Ďalším príkladom je Celoštátna stratégia rovnosti žien a mužov, ktorú vypracovalo Krajniakovo ministerstvo a ktorá sa nedokázala zbaviť liberálnej a feministickej ideológie. Alebo Plán obnovy, do ktorého bola zaradená povinná predškolská dochádzka, alebo tlak na zvyšovanie zamestnanosti matiek s malými deťmi. Za zmienku stojí aj plán ministerstva podporovať oddeľovanie maličkých detí od matiek cestou vytvorenia tisícov nových miest v jasliach.

Vyzerá to tak, že podobný neduh sa opäť prejavil pri Karasovom návrhu, ktorý má riešiť praktický život LGBT párov. Slová ministra Karasa naznačujú, že to bolo práve ministerstvo práce, ktoré iniciatívne navrhlo, aby sa tam dostalo aj ošetrovné a ďalšie návrhy, ktoré majú inštitút dôverníka priblížiť manželstvu.

Pritom už samotný Karasov návrh je dosť kontroverzný, keďže má byť základom pre nemanželskú formu spolužitia, ktorá by sa dala uzatvoriť jednoduchým vyhlásením u notára a rovnako jednoducho by sa dala aj zrušiť. To na jednej strane rozširuje možnosti upraviť si vzťahy pre homosexuálne páry či tie, ktoré spolu žijú "bez papiera", no zároveň to oslabuje postavenie manželstva. Závan ideológie tu už cítiť, najmä ak predseda Krajniakovej strany v diskusnej relácii povedal, že táto norma je „prvý krok".

Povinnosťou ministra pre rodinu je však sledovať iný záujem a klásť otázky ako: Načo by sa dnes človek ženil či vydával, ak mu stačí zájsť za notárom a starostlivosť o deti, dedenie, zdravotnú starostlivosť či ďalšie bežné veci si tam vie zabezpečiť jednoducho, jedným podpisom? A rovnako jednoducho ich jedným podpisom u notára aj zrušiť?! Pričom môže čerpať aj ďalšie výhody, ktoré doposiaľ patrili hlavne manželom (ošetrovné a pod.), a vyhnúť sa nevýhodám, ako je napríklad problém pri získaní úveru v banke či zamestnania (ktoré je pri nezosobášených vždy ľahšie).

Kde sa stratil záujem o ochranu manželstva a verejné blaho?

Takýmto spôsobom sa predsa narúša hlavný dôvod, prečo štát reguluje a posilňuje rodinné právo a manželstvo. Všimnite si, že štát sa okrem manželstva o ďalšie medziľudské vzťahy veľmi nezaujíma. Pri manželstve má však dobrý dôvod robiť výnimku. A to preto, že tento spoločensky osvedčený zväzok muža a ženy je najlepší pre zabezpečenie reprodukcie, respektíve výchovu a zdravý vývoj detí. Teda budúcich občanov štátu. To potvrdzuje história aj množstvo vedeckých štúdií.

Preto štát právne reguluje aj rozvody, ktoré tento cieľ ohrozujú a jednu časť vzťahu poškodzujú, a preto dáva manželom rôzne sociálne výhody. Ak prijmeme inštitút akéhosi dôverníka, ktorý bude mať mnohé z výhod, ktoré mali doposiaľ najmä manželia, inštitút manželstva tým opäť oslabíme a znížime ochotu uzatvárať ho, čo bude mať následne neblahý vplyv na deti, a teda aj na zdravý vývoj celej spoločnosti.

Je zarážajúce, ak k takémuto oslabeniu manželstva prispieva aj Krajaniakovo ministerstvo.

K tomu treba dodať ešte dve veci.

Po prvé, Milan Krajniak mal pri nástupe na ministerstvo práce náročnú úlohu. Práve tu sa totiž jasne ukázala dvojtvárnosť Smeru, ktorý sa tvári ako hrádza proti Bruselu, no zároveň mu poskytoval široké pole pôsobnosti. Aj keď Smer toto ministerstvo dlhodobo ovládal, zároveň ho nechal v područí progresívnych úradníkov typu Oľgy Pietruchovej. Krajniakovi preto neustále zo skrine vyskakovali nejakí kostlivci a na svojich podriadených sa často nemohol spoľahnúť. To je objektívna príčina, prečo to mal „Posledný križiak“ na ministerstve ťažké s presadzovaním konzervatívnej agendy.

Dodajme, že kus za očakávaniami zostali aj ľudia ako Roman Joch, riaditeľ Inštitútu pre výskum práce a rodiny, od ktorého sa očakávalo podstatne viac.

Ale sú oblasti, kde mal Krajniak posledné slovo, no napriek tomu sa do dokumentov dostali zvláštne požiadavky. Typickým príkladom je vyhadzovanie veľkých peňazí na výstavbu jaslí namiesto toho, aby sme podporili matky, ktoré chcú byť doma so svojimi malými deťmi. A taktiež je to návrh ministra Karasa, kde ministerstvo práce nielenže nezabránilo, ale zdá sa, že aktívne pomáhalo oslabiť inštitút manželstva.

Po druhé, pri tomto návrhu je zaujímavý aj postoj ďalších aktérov. Okrem premiéra Hegera, o ktorého zvláštnom vzťahu ku konzervatívnym témam sme toho už napísali dosť, si treba všimnúť aj ministra Karasa. Ten pochádza, podobne ako Heger a Krajniak, z konzervatívneho prostredia. Pri vytváraní novely sa však neustále radil len s dúhovými aktivistami a akosi sa zabudol opýtať na názor ľudí z konzervatívneho prostredia, ktorí by na túto tému zaiste mali čo povedať.

Je jasné, že pri vytváraní návrhu bol pod paľbou LGBT loby, ktoré má mediálne silnú podporu, a v tomto kontexte treba oceniť, že nešiel nad rámec politickej dohody v rámci koalície. No pri jeho mediálnej prezentácii návrhu sa dá len ťažko ubrániť tomu, aby to človek nevnímal tak, že aj on chcel predstaviť liberálnejší návrh, ale politicky to nebolo priechodné.

Minister Karas túto formuláciu v médiách použil viackrát (napríklad tu), pritom od neho ako konzervatívca by človek čakal skôr iné argumenty. Samozrejme, je pochopiteľné, že rétoricky to bolo najjednoduchšie riešenie, obzvlášť, keď čelil kritike v postate stále len zľava (žiaľ, aj v Konzervatívnom denníku Postoj). Od odborne podkutého konzervatívca sme však očakávali trochu viac.

Konzervatívnym ministrom treba uznať, že síce úplne nepodľahli liberálnemu tlaku na radikálne zmeny, ktorý bol značný, no zároveň treba priznať aj to, že sa od nich očakávalo (hlavne v konzervatívnom prostredí) ešte niečo iné. Napríklad snaha odolať tlakom a nenaskakovať na progresívnu mediálnu vlnu, ktorá chce zmazať rozdiely medzi manželstvom a životom bez záväzkov. Veď sa blížia voľby a máloktorý volič je tu roky tak vodený za nos, ako práve kresťania a konzervatívci.

Jeden by čakal, že posledný by na bojisku mal stáť Posledný križiak.