Keď som si prečítal komentár Michala Čopa pod názvom Kde je Posledný križiak? Od konzervatívcov sme pri zákone o LGBTI zväzkoch čakali viac, spomenul som si na jedno slovenské porekadlo a jedno slovenské príslovie. Parafráza toho porekadla je v titulku článku a príslovie znie: Kto chce psa biť, palicu si nájde.
Zákon, ktorý pripravuje ministerstvo spravodlivosti pod vedením Viliama Karasa, nie je zákonom o uznávaní LGBTI zväzkov. Veď práve preto ho progresívci a liberáli tak zúrivo kritizujú. LGBTI komunita odôvodňuje potrebu uznávania LGBTI zväzkov zo strany štátu problémami v praktickom usporiadaní LGBTI vzťahov, ale keď niekto príde s riešením týchto problémov, je ešte väčším terčom ich kritiky. A to je dobre, lebo sa tým demaskujú pred verejnosťou a ukazujú jej, že im nejde primárne o pomoc ľuďom, ale o naplnenie svojich ideologických cieľov.
Karasov zákon je práve o uľahčení riešenia životných situácií pre všetkých ľudí, ktorí sú si blízki, ale nie sú zosobášení. Bez ohľadu na to, či sú títo ľudia heterosexuáli alebo homosexuáli, partneri alebo ide o osamelého staršieho človeka, o ktorého sa vnúčik alebo synovec starajú. Mimochodom, bol som to ja, kto do Programového vyhlásenia vlády navrhol text, podľa ktorého chceme uľahčiť riešenie praktických životných situácií pre osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Nikto tento záväzok doteraz nespochybňoval ani nekritizoval. A navyše považujem za ľudské a správne, aby ktokoľvek mohol dostať ošetrovné, ak sa o blízku osobu stará počas jej choroby, hoci nie sú zosobášení. Alebo aby v prípade úmrtia blízkej osoby dostal voľno na jej pohreb.
Michal Čop potom prešiel k ďalším témam, v ktorých údajne nie je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny dostatočne prorodinné. Ako príklad uvádza štatút Rady vlády pre rodinu a demografický vývoj, kde sa podľa neho slovo manželstvo vyskytuje s nedostatočnou početnosťou. V tejto súvislosti pripomínam porekadlo „pre stromy nevidí les“. Čop totiž opomenul, že žiadna Rada vlády pre rodinu a demografický vývoj doposiaľ celých tridsať rokov slovenskej samostatnosti neexistovala. Až ja som ju zriadil a nebolo úplne jednoduché presadiť to. A potom som do nej nominoval zástupcov všetkých slovenských prorodinných organizácií. To je podstatné, a nie text štatútu, ktorý môže Rada kedykoľvek upraviť a vylepšiť.
