strach. Treba byť neustále v strehu a všetky prejavy netolerancie likvidovať v zárodku!  

Ako režisér viem, že s názorom väčšiny divákov možno veľmi ľahko manipulovať. Je to spôsobené katastrofálne nízkou mierou vzdelanosti v humanitnej oblasti (kto som, odkiaľ pochádzam, aká je história kultúry, ktorej som súčasťou, čo je to kontinuita, prečo a kedy treba kontinuitu porušiť, prečo a kedy treba kontinuitu zachovať atď. atď.) a plošným vyprázdňovaním priestoru, ktorý sa kedysi nazýval morálkou. Takému človeku môžete šikovne zahrať čokoľvek a dostať ho tým na svoju stranu, pretože nie je  zakotvený rozumom ani srdcom. Keď po predstavení, po umeleckej stránke katastrofálnom, a deformujúcom prirodzené nazeranie na realitu, zaznie búrlivé standing ovations dezorientovanej väčšiny, mnoho divákov, ktorí sú ešte v akej-takej mentálnej a mravnej forme, si pomyslí ‒ no, buď som nenormálny ja, alebo režisér. Ale nik z nich sa to neodváži povedať nahlas.  

My, čo sme si prečítali nápis na autobuse, sme tiež divákmi zvláštnej performance, ktorá komunikuje v uliciach mesta. Pozrime sa čo nám hovorí, čo to znamená v spomenutom celospoločenskom kontexte a do tretice ‒ ako je to naozaj.

Po prvé, xenofóbia, čiže strach z neznámeho

Prvoplánový význam toho, čo je na autobuse napísané, je takýto: sú ohrozené práva obetí xenofóbie (strachu z neznámeho).

V kontexte s aktuálnou spoločenskou situáciou to znamená: pozor na konzervatívcov, na kresťanov, sú nenávistní voči všetkým (všetkému), ktorých (čo) nepoznajú, a preto sú nebezpeční.

Pravda je taká, že žiadna iná skupina ľudí, žiadna iná komunita, než práve kresťania, neprejavila v histórii i súčasnosti väčšiu odvahu v kontakte s neznámymi či marginalizovanými skupinami. Na to však, aby sme si to uvedomili, museli by sme aspoň zbežne (chcieť) poznať fakty z histórie. Pretože práve kresťanské spoločenstvá viac než ktokoľvek iný v dejinách vynikali starostlivosťou o neznámych zdravotne a sociálne znevýhodnených ľudí. Pozrime sa na činnosť cirkvou založených a prevádzkovaných nemocníc a sirotincov, v ktorých sa po stáročia zachraňovali a zachraňujú neznámi ľudia z ulice. Dodnes práve cirkev uskutočňuje spomedzi všetkých organizácií  a spoločenstiev najpočetnejšie a najvýznamnejšie sociálne projekty.

Ďalej: cirkev vstúpila do komunikácie s neznámymi poznatkami tým, že priniesla koncept univerzít ako stredísk slobodného získavania nových informácií, vedeckého bádania a nezávislého kritického myslenia.

A, napríklad, zatiaľ čo v dávnej histórii sa vynášali rozsudky na základe vyšších znamení (napríklad pokiaľ obvinený prešiel bez zranenia ohňom, znamenalo to, že božstvá ho považujú za nevinného), Cirkev, inšpirovaná antickou a kresťanskou tradíciou, vstúpila na neznámu pôdu moderného uplatňovania spravodlivosti , keď vytvorila premyslený koncept súdnictva, pracujúceho s logickou argumentáciou a dôkazmi, a kategoricky vyžadujúceho právo na obhajobu pre každého bez výnimky.  

Čo je však najdôležitejšie, cirkev počas celej svojej existencie nepretržite vyzýva na zmier medzi všetkými ľuďmi. A robí to aj dnes, pričom práve toto je hlavný znak jej komunikácie.

Pokiaľ členovia cirkvi v niektorej z týchto oblastí počas histórie čiastkovo zlyhali, tieto defekty majú v porovnaní s prínosom cirkvi marginálny význam.  

Naštudujme si niečo o a misijných dielach cirkvi spájajúcich ohlasovanie kresťanskej viery s pomocou tým najchudobnejším, marginalizovaným, neznámym, bezmenným ľuďom! Nezamieňajme si obrazy z niekoľkých komerčných filmov a kníh o úchylných správcoch sirotincov a kňazoch vraždiacich Indiánov, s poznaním skutočnej, objektívnej histórie. Vyjdime zo svojej komfortnej zóny a naštudujme si fakty. Cirkev v dejinách vykonala pre neznáme (pretože marginalizované) skupiny  tak veľa, že nie je problém sa o tom dočítať.  

Pokiaľ ide o otázku xenofóbie, tá v dnešnej liberálnej ideologickej rétorike znamená strach z tých, čo majú strach. Isteže xenofóbia existuje. Ale problém spočíva v jej výklade a v proporčnosti faktov. Xenofóbmi, ako sme uviedli vyššie, nie sú kresťania ‒ a xenofóbia rozhodne nie je ani hlavným problémom spoločnosti. Jej problémom je skôr opak xenofóbie: vrhať sa po hlave do neznámych sociálnych, politických, ideologických a náboženských konceptov bez ohľadu na naše bohaté a inšpiratívne európske historické kultúrne korene.       

