Najväčšia štúdia o šťastí

Od slovinského spisovateľa a režiséra Žarka Petana pochádza známy aforizmus:„Peniaze sú polovicou šťastia, druhou polovicou je veľa peňazí.“ Spomenul som si naň pri výsledkoch nedávnej ankety, v ktorej prevažne mladým ľuďom kládli otázku: Čo považujete za svoje šťastie? A čuduj sa svete, 80 percent z opýtaných označilo za zdroj šťastia bohatstvo, kým 50 percent uviedlo ako dôležitú métu slávu alebo úspech. Vzápätí sa však ukázalo, že tieto výsledky boli len kontrastným úvodom k najznámejšej štúdii o šťastí.

Hoci to niektorí tušíme aj bez výskumných projektov, predsa to fundovane podopreli aj tzv. výskumníci šťastia. Doposiaľ najdlhšia štúdia tohoto druhu „Adult Development Survey“ sa začala na Harvardovej univerzite ešte v roku 1938 a dnes sa presunula z pôvodných účastníkov už na druhú generáciu. Polovicu zo 724 dobrovoľníkov tvorili na začiatku študenti Harvardu (jeden z nich sa neskôr stal prezidentom USA), kým druhá polovica pochádzala z chudobnejších štvrtí Bostonu. Účastníci mali v začiatkoch štúdie podobné predstavy o šťastí ako ich dnešní mladí kolegovia, no postupom času ich predstavy prechádzali zásadnými zmenami. Americkí vedci potrebovali 85 rokov, milióny dolárov a desaťtisíce strán záznamov, aby sa utvrdili v prozaickom závere: Šťastie človeka spočíva vo vydarených vzťahoch. Aspoň to konečne máme na hlavičkovom papieri Harvardu.

„Ópium ľudstva“

S osvedčenými návodmi na šťastný život sa dnes roztrhlo vrece v každej oblasti, duchovný svet nevynímajúc. Dokonca aj pohľad kresťanstva na svojho Zakladateľa prechádzal zmenami. Od vnímania Ježiša ako Krista a Kráľa v prvých storočiach sme sa cez stredoveký pohľad na Ježiša ako na „muža bolesti a utrpenia“ posunuli až k súčasnému prístupu k Ježišovi ako učiteľovi, terapeutovi či vzťahovému poradcovi. Každá doba si nepochybne vyžaduje svoje vlastné akcenty, ktoré však automaticky zatieňujú tie ostatné. Aktuálne východiská daného obdobia sa prirodzene podpíšu na dosiahnutých výsledkoch. Ak stredoveký človek hľadal zdroje šťastia vo „všadeprítomnom“ náboženstve, rukopis osvietenstva nasmeroval hľadanie človeka výlučne mimo neho.

Ako demonštratívna rozlúčka sa vyníma známy výrok Karla Marxa, ktorý náboženstvo označil za „ópium ľudstva“. Dodnes má tento názor svojich stúpencov a sympatizantov, ktorí považujú náboženstvo za vymyslený nástroj na zmanipulovanie chudobných, nevzdelaných a vystrašených ľudí. Na udržanie status quo stačí opakovane dávkovať vetu: Ak sa vám nedarí v tomto živote, len pekne vydržte a po smrti sa to celé otočí.

Alebo „adrenalín kresťanstva“?

Zoči-voči týmto obvineniam z manipulácie náboženstvom je prospešné vrátiť sa na začiatok. Čo môže odhaliť pohľad do kánonických evanjelií? Programové vyhlásenie Ježiša na začiatku jeho verejnej misie sa na prvý pohľad javí ako voda na mlyn obžalobe kresťanstva. Veď čo nám napadne pri slovách: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení…“ (Mt 5,3n)

Známy taliansky biblista Alberto Maggi proti označeniu „ópium ľudstva“ stavia iné slovné spojenie. Blahoslavenstvá sú podľa neho jasnou dávkou „adrenalínu kresťanstva“. Vo svojej exegéze ich totiž vníma ako počiatok revolučného pohľadu na Boha a vzťah človeka k nemu. Práve prvé vety Ježiša Krista sú zároveň kontrastnou látkou, ktorá jasne ukazuje zásadný rozdiel oproti dovtedajšiemu vnímaniu judaizmu. Ten totiž vychádzal z premisy, že ak nejaký večný život existuje, potom sa určite začína až smrťou človeka. Večné šťastie nás jednoducho čaká až na druhom brehu. Ježiš však svojim nasledovníkom sľubuje desaťtisícpercentné zúročenie vkladu už v tomto živote (porov. Mt 19,29).

Ježišov pohľad je prevratný v tom, že začiatok večného života umiestňuje už na tento svet do našich vzťahov. Práve naše medziľudské horizontálne vzťahy odzrkadľujú ten podstatný vertikálny, vzťah človeka s Bohom. Izolácia týchto dvoch smerov totiž prináša nebezpečenstvá extrémnych pozícií – náboženský fanatizmus na jednej alebo liberálny humanizmus na druhej strane. Spojením týchto smerov však dávame dohromady Ježiša s Kristom, teda Boha a človeka spojeného v osobe Ježiša z Nazareta.

Pätnásť detí alebo pätnásť miliónov?

Večný život, ktorý prináša a ponúka Ježiš Kristus, nehovorí o kvantite. Nie je to čas natiahnutý do nekonečna, ktorý prirodzene evokuje nudu. Večný život je primárne o kvalite vzťahu, ktorý nič nezničí, a preto v ňom kresťania vidia zdroj i strop svojho šťastia. Dosiahnuť takýto vzťah znamená ozajstnú spokojnosť. Je to poznanie sv. Augustína o ľudskom srdci, ktoré je spokojné až vtedy, keď vstúpi do tohto nezničiteľného vzťahu s Bohom a neustále sa v ňom prehlbuje. Je to osobná skúsenosť autora Kroník Narnie C. S. Lewisa, ktorý v peripetiách života postupne objavuje, že Boh nedáva šťastie a pokoj, ale dáva seba.

A to ostatné je len produktom „sebadarovania Boha“. Je to skúsenosť, ku ktorej vedie otázka: Kto má viac? Ten kto má pätnásť detí, alebo ten, kto má pätnásť miliónov eur? Odpoveď je takmer logická: Predsa ten, kto má pätnásť detí. Prečo? Lebo ten vie, že už má dosť. Naopak, pätnásť miliónov eur človeka väčšinou nezastaví.