Súčasná liberálna ideológia prezentujúca fiktívnu mieru a podoby xenofóbie vráža medzi občanov nebezpečný klin rozdeľujúci spoločnosť.

Po druhé, reťazenie pojmov LGBTIQ komunita, rodovo podmienené násilie, násilie na deťoch

Prvoplánový význam toho, čo bolo na autobuse napísané, je takýto: ohrozené sú nevinné deti, ľudia sa navzájom ohrozujú pre rodovú odlišnosť a ohrozená je aj LGBTIQ komunita.

V kontexte s aktuálnou spoločenskou situáciou to ľudia môžu chápať takto: ohrozené sú deti, rody (pre väčšinu populácie to značí mužský a ženský rod, v súvislosti s čím sa myslí predovšetkým na týranie žien, prípadne na ich právo na rovnaké pracovné pozície a odmeňovanie s mužmi a podobne), ohrozená je samotná Sloboda, ktorú za celú spoločnosť údajne reprezentuje (fiktívna?) globálna komunita LGBTIQ.

Pravda je taká, že úzke tematické reťazenie práv detí, žien, rodov a LGBTIQ do jednej požiadavky zabezpečuje jej nedotknuteľnosť. Je to dôvtipný ideologický trik. Veď kto by sa odvážil spochybniť nevyhnutnosť bezpečnosti detí a žien? Najmä v konzervatívnej spoločnosti, akou Slovensko ešte stále do veľkej miery je? Pokiaľ ide o požiadavku rodovej rovnosti  a LGBTIQ agendu, tie sa pohybujú tak ďaleko za akoukoľvek predstaviteľnou normou, že  sa nimi ľudia de facto nezapodievajú.

Bizarný scenár pre ľudstvo a nepochopená pochopiteľná reakcia cirkvi

Agenda rodovej rovnosti a LGBTIQ totiž hlása, že pravá a úplná sloboda, na ktorú má každý človek nárok, spočíva v tom, že nielen sexuálnu orientáciu, ale aj svoj rod si vyberá každý jednotlivec sám.  A to bez ohľadu na okolnosť, či je fyzicky mužom alebo ženou. Tu tkvie jadro problému ‒ že totiž vážna osobná situácia tých ľudí, ktorí majú z otázky svojho rodu naozaj traumu (aká časť promile z celej populácie je skutočne takých?), sa tu má v mene deklarovanej slobody aplikovať na celú spoločnosť. Tento ideologický ťah pritom celkom logicky nepovedie občanov k slobode, ale len a len na psychiatriu.

Ak si môže muž kedykoľvek zmyslieť, že bude ženou a má pritom ako bonus možnosť vybrať si aj niektorú z desiatok deklarovaných sexuálnych orientácií, tak potom mu tá istá sloboda dovoľuje zvoliť si napríklad neexistenciu. Že de iure zmizne, ale de facto ostane. A tak napríklad (už „neexistujúci“) ťažký zločinec nebude môcť byť potrestaný. To nefantazírujem. To len ďalej rozvíjam absurdnú ideológiu rodovej rovnosti. Kým/čím všetkým sa môžem stať v záujme tejto bizarnej „slobody“? Mimochodom: keď si svojvoľne zmením identitu, kam sa podeje zodpovednosť a záväzky mojej pôvodnej identity voči spoločnosti? Len to domyslime  ‒ ten obraz všeobecného a potom pravdepodobne už aj konečného rozvratu.

Ak sa cirkev stavia proti tejto ideológii, nie je xenofóbna, ani homofóbna, ale raciofilná ‒ keď sa už chceme hrať s pojmami. Ako už toľkokrát v histórii sa opäť stavia za ochranu zdravého rozumu, ktorý má zdroj v prirodzenom poriadku vecí, ako je na svete stanovený Bohom. 

Pokiaľ ide o postoje kresťanov k ideológii rodovej rovnosti, jej architekti ich obviňujú z neznášanlivosti. A spoločnosť, o nevzdelanosti ktorej sme sa už zmienili, je náchylná tomu veriť.

Mimochodom, nebola by prevažujúca LGBTIQ spoločnosť slepou uličkou? Čo bude potom podľa liberálnych vizionárov s ľudskými právami heterosexuálov, ktorí budú zaviazaní rodiť tým ostatným deti, požičiavať či dokonca transplantovať  im svoje maternice a zásobovať ich spermiami? Je isté, že taký svet plný detí bez minulosti by bol skvelým priestorom na zničujúcu manipuláciu s ľuďmi. Teda zavŕšením agónie ľudského druhu.     

Kresťanstvo učí, že existuje čosi ako duchovná ekológia, že duchovný priestor sveta sa intoxikuje vinami každého z nás, že  každý hriech sa musí dajako odčiniť ‒ a že žiadny hriech teda nie je len problémom toho, kto ho spáchal, ale celej spoločnosti. Z pohľadu kresťanstva preto nemôže fungovať postoj „nech si každý robí, čo chce“. Morálka je vecou celej ľudskej komunity ‒ a skládky zmiešaného duchovného odpadu pozostávajúceho z ľudských prešľapov (kedysi sa nazývali hriechmi) sa povážlivo plnia! Preto kresťania bijú na poplach. Nie z nenávisti.

Kresťania nie sú xenofóbmi, ani homofóbmi. Sú ekológmi ducha a obhajcami zdravého rozumu